Prechádzam Obchodnou ulicou smerom od Michalskej brány. Míňam notoricky známe hračkárstvo, ktoré sa nie tak dávno preslávilo šírením konšpirácií aj zastávku Poštová. Postupne sa zľava aj sprava na mňa vyškierajú okázalé cedule s názvami obchodov a prevádzok rýchleho občerstvenia.
Dnes je v hlavnom meste neobyčajne veterno. Silný víchor si robí, čo sa mu zachce. Pohráva sa s odpadkami, ktoré mu prišli do cesty a rozfúkava ich po celej ulici.
Prechádzam okolo stávkovej kancelárie, kníhkupectva, niekoľkých vietnamských, indických aj tureckých fastfoodov, nechtových salónov či herne, na ktorej svieti nápis „obchodný priestor na prenájom“ a premýšľam, ako asi vyzerala táto ulica v minulosti.
Pamätníci na Obchodnú spomínajú v dobrom
Hovorí sa, že časy jej najväčšej slávy už pominuli, ja si ich však nepamätám. Nebola som totiž na svete. Zaujíma ma, ako si na niekdajšiu pýchu Bratislavy spomínajú starší ľudia, ktorí ju zažili aj v predrevolučnom období. Oslovujem teda pána stojaceho pri bráne, nad ktorou sa týči nenápadný názov kaderníctva Hanka.
Na moju otázku reaguje so značnou dávkou nervozity. „Kedysi sme si tu navzájom pomáhali. Dnes je to o niečom úplne inom,“ spomína Štefan. Zo súčasného stavu je sklamaný, prekážajú mu najmä zanedbané budovy a názvy obchodov, ktoré nedokáže dešifrovať. „Všetko je tu iné. Som tu po štyroch rokoch a ani neviem, čo niektoré názvy znamenajú,“ sťažuje sa 70-ročný muž.
„Za mojich čias to bola ozaj obchodná ulica. Bolo tu veľa všelijakých obchodov. Teraz je tu taký miš-maš lacných predajní,“ hovorí 85-ročná Verona. Spomína na prevádzky, ktoré prežili viaceré politické zriadenia, no dnes už takmer žiadnu z nich na ulici nenájdeš. „V minulosti ste tu nakúpili všetko, čo bolo treba. Bol tu veľký Baťa, kde ste našli elegantnú obuv, od drahších modelov po lacnejšie. Mali široký výber. Teraz tu nie je nič také, to je chyba,“ hovorí.
Pani Verona rukou ukazuje smerom k Michalskej bráne a spomína predajňu Slovenka, ktorá sa ako jedna z mála zachovala doteraz. 85-ročná dôchodkyňa spomína aj na obchodný dom Dunaj, ktorý sa nachádza na námestí SNP a v súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia. Kedysi niesol názov Obchodný dom Brouk a Babka, podľa mien podnikateľov, pre ktorých bol v roku 1936 postavený. „Tam sa človek vedel obliecť od hlavy až po päty. Mali výber elegatnejšieho a slávnostného oblečenia až po bežné, na každý deň. Dali sa tam zakúpiť látky, a človek si tam mohol posedieť aj na káve,“ hovorí s úsmevom.
Podobne spomína na rozmanitosť niekdajších predajní aj 78-ročná Dana. Zmieňuje obchody, v ktorých človek našiel nielen oblečenie na bežný deň, ale aj kvalitné kabelky remeselnej výroby s jedinečným dizajnom. Tie ľudia mohli nájsť v Krásnej jizbe. Produkty vyrábali slovenskí remeselníci, vďaka čomu mnohé niesli stopy ľudového odkazu. „Okrem toho tu boli kadejaké metráže, textilné obchody so spodnou bielizňou, obuv, jednoducho obchody všetkého druhu. Nechýbali ani viechy a remeselné vinárne,“ hovorí. S láskou spomína najmä na útulnú vináreň Vysoká 44, po ktorej na Obchodnej nezostala ani stopa.
Vytratil sa z nej život
Verona na časy minulého režimu nespomína s toľkým sentimentom ako pán Štefan, no aj tak priznáva, že v minulosti bolo na Obchodnej ulici viac života. „Za socializmu nebola bohvie aká atmosféra, lebo človek bol predsa len uzemnený,“ priznáva, no jedným dychom dodáva, že „ľudia boli k sebe milší a viac úslužní.“
„V starej časti Bratislavy bola dobrá atmosféra, najmä v okolí divadla. Malo to úroveň. Stretli ste tu známych aj neznámych a dali sa s nimi do reči,“ spomína. Dnes podľa nej Obchodná ulica pôsobí fádne.
Zatienili ju nákupné centrá
Skladba obchodov nie je to jediné, čo sa v priebehu rokov na Obchodnej ulici zmenilo. Vystriedala aj niekoľko názvov. Prvá zmienka o nej siaha až do trinásteho storočia, vtedy však niesla názov Uhorská. Pomenovaná bola po svojich najstarších obyvateľoch, ktorí sa tu v tom čase usadili - Uhroch.
Neskôr sa premenovala na Schöndorfskú ulicu, podľa prímestskej obce s rovnomenným názvom. Je známe, že na Schöndorfskej ulici bývali v minulosti najmä vinohradníci, ktorí v bránach predávali vlastné víno. Ich tradícia pretrvala aj napriek ďalšej zmene názvu v roku 1945 na Molotovu ulicu. Toto pomenovanie získala po sovietskom politikovi. Obchodná ulica sa z nej stala až v roku 1962. Známa bola najmä vďaka remeselným obchodom a viecham, ktoré sa zachovali z tradície vinohradníkov. Dnes už však po nich niet ani stopy. Zostali po nich len spomienky, ktoré pomaly blednú.
Ich miesto zaujali nové prevádzky prevažne diskontných zahraničných reťazcov, v ktorých zákazníci len márne hľadajú kvalitu, na ktorú boli kedysi zvyknutí. Je tu tiež veľká fluktuácia obchodov, vďaka čomu si už Obchodná vyslúžila povesť prekliatej ulice.
V súčasnosti už asi málokto zavíta na niekdajšie vychytené obchodné korzo zámerne s cieľom nakúpiť všetko, čo potrebuje na jednom mieste. „Je to prežitok, všetko sa sústreďuje do obchodných centier,“ konštatuje Dana.
Nebolo to len o lesku a sláve
Pri pohľade do minulosti sa na každého čiastočne nalepí spomienkový optimizmus. Negatíva zapadnú prachom a v pamäti sa nám prirodzene vybavujú najmä pozitívne zážitky. Za rozdiely vo vnímaní rovnakej udalosti nesú zodpovednosť aj generačné rozdiely.
Spisovateľ a novinár Márius Kopcsay (55) spomína aj na menej slávne momenty Obchodnej ulice, ktoré sa spájajú s problémami minulého režimu. „Na Obchodnej boli predovšetkým obchody, v ktorých ale ľudia často nedostali to, čo chceli, alebo potrebovali,“ hovorí. „Pred mnohými sa tvorili rady na nedostatkový tovar. Lebo socializmus bol typický tým, že občas z obchodov zmizla aj taká samozrejmosť, ako toaletný papier. V tomto kontexte občas názov,Obchodná‘ pôsobil komicky,“ opisuje Kopcsay.
Autor známych slovenských románov a poviedok obdobie najtvrdšej totality nezažil, no pamätá si časy, keď ulicou premávali autá, trolejbusy a autobusy. „Električky vraj premávajú po Obchodnej ulici od roku 1899, ale taký starý predsa len nie som,“ hovorí so značnou dávkou humoru. „Až neskôr sa sem električky po cca pol storočí vrátili a z Obchodnej sa stala akási,pešia zóna‘, alebo presnejšie zóna bez áut,“ dodáva.
Spomína si na niekoľko známych obchodov, napríklad obchodný dom Junior s tovarom pre deti, či predajňu obuvi Malý Baťa. Časy, keď ulicu po stranách lemovali viechy ho minuli, no niektoré ešte stihol zachytiť. „Vybavuje sa mi Šenkvická viecha pri dnešnom Hodžovom námestí a legendárna Vysoká 44. Na Obchodnej bola tuším Modranská vináreň,“ hovorí. Niečo z pôvodných prevádzok sa však predsa len zachovalo. Legendárna predajňa pirôžkov pred Kollárovým námestím, ktorá bola podľa Kopcsaya dôležitým bodom, tu je dodnes.
Ako vyzerá dnes
Obchodná ulica nepatrí k miestam, ktorým by sa obyvatelia hlavného mesta chválili pred návštevou z cudziny. Koberec mestských dlažieb, ktorý sa tiahne korzom je posiaty zaschnutými žuvačkami a zvyškami jedla z priľahlých fastfoodov. Na kráse jej nepridávajú ani zanedbané budovy, ktoré si už zúfalo žiadajú rekonštrukciu, či nesúrodé gýčové logá obchodov a okázalé reklamné bannery. Aj napriek neblahému stavu si ľudia za bývanie v tejto lokalite musia priplatiť. Ceny trojizbových bytov na Obchodnej ulici totiž dosahujú aj výšku 300-tisíc eur.
„Dnešný stav Obchodnej sa mi pochopiteľne nepáči, a to je ešte slabé slovo. Obchodná je pokvapkaná horčicou a posypaná roztratenou cibuľou. Pokojne by sa mohla premenovať na Kebabovú, hoci nemám nič proti tomuto jedlu,“ hovorí Kopcsay a dodáva, že z neho nehovorí komunistický sentiment. „Nie som ani odporca trhu,“ dopĺňa.
Podľa Kopcsaya tomuto miestu neslúži ku cti ani povesť nebezpečnej ulice, ktorú si vyslúžila po niekoľkých incidentoch z posledných rokov. „Ako dnes vyzerá niekdajší Prior? Hrôza. Dunaj? Dom odievania? Veľký Baťa? Nevieme si zachovávať tradície, nemáme vzťah ku kultúre,“ upozorňuje. „Pojem,bratislavská kaviareň‘ mal opodstatnenie možno za prvej republiky. Ešte drobnosť, kedysi po Obchodnej premávalo šesť električkových liniek, dnes iba dve. Vývoj nezastavíš,“ uzatvára.
Obchodná ulica rozhodne nepatrí medzi najatraktívnejšie lokality hlavného mesta, no nie je na tom najhoršie. Nedá mi nespomenúť moju skúsenosť z návštevy „večného mesta“. Z výletu do Ríma som si odniesla najmä nepríjemné spomienky na ulice posiate odpadkami. V niektorých častiach metropoly Talianska chodníky lemovali haldy vriec a nestačila som sa čudovať, ako môže byť jedna z najnavštevovanejších destinácii sveta v tak zanedbanom stave.
Na dojme nepridávali ani premotivovaní čašníci, ktorí stáli na každom kroku a zúfalo sa snažili prilákať zákazníkov či pouliční predajcovia, ktorí sa neštítili turistom vtlačiť do rúk svoje produkty a následne trvať na tom, aby za ne zaplatili. Zaskočila ma aj miera chudoby v hlavnom meste Talianska. Pri pohľade na množstvo ľudí prespávajúcich vo výkladoch obchodov a na staniciach metra mi behal až mráz po chrbte. Keď si porovnám tieto situácie s atmosférou na Obchodnej ulici rozdiel je jasný. No aj tak, nemožno prehliadať viaceré nedostatky, ktoré postupne čoraz viac bijú do očí.
