Už po desaťročia antropológovia a etnografovia intenzívne skúmajú život domorodých etník, ktoré vo svojom vývoji zatiaľ nedorazili k poľnohospodárstvu a stále ešte prežívajú zberačskou a loveckou praxou. Pre vedu sú vítaným oknom do minulosti, ponúkajú pohľad na jeden zo stupňov evolúcie ľudskej civilizácie, píše sa na portáli iDnes.
Ženy boli v love obratné
A po celú tú dobu boli konfrontovaní s realitou, v ktorej sa lovu zúčastňujú ženy. Správy o tom, že ženy filipínskeho kmeňa Agta obratne naťahujú luky, veľké ako sú ony samy, a lovia s nimi jelene, nie sú novinkou už 50 rokov. Už 40 rokov sú nad všetky pochybnosti preukázané lovecké schopnosti žien z brazílskeho kmeňa Awá, ktoré zručne narábajú s lukmi a s fúkačkami. V pralesnej rezervácii Caru naháňajú prasatá pekari.
Že nedospelé dievčatá z amazonského etnika Matsés lovia a mačetami dobíjajú hlodavce paky aguti vieme najmenej 30 rokov. A nie je najčerstvejšou správou, že dámy vo veku prababičiek spolu s päťročnými dievčatami zo stredoafrického kmeňa Aka chytajú do pascí malé antilopy a dikobrazov. Každá z týchto informácií bola antropológmi dôsledne zaznamenaná. Lenže zvyčajne s dodatkom o tom, aká je to anomália. Pretože v lovecko-zberačských spoločnostiach pripadá ženám rola zberačiek.
Považovalo sa to za lokálny fenomén a skúmalo sa, prečo u etník Agta, Awá, Matsés môžu loviť aj ženy. Bádatelia predkladali hypotézy. Snáď to súviselo s históriou rodov, ktoré boli oslabené kmeňovými vojnami tak ďaleko, že v obžive lovom museli mužov zastúpiť ženy?
Je to dočasná záležitosť, motivovaná absolútnym nedostatkom potravy v určitej ročnej sezóne? Je to dôsledok prekonanej epidémie, pri ktorej húfne hynuli muži, alebo je to naopak ukážka vývoja, keď sa lovu začali zúčastňovať aj ženy preto, že je to produktívnejšie?
Záhada bola bez odpovedí, pretože sa u spomenutých etník preukázalo len to, že v nich ženy lovia, kam až kmeňová pamäť siaha. A tunajšie komunity to na rozdiel od expertov na civilizácie nepovažujú za neprístojnosť.
Mäso na prvom mieste
Na tom, že motorom ľudskej evolúcie boli kalórie získané zo živočíšnych bielkovín, sa odborníci zatiaľ ešte zhodnú. Konzumácia mäsa vraj bola príčinou tých najvýraznejších evolučných zmien ľudstva, vrátane bipedalizmu, teda vzpriamenej chôdze po dvoch, veľkých mozgov a rozvinutia používania nástrojov.
Tu sa ale inak ucelený naratív začína trochu rozbíjať. Pretože sa k nemu viaže príbeh o mužských lovcoch. V krátkosti, mali to byť vraj samci, ktorí sa túlali ďaleko od rodových skupín, aby k ohňu prinášali ulovenú korisť. Zatiaľ čo samičky zostávali v blízkosti tábora, k obžive zbierali rastliny a starali sa o potomstvo. Na týchto princípoch mal možno pred viac ako miliónmi rokov vzniknúť systém práce založený na existencii dvoch pohlaví.
Prečo to nemohlo byť inak? „Pretože muži majú väčšiu silu, sú lepšie fyzicky disponovaní na lov,“ vysvetľuje osnovu príbehu o mužských lovcoch antropologička Sang-Hee Lee. „Ženy loviť nemohli, pretože mali deti. Tiež preto, že mali menštruáciu, krv by lákala predátorov. Pretože boli znevýhodňované svojou usadnutejšou a menej agresívnou povahou.“
Nie, Lee s týmto výpočtom dôvodov osobne nesúhlasí. Ale uvádza ho ako príklad toho, čo sa v poslednom polstoročí v rámci etnografie a antropológie napísalo. A čo potom potvrdzovali mnohé odborné stretnutia, ktorých sa, ako sa už dalo čakať, zúčastňovali hlavne mužskí bádatelia.
Jedno z tých zásadných stretnutí sa odohralo v roku 1966 na Chicagskej univerzite. Okrem toho, že sa na seminári prezentovalo 70 mužov a len päť žien, na ňom boli uvedené informácie o žijúcich primátoch či nedávnych lovecko-zberačských spoločnostiach. A tiež o fosíliách a archeologických artefaktoch. Tu sa podľa Leeovej vytvoril prvý predpoklad pre možné skreslenie evolúcie človeka a lovecko-zberačských spoločenstvách.
V archeologickom zázname skôr prežijú hroty oštepov, šípov a čepele, než napríklad mizivé zvyšky potravy, bobulí, hľúz, tekvíc a medu. Takže sonda do života v pravekej osade nám naservíruje len časť z obrazu možnej skladačky. Lov sa javí byť dôležitejší, pretože nástroje k nemu prispôsobené sú tu zastúpené vo väčšom množstve. Rovnako ako ohlodané kosti.
Chýba nám ale reálne kalorické porovnanie: Koľko tej mäsitej koristi z lovu bolo proporčne proti produktom zberu? Lov možno nebol v tomto kalorickom súboji zase tak zásadný. Prípadne mal sezónny charakter, napríklad v dobe ťahu zvierat, a v takých momentoch sa na neho sústredila plná sila kmeňa, mužov a žien. Na lov išlo jednoducho všetko, čo malo ruky a nohy.
V hre možno nebolo kalorické delenie na mužov-lovcov a ženy-zberačky, skôr sa komunity „prepínali“ medzi fázami zberu a lovu a na oboch činnostiach sa striedavo podieľali všetci. Mužov by sme tak mohli vidieť zbierať čučoriedky rovnako často, ako by sme pozorovali ženy, ktoré strieľajú z lukov na jelene.
Muži študujú mužov
Informácie o zberačských spoločnostiach väčšinou pochádzajú z etnografií, ktoré v priebehu 18. až 20. storočia spísali muži. Euroamerickí, biela farba pleti. „Keď už navštevovali domorodé komunity, sledovali skôr role tunajších mužov, tomu, čo robili ženy, často nevenovali pozornosť,“ dodáva Lee.
Zreťazením teórií, nepresných štúdií a skreslených podkladov sa veda opakovane utvrdzovala, že mäso bolo pre prežitie primitívnych spoločenstiev dôležitejšie a že lov bol výsadou mužov. Výsledkom tohto trvalého presvedčenia je potom to, že sa príbeh o mužoch lovcoch javí byť nespochybniteľný.
Keď budete na prehliadači Google listovať v obrázkoch o živote v praveku, najčastejšie uvidíte lovcov útočiacich na mamutov a bojujúcich s jaskynnými levmi, a ženy ovešané deťmi, ktoré posedávajú pri ohni. To, že sa v médiách prežíva pravek ako „čas mužov“, vlastne dokladá aj nenáročná štúdia z roku 2019 od antropologičky z Cambridgu Dänae G. Khorasani. Zmieňuje, okrem iného, že u štylizovaných zobrazeniach života v praveku pripadá 207 obrazov na mužov, len 16 zobrazuje ženy.
Zástancovia teórie, že lov bol v praveku aj v neskorších lovecko-zberačských spoločenstvách doménou mužov, mohli až donedávna argumentovať napríklad tým, že do hrobov boli so svojimi zbraňami ukladaní takmer výhradne muži. Ako sa ale ukázalo, toto tvrdenie stálo na dosť vratkých základoch.
Pokiaľ boli nájdené pochované ľudské pozostatky spolu so zbraňami a loveckými nástrojmi, automaticky sa predpokladalo, asi pod vplyvom príbehu o mužských lovcoch, že ide o hrob muža. Jednoducho sa to automaticky očakávalo. Premisa ovplyvnila interpretáciu nálezovej situácie.
V roku 2020 bola publikovaná štúdia, ktorá na báze genetiky zažitý úsudok vyvracia a dokladá, že nemalá časť tiel, ktoré boli pochované so zbraňami a loveckými nástrojmi, pravdepodobne patrili ženám.
Oštepom, lukom a šípmi, kušou
Z praveku teraz ale musíme zamieriť do prítomnosti. Najskôr do roku 2010, keď antropologička Cara Wall-Schefflerová zostavila obdivuhodný rešerš o „kultúrnych skupinách“ celého sveta, z ktorých odlíšila 63 kmeňových spoločenstiev Ameriky, Afriky, Eurázie a Austrálie, ktoré ešte fungujú v režime lovecko-zberačských komunít.
A zistila, že v 50-tich z nich bežne lovia ženy. Netýka sa to len etník Agta, Awá, Aka či Matsés. V 87 percentách všetkých zberačsko-loveckých spoločenstiev je to, že ženy lovia, úplne normálne. Nemá cenu to nazývať anomáliou, pretože je naopak výnimočné naraziť na spoločenstvo, kde by výhradne lovili len muži.
„Prekvapujúca pre mňa bola zámernosť ich počínania,“ hovorí Wall-Schefflerová, ktorá tento rok pobýva v rámci Fullbright Visiting Scholar programu v Laboratóriu antropológie kostného tkaniva na Karlovej univerzite v Prahe. „Ženy v týchto komunitách nie sú oportunistické lovkyne, ktoré náhodou narazili na korisť. Keď ráno vstávajú, cielene vyrážajú na lov.“
Ich ratolesti pre nich nie sú bremenom ani prekážkou. Matky nosia dojčatá v závese na tele alebo ich nechávajú v tábore s ostatnými členmi komunity. Staršie deti sa často pridávajú k ženám a lovia s nimi. Ženu v love nič nebrzdí.
Podľa Wall-Schefflerovej sa u jednotlivých výrazne líšia metódy lovu. Ženy ovládali rôzne zbrane vrátane oštepu, mačiet, nožov, lukov a kuší. Niektoré sa spoliehali na loveckých psov, siete alebo pasce. Ženy šikovne sledovali stopy veľkých zvierat, vypaľovali vegetáciu alebo tĺkli palice do zeme, aby zvieratá vylákali či vlákali do pasce.
Rozdiely v metódach lovu sa u žien a mužov líšili aj naprieč jednotlivými etnikami. „Napríklad v kmeni Agta muži takmer vždy používali luk a šípy, zatiaľ čo niektoré ženy dávali prednosť nožom,“ uvádza antropologička. „Muži sa najčastejšie vydávali na lov sami alebo vo dvojiciach, zatiaľ čo ženy zvyčajne lovili vo väčších skupinách a so psami.“
Podstatné je, že lov nebol a vlastne ani nie je výsadou mužov. A ani u žien nie je zviazaný nejakými pevnými pravidlami. „Pokiaľ niekto rád lovil, jednoducho mohol loviť,“ hovorí Wall-Schefflerová. Úspešná lovkyňa mohla nechať svojho muža pokojne doma, aby sa postaral o deti, zatiaľ čo ona prinesie z pralesa mäsitú korisť. A on mohol v okolí tábora či osady s ratolesťami pátrať po jedlých bobuliach a ovocí.
Závery, ktoré prekladá nielen Wall-Schefflerová, ale aj ostatné antropologičky, nás nútia prehodnotiť spôsob, akým interpretujeme minulosť. Tradovaný mýtus o mužských lovcoch neplatí.
