Tomáš Šmátrala spolu s priateľkou vyšli zo svojej komfortnej zóny a zasvätili svoje životy ochrane planéty. V našom rozhovore sa dozvieš ako sa Tomáš dostal k dobrovoľníctvu v exotických krajinách, čo sa im už podarilo vybudovať a čo si myslí o stave slovenskej prírody.
Tvoje environmentálne dobrovoľnícke kroky začali v roku 2015 v dažďovom pralese na Sumatre. Ako si tam vôbec dostal? Prečo práve Indonézia? Mal si nejaký konkrétny impulz alebo zážitok ktorý ťa k tomuto rozhodnutiu viedol?
Konkrétny impulz si pamätám presne. Na internete sa ku mne dostal rozhovor Jaroslava Duška s Milanom Jeglíkom - Zakladatelom organizácie Prales dětem, dnes už známej ako Justice for Nature. Rozprávali sa o dažďovom pralese, tigroch, pytliactve a o možnosti dobrovoľníctva v Indonézii na Sumatre. Okamžite po vypočutí tejto besedy som intuitívne cítil, že to je presne to, kam by mali smerovať moje ďalšie kroky.
Nebolo by jednoduchšie začať najprv s nejakými aktivitami na Slovensku?
V tom čase som veľmi túžil po objavovaní sveta, chcel som dobrovoľníctvo spojiť s cestovaním. Preto ma Sumatra tak lákala. Vedel som, že to bude dobrodružstvo.
Aký život si viedol pred týmito ochranárskymi aktivitami?
Predtým som žil a pracoval v Nemecku, klasický život. Vďaka tomu som si však mohol slušne zarobiť a to mi otváralo možnosti každoročne vycestovať a pravidelne sa vracať na projekt do Indonézie. Každý rok som však cítil, že by som na dobrovoľníctve v pralese a pri oceáne chcel zostávať dlhšie a dlhšie. Preto sme sa s priateľkou rozhodli ukončiť prácu v Nemecku, opustiť komfortnú zónu a vyraziť do Indonézie na tri mesiace.
Ako ti dobrovoľníctvo zmenilo život?
Rozhodnutie vycestovať za dobrovoľníctvom mi veľmi zmenilo život. Rozšíril som si obzor, získal nové skúsenosti, spoznal nových ľudí, začal sa venovať novým aktivitám. Vytvoril som si na Slovensku aj novú prácu, ktorá mi umožňuje pravidelne cestovávať do sveta na naše projekty a dáva mi veľký zmysel aj dodnes.
O akú prácu ide?
Na Slovensku sme založili environmentálny, výchovno-vzdelávací projekt NEPZ (Najbohatšie ekosystémy planéty Zem). Pravidelne navštevujeme základné a stredné školy na Slovensku. Naše prednášky a premietania sú zamerané na výchovu a vzdelávanie detí a mládeže o význame svetovej divokej prírody. Žiaci sa môžu aj aktívne podieľať na ochrane dažďových pralesov a ohrozených druhov zvierat. Dozvedia sa aj o možnosti dobrovoľníctva. Chceme vychovať jednu celú generáciu detí so skutočným záujmom o divokú prírodu a zvieratá, viesť ich k rešpektu voči planéte a všetkému živému.
Do Indonézie chodíte s tímom pravidelne. Aký pokrok a podľa teba aký najväčší úspech sa vám tam podaril dosiahnuť?
Aby som to uviedol na správnu mieru, tak projektu na Sumatre sme sa naplno venovali pokiaľ nezačalo celosvetové covidové obdobie. V tom čase sa všetko skomplikovalo a skoro dva a pol roka sa poriadne na Sumatru nedalo dostať. Skončili aj dobrovoľnícke programy. Veľa vecí sa počas pandémie pokazilo, vyhasli dlhoročne budované vzťahy a spolupráce s miestnymi ľuďmi. Všetko sa výrazne skomplikovalo.
V súčastnosti je chod rezervácie ponechaný na domácich Indonézanov. Keby mám v stručnosti zhrnúť čo sa za tú dobu podarilo vybudovať tak je to hlavne naša pralesná rezervácia Green life o veľkosti 175 hektárov, Tigrí dom, ktorý sa stal základňou a slúži na vzdelávanie detí z okolitých dedín. Taktiež sa nám darí už od roku 2016 pravidelne udržať v teréne protipytliacku hliadku - Green Patrol, ktorá pozostáva zo štyroch miestnych mužov. Čo sa oceánu týka tak dodnes finančne podporujeme program Blue patrol Kids, ktorý má za ciel vzdelávanie detí v komunitách a pravidelné čistenie pláží od plastových odpadkov. Kým nezačalo Covidové obdobie, existovala aj Blue Patrola, teda komando ktoré strážilo korytnačie pláže pred vyhrabávaním vajíčok pytliakmi.
Môže sa do tohto dobrovoľníckeho programu zapojiť hocikto? Sú tam nejaké podmienky?
V súčastnosti prebiehajú naše dobrovoľnícke programy na troch miestach. Je to na Kostarike (v pralese a pri oceáne), na Slovensku a v Českej Republike. Určité podmienky sú. Dobrovoľník u nás nesmie byť trofejový lovec, poľovník proste človek, ktorý sa baví zabíjaním zvierat. Na projektoch máme vysoko nastavený etický kódex a cieľom je chrániť prírodu a zvieratá. Ďalej by mal byť dobrovoľník aspoň v základnej fyzickej kondícii, keďže sa často pohybujeme v drsnejšom teréne. Vek nie je obmedzený. Boli nám pomáhať napríklad aj ľudia v dôchodkovom veku alebo naopak mamička so 6-ročným dieťaťom. Všetko je individuálne a na dohode.
Po príchode si svoje skúsenosti zúročil aj doma a založil organizáciu Prales deťom Sk. Okrem vzdelávania a prednášok sa venujete aj nejakým konkrétnym problémom v slovenskej prírode?
Áno, s priateľkou sme na slovensku založili organizáciu Prales Deťom. V stručnosti povedané, venujeme sa monitorovaniu a ochrane veľkých šeliem u nás. Konkrétne medveďov, vlkov, rysov, mačiek divých. Veľa sme spolupracovali aj so štátnou ochranou prírody.
Ja osobne som aj členom dobrovoľnej stráže pre CHKO Štiavnicke vrchy a CHKO Biele Karpaty. Podieľali sme sa na monitorovaní šeliem v Kremnických vrchoch a Nízkych Tatrách. Boli sme súčasťou genetického monitorovania medveďa hnedého, ktoré pomohlo bližšie určiť ich populáciu. Dnes sa zameriavame hlavne na odhaľovanie ilegálnych aktivít v krajine ako je trávenie dravcov a pytliactvo. Veľa času venujeme aj kontrole poľovníckych zariadení, posedov a vnadísk. Žiaľ, na týchto miestach sa vo veľkom porušuje mnoho zákonov a vyhlášok.
Kde vidíš najväčšie nedostatky v ochrane prírody na Slovensku? Čo je podľa teba potrebné zmeniť?
Najväčšou chybou je mylná predstava, že súčasní poľovníci a lesníci majú niečo spoločné s ochranou prírody. Títo ľudia sú dnes dosadení do väčšiny vedúcich pozícii a začína to byť aj vidieť. Jeden škandál za druhým. Ako je napríklad možné, že nový šéf Tatranského národného parku je usvedčený pytliak vlka? V súčasnosti sú skoro všetci členovia zásahového tímu poľovníci. Je to absolútny stret záujmov. Títo ľudia nechcú problémového jedinca medveďa z intravilánu plašiť späť do lesa ale cieľom je ho čo najskôr zastreliť. A to je len pár príkladov z mnohých.
Najnovšie bojuješ spolu s tímom v Kostarike, kde chcú na úkor divokej prírody vybudovať diaľnicu a umelý kanál ak sa nemýlim. V čom sa tento projekt odlišuje od toho v Indonézii?
Áno, náš najnovší projekt na ochranu prírody sa nachádza na Kostarike a budujeme ho už tretí rok. V podstate ide tiež o výkup pralesa a následne vytvorenie chránenej rezervácie. V tejto krajine na rozdiel od Indonézie však veľmi dobre funguje aj spolupráca s národnými parkmi, rangermi, vedeckou komunitou aj samotnou vládou.
V súčastnosti najviac pozornosti a času venujeme monitorignu okolia zátoky Santa Elena. Práve tu má vláda do budúcna veľké plány na vybudovanie obrovského obchodného prístavu a s tým súvisiaceho suchého kanálu. Jednalo by sa o desaťprúdovú diaľnicu naprieč celou Kostarikou, ktorá by prechádzala aj cez niekoľko národných parkov. Na druhej strane Kostariky(zo strany Atlantického oceánu) by mal byť vybudovaný druhý prístav kam by kamióny prevážali tovar. Takto by chcela Kostarika zlepšiť svoju ekonomickú situáciu. Jednoducho povedané vybudovať druhý Panamský prieplav.
Ak by takáto megalománska stavba prešla, znamenalo by to koniec podmorského života v širokom okolí obchodných prístavov. Bolo by to kvôli hluku z lodí, sonarom, radarom, znečisteniu, hrozili by aj zrážky lodí s veľrybami. V ideálnom prípade, by naše získane dáta o výskyte veľrýb v týchto lokalitách, mohli prispieť k zákazu takejto nebezpečnej výstavby. Je to veľký súboj kde na jednej strane stoja miliardové investície a na strane druhej život ohrozených veľrýb.
Ako takéto monitorovanie veľrýb prebieha?
Ide o projekt Blue Life. Minulý rok sa nám v rámci neho podarilo v Kostarike zakúpiť monitorovaciu a hliadkovaciu loď The Spartan. S loďou pravidelne monitorujeme dôležité územia pre reprodukciu veľrýb a získavame tak dáta o ich výskyte alebo migrácii. Taktiež stotožňujeme konkrétnych jedincov. Robí sa to tak, že odfotografujete veľrybiu plutvu z vnútornej strany počas toho ako sa zanára pod hladinu. Každý jedinec má iný vzor tejto plutvy, tak ako má každý človek iné otlačky prstov.
Existuje svetová databáza vyfotografovaných plutiev, vďaka ktorej sa dajú určiť konkrétny jedinci. Zisťujú sa tak napríklad aj ich migračné trasy a v ktorom období sa kde nachádzajú. Na palube nám pomáhajú aj dobrovoľníci s foťákmi. Viac očí znamená väčšiu šancu zachytiť veľrybiu plutvu.
Na aké projekty sa najbližšie chystáš?
Najbližšie kroky budú opäť smerovať na projekt Green Life a Blue life v Kostarike. Chystáme sa tam v januári na dva až tri mesiace, podľa toho ako dovolia pracovné povinnosti u nás. Okrem toho naďalej beží projekt Oko medveďa na Slovensku, kde sa spolu s dobrovoľníkmi venujeme ochrane slovenskej divokej prírody
Ako vám môže pomôcť vo vašej práci široká verejnosť?
Spôsobov je veľa. Ľudia nám môžu prísť pomôcť priamo do terénu ako dobrovoľníci, či už na Slovensko alebo na Kostariku. Dobrovoľnícke pobyty sú spoplatnené, avšak celá suma ide na priamu ochranu prírody. Kto sa necíti na vycestovanie a pohyb v pralesoch, môže nás podporiť drobným finančným darom. Spolupracujeme napríklad s bezobalovými obchodmi či vegánskymi reštauráciami, vymyslieť sa dá akákoľvek spolupráca. Ľudia nám môžu vybaviť verejnú prednášku u nich v meste alebo si nás pozvať usporiadať prednášku u nich vo firme alebo na škole.