Živiť sa tým, čo ťa baví, cestovať kam chceš a užívať si nekonečnú slobodu. To, o čom mnohí ľudia iba snívajú, Patrik Paulínyi prežíva na maximum. Narodil sa v roku 1990 v Liptovskom Mikuláši a spočiatku sa venoval hlavne fotografovaniu. To neskôr vymenil za video.
Čoskoro ubehne desať rokov od momentu, kedy na festivale Hory a mesto získal cenu pre začínajúceho filmára za dokumentárny film s názvom Nad Nami. Odvtedy ubehol poriadne dlhú cestu, a to nielen kariérne. V nohách má tisíce kilometrov, ktoré nachodil nielen na Slovensku, ale v krajinách po celom svete.
Miluje prírodu, ktorá ho dokáže pohltiť aj na niekoľko dní, aktívne sa zapája do jej ochrany, písal o ňom National Geographic, získal cenu pre najlepší slovenský Instagram a dvakrát po sebe ho Forbes zaradil medzi Top 20 influencerov na Slovensku.
A rozhodne nezastavuje. Znížená frekvencia uverejňovania nových videí a fotografií totiž v jeho prípade môže znamenať len jediné - pripravuje pre nás veci, ktoré nám opäť raz vyrazia dych.
Spomínaš si ešte na svoju prvú fotografiu, ktorú si urobil?
Nepamätám si na prvú fotografiu, ale pamätám si na prvú skúsenosť s foťákom. Boli sme na dovolenke a od rodičov som si požičal jedno ráno foťák. Bolo tam asi sto fotiek holubov, sto fotiek palmy...
Viac mi počas dovolenky foťák nepožičali lebo som im vyfotil celú kartu (smiech). Ale také prvé serióznejšie fotky čo ma bavili boli, keď sme si s kamošmi fotili snowboarding. Teda nejaké triky na skokoch či prekážkach. Tak som sa následne dostal aj k videu.
Po svete a Slovensku cestuješ už roky. Kedy prišiel ten moment uvedomenia, že toto ťa dokáže plnohodnotne uživiť?
Bola to asi spolupráca s jednou značkou, ktorá ma poslala natáčať do Írska. Vravím si že vau, mne niekto fakt zaplatil aby som šiel cestovať...
Potom som na niekoľko rokov pracoval pre Union poisťovňu a vytváral pre nich obsah zo svojich ciest. To bol pre mňa totálny dream job, kedy som si zároveň uvedomil, že takto dokážem (a chcem) fungovať.
Za posledný rok si na svoj YouTube kanál pridal len štyri videá. Čo spôsobilo, že si znížil frekvenciu uverejňovania?
Práca na väčšom projekte, ktorý ma časovo totálne vyťažuje. Filmujem pre RTVS dokumentárnu sériu o slovenských národných parkoch. Čiže už asi rok a pol sa schovávam v lesoch a čakám na zvieratá a pekné obrázky.
Prešiel si Cestou hrdinov SNP, najdlhšou slovenskou pešou trasou, ktorá má 770 kilometrov. Čo ti táto skúsenosť dala?
Takmer v každom videu z cesty sa spomína ako človek našiel sám seba atď atď... Ja to tak neberiem. Ale čo mi dala? Dala mi krásny čas v slovenskej prírode, spoznal som mnohé zákutia, kde by som sa asi inak nikdy nedostal. Okrem toho pár otlakov, no hlavne krásnu dovolenku a psychické odreagovanie, kedy mojím jediným problémom bolo čo budem jesť a kde budem spať.
Do hôr vyrážaš s nabalenou technikou či spacákom. Čo všetko nemôže chýbať v tvojej výbave? Vieš približne, koľko váži celý tvoj batoh?
Áno po väčšine času keď idem niekde točiť, ostávam v prírode aj spať. Ak sa odrazím od predošlej otázky, pri Ceste SNP môj batoh vážil 11-13 kilogramov v závislosti od množstva jedla a vody.
Keď idem točiť, mám pri sebe všetky tieto veci čo i tam a navyše statív, niekoľko objektívov, foťák a dron. Šplhá sa to teda niekde k 20 kilogramov. Pamätám sa, ako som sa zasmial na tom, keď som si na chrbát hodil nabalený batoh na Cestu SNP a vravím si že fajne, to bude malina, pri točení môj batoh býva ťažší.
Viackrát si upozorňoval na kvantá smetí v slovenských lesoch. Keď si porovnáš situáciu teraz a predtým, záleží Slovákom na prírode viac, alebo sleduješ práve opačný trend?
Ťažko to porovnávať. Asi to je stále o tom istom ale nie je to len o vine turistov. Všetci nariekajú nad množstvom vreckoviek v lesoch, no na druhej strane aj v samotných národných parkoch chýbajú na mnohých miestach záchody. Vreckovky však nie sú najväčším problémom. Tým sú nelegálne skládky a pri takýchto veciach by určite pomohli vysoké pokuty.
Symbolom tvojich videí a fotografií je príroda. Lákajú ťa ešte vôbec klasické turistické destinácie na štýl Paríž, Londýn, New York či Benátky?
Absolútne nie. Ak mám byť úprimný, tak ten Paríž či Benátky som vidieť chcel, no absolútne ma to neohúrilo. Aj preto však teraz viem, že na základe môjho rozhodnutia napríklad nikdy nepôjdem do Londýna či New Yorku. Viacmenej celá Európa či USA ma nezaujíma, čo sa týka miest a lepšie sa cítim v prírode. Viac ako Big Ben ma dokáže nadchnúť v lese starý 500 ročný dub napríklad. Mestá mám však rád niekde v Ázií, kde panuje úplne iná kultúra a atmosféra.
Keby máš ukázať človeku, ktorý tvoju tvorbu vôbec nepozná, jediné svoje video, ktoré by to bolo?
To je ten problém, že ja mám radšej aj vo svojej tvorbe videá, ktoré nemajú veľkú cieľovku a najviac ľudom sa zas páčia také veci, ktorými by som sa nerád prezentoval. Ale asi by to logicky bolo video zo Slovenska alebo z Indie.
Kde si sa na Slovensku cítil najslobodnejší?
Je to vždy keď v prírode trávim viac ako jednu noc. Keď viem, že na ďalší deň, nebudem schádzať dole a môžem sa túlať. Nemať plán, ideálne ani signál a len tak sa niekde motkám, podriemkavam, pozorujem les, zvieratá, padajúce listy, ako sa vietor pohráva s kvetmi... Sú to jednoduché situácie, no mám veľmi rád to, aké momenty človek začne vnímať, keď je niekde sám.
Tvoje výsledné zábery sú famózne, no ľudia vidia len samotný výsledok, na ktorý ti hodia lajk a scrollujú sociálnymi sieťami ďalej. Koľko času si najdlhšie strávil čakaním v lese na jeden záber?
Ešte keď som sa venoval viacej foteniu krajiny, boli to častokrát týždne čo som opakovane skúšal trafiť ideálne podmienky. Na fotku Spišského hradu som napríklad opakovane chodil niekoľko rokov kým mi to vyšlo ako som chcel. Lenže to nebolo tak, že by som tam chodil každý deň. Chodil som každý rok niekoľkokrát počas jesenných inverzií.
Z tohto pohľadu je najnáročnejšie filmovať divoké zvieratá. Na vydry som chodil denne, dvakrát do dňa v -15 stupňových teplotách po dobu mesiaca kým som ju konečne vôbec zbadal. Samozrejme, že som ju odfotiť nestihol... Na hlucháňa som zas chodil asi s 30 kilovým ťažkým batohom v náročnom teréne a prešiel s ním za týždeň 70 kilometrov, kým som ho našiel. Spával som vtedy tiež len pod stromom v mraze. Až vďaka týmto skúsenostiam viem už aj sám oceniť prácu iných ľudí.
Na ktoré miesto na svete by si sa vrátil pokojne aj stokrát?
Určite India. Mám pocit, že po každej zastávke ju milujem viac a viac a vôbec mi ani nevadí, keď som na tom istom mieste. Vždy je tam čo nové spoznávať. Práveže čím viac to spoznám, akoby sa mi viac otvárala a vidím nové veci.
Pri tejto fotografii sa mi vynára otázka, či si niekedy zažil na nejakom mieste kultúrny šok?
Moja prvá návšteva Indie asi taká bola. Odvtedy som zažil vo svete doslova šialené miesta, ale nenazýval by som to šokom. Vždy sa snažím naladiť na tých ľudí, pochopiť ich kultúru a snažiť sa to racionálne vysvetliť.
Čo máš na pláne v najbližších týždňoch a mesiacoch?
Práve v tomto období nie som moc aktívny nakoľko strihám pripravované dokumenty. Ale 3. decembra s Asusom plánujeme video workshop zameraný na video pre začiatočníkov. Nato sa celkom teším lebo niečo podobné som plánoval už dlho.
Podmienky zapojenia nájdeš pod týmto Patrikovým postom.
Vyhlásenie účastníkov oznámi Patrik v nedeľu 27. novembra na svojom Instagrame vo večerných hodinách.
***
➡ Intenzívny celodenný workshop v Liptovskom Mikuláši
➡ Sobota 3. decembra
***
Stretnutie s Patrikom prináša ASUS.
Vybraná šestica účastníkov spomínaného workshopu bude pracovať na špičkových notebookoch pre tvorcov obsahu od spoločnosti ASUS, konkrétne na ASUS ProArt Studiobook Pro 16 OLED a ASUS Zenbook Pro 14 Duo OLED.
