Slovensko vstúpilo do NATO 29. marca 2004 spolu s ďalšími šiestimi postkomunistickými krajinami. Vedel si však, že členstvo sme mohli získať omnoho skôr?
Česko, Maďarsko aj Poľsko nás predbehlo a zelenú kartu na vstup do aliancie získali o päť rokov skôr, ako my. Slovensko bolo vynechané pre kauzy vtedajšej vlády, ale aj nedodržiavanie princípov demokracie.
Zmarené pokusy o vstup
Po rozdelení Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januára 1993 sa Slovensko priblížilo myšlienke vstupu do Severoatlantickej aliancie. Vláda Vladimíra Mečiara sa však stala terčom kritiky zahraničných partnerov najmä pre nedemokratické praktiky a pre kauzy ako únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, smrť Róberta Remiáša, či zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, ktorý vystúpil z klubu Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko.
O našom vstupe do Severoatlantickej aliancie malo rozhodnúť referendum, ktoré sa konalo v máji 1997. Stalo sa známe tiež ako "zmarené referendum". Tri jeho otázky navrhla Mečiarova vláda: 1. Ste za vstup SR do NATO? 2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR? 3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?
Vtedajší slovenský prezident Michal Kováč rozhodol o spojení referenda so štvrtou otázkou, ktorá sa týkala zmeny voľby prezidenta. Prvú hlavu štátu totiž stanovil parlament trojpätinovou väčšinou.
Otázka znela: „Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“ Na pokyn ministra vnútra Gustáva Krajčiho však boli vytlačené lístky iba s tromi otázkami a účasť na referende dosiahla len necelých desať percent, takže bolo neplatné.
Slovensko na chvoste
Na júlovom summite NATO v tom istom roku sa rozhodlo, že na konzultácie o rozširovaní Aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovensko bolo vynechané. Prezident Kováč to označil za prehru celej krajiny a zároveň odmietnutie politiky súčasnej vládnej koalície. „Vinu na tom má nedostatočné uplatňovanie demokratických princípov pri spravovaní verejných záležitostí na Slovensku,“ vyjadril sa v tom čase pre rakúsky denník Die Presse.
Vtedajší veľvyslanec USA v SR Ralph Johnson sa na adresu Slovenska vyjadril pomerne ostro. „Znepokojuje nás nedostatok tolerancie v Slovenskej republike, ak ľudia prejavia nesúhlas s vládnou politikou sú označovaní za protivlasteneckých a protislovenských,“ vyhlásil. Spojené štáty považovali za prekážku vstupu aj vysokú mieru politizácie štátnej správy či chýbajúci zákon o používaní jazykov národnostných menšín.
Hlavnými prekážkami nášho vstupu do NATO však boli kauzy vtedajšej vlády. „Nevidím nič, čo by vážne nasvedčovalo tomu, že sa seriózne pokračuje vo vyšetrovaní udalostí s jednoznačne politickým pozadím ako je únos syna prezidenta SR Michala Kováča, vražda Róberta Remiáša a výbuch pred domom Františka Gauliedera,“ dodal vo svojom prejave o americko-slovenských vzťahoch.
Členstvo sme získali až za Dzurindovej vlády
Po parlamentných voľbách v roku 1998 nastúpila vláda premiéra Mikuláša Dzurindu. Ten v priebehu niekoľkých dní od nástupu navštívil sídlo NATO v Bruseli a informoval generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, že jeho vláda je odhodlaná začať nové rokovania o vstupe.
V roku 1999 bolo Slovensko zaradené na zoznam kandidátskych krajín a o našom vstupe do aliancie sa rozhodlo o tri roky neskôr.
Dnes je všetko inak
Ubehlo 20 rokov, a časť politického spektra na Slovensku, hovorí o vystúpení zo Severoatlantickej aliancie. Svoju predvolebnú kampaň na tom postavil aj kandidát na prezidenta Róbert Švec.
Nie je však ani zďaleka jediný. Túto myšlienku už roky hlása aj Marián Kotleba či Milan Uhrík, pričom o skutočnej úlohe NATO zavádzajú a šíria konšpirácie. Tie si niektorí ľudia osvojili a začali spisovať petície za vystúpenie z aliancie. Veľkú podporu však nemajú.
V prípade napadnutia v tom nebudeme sami
Len ťažko si môžeme predstaviť, ako by Slovensko obstálo v prípade, že by nás napadla väčšia krajina. Členstvo v NATO nám poskytuje viaceré bezpečnostné záruky. Vstupom do aliancie sme získali spojencov, ktorí sa zaviazali brániť našu krajinu pred akýmkoľvek ozbrojeným útokom.
Zmluva medzi členskými štátmi NATO vyslovene obsahuje ustanovenie, že „ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým.“ Znamená to, že v prípade vojenskeho ohrozenia Slovenska, by sa za nás postavilo ďalších 31 krajín.
Zmluva tiež zaväzuje všetkých členov aliancie povinne poskytnúť napadnutej krajine alebo krajinám pomoc „s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti.“ Zmluva neupravuje konkrétnu formu pomoci, to necháva na členských štátoch. Spomína však pomoc vo forme použitia ozbrojenej sily.
Vďaka nášmu vstupu do NATO sa v roku 2006 zrušila povinná vojenská služba. Keďže sa už nemusíme spoliehať iba na vlastné ozbrojené sily, postupne sa prešlo na menšiu, no kvalitnejšiu armádu. Tento krok znížil štátne výdavky, čo odbremenilo aj našu ekonomiku.
V súčasnosti má Severoatlantická aliancia 32 členských štátov vrátane Slovenska. Od jej vzniku žiadna z členských krajín nečelila otvorenej vojenskej agresii.
