Zo Severnej Kórei k nám preniká len veľmi málo informácií. Máme len približnú predstavu o tom, ako sa v totalitnej krajine vodcu Kim Jong-una žije. Spisovateľka a odborníčka na KĽDR Nina Špitalniková teraz prezradila desivé detaily o živote severokórejcov.
Česká spisovateľka, ktorá má za sebou štúdium a život v KĽDR vyrozprávala svoju vlastné skúsenosti v relácii českej televízie. Na Severnej Kórei je vraj najkrajšie nebo a hviezdy na ňom. „Ale rozhodne nie tie červené,” hovorí v úvode rozhovoru odborníčka na korejskú kultúru. Jedinou jasnou vecou v krajine sú hviezdy na oblohe. A to z dôvodu, že krajina nepozná svetelný smog, za čo môže obmedzovanie zásobovania elektrickej energie. „Oproti Európe je to neuveriteľný rozdiel, úplná tma, hviezdna obloha, akú my Európania už nepoznáme,“ opisuje Špitalníková. Jediná vec, ktorá je osvetlená 24 hodín denne sú sochy vodcov.
Celý život majú vopred nalinajkovaný
Život v krajine, v ktorej vládne tvrdá diktatúra je neslobodný a od momentu narodenia až po smrť je vopred určený. Severokórejci o svojej budúcnosti nemôžu rozhodovať sami. Sú totiž rozdelení do jednotlivých kást, ktorých je celkovo 51. To, do akej spoločenskej vrstvy človek patrí predurčuje, na akú školu pôjde študovať, alebo aké bude mať povolanie, či dokonca koho si môže vziať.
Tento systém zaviedol v roku 1957 severokórejský vodca Kim Ir-Sen a má postihnúť rodiny kolaborantov z čias japonskej okupácie. Špitálniková hovorí, že týmto spôsobom „KĽDR skutočne zaisťuje čistotu rasy.” Vyššie kasty musia dokonca pred svadbou absolvovať krvné testy, aby náhodou nebola poškodená čistota rasy.
Práve takéto praktiky spôsobujú priepastné rozdiely v životnej úrovni, vďaka čomu v krajine prekvitá šikana. Severokórejci sa však na to nepozerajú ako na negatívny jav, práve naopak. „Vy si tam šikanovanie zaslúžite. Vaši rodičia, starí rodičia spolupracovali s Japoncami. My sa mali zle a teraz sa máte zle vy,” vysvetľuje ťažko pochopiteľnú argumentáciu režimu.
Nemôžu veriť nikomu
Špehovanie a udávanie je v KĽDR na dennom poriadku, a preto človek žije neustále v paranoji. Okrem toho, že verejné priestory sú odpočúvané, v KĽDR fungujú aj domové prehliadky prezývané imminban. Ide o skupinu ľudí, ktorá vzájomne dohliada jeden na druhého.
V čele tohto systému stojí spoľahlivá súdružka, ktorú Špitálniková označila ako domovníčku. Tá môže kedykoľvek prísť do bytu a prehľadať ho. „Kontroluje, či máte správne vyvesené portréty veľkých vodcov, stráži, kedy ste prišli, odišli, ako chodíte na záchod,” opisuje neuveriteľné zásahy do súkromia. „Áno, domovníčka si naozaj zapisuje, ako chodíte na záchod, ale aj, koľko sa za deň vyprodukovalo výkalov, pretože tie sa používajú a odvážajú ako hnojivo. Množstvo výkalov sa zaznamenáva hromadne,” dodáva. Vo vlastnom domove majú severokórejci paradoxne najmenej súkromia a sú najprísnejšie strážení.
Ak domovníčka zistí, že na portrétoch vodcov je čo i len smietka prachu, človek sa dostane do veľkých problémov. „Nesmiete si vedľa ich portrétov zavesiť ani fotku svojich rodičov, nemôžete vedľa nich dať niekoho takého menejcenného, ako je váš rodič,“ vysvetľuje Špitálniková.
Na popravách sa nesmie plakať
Nie je žiadnym tajomstvom, že v Severnej Kórei sa stále vykonávajú tresty smrti. Podľa Špitálníkovej ide o veľmi frekventovanú formu trestu. Popravy sa vykonávajú verejne a každý občan sa ich musí zúčastniť.
Podľa koreanistky sú popravy v KĽDR časté z dôvodu veľmi vágne napísaného trestného zákonníka. Trest smrti tak môžu ľudia dostať prakticky za čokoľvek. A výnimkou nie sú ani deti. Podľa zákona môžu byť popravené len deti od štrnástich rokov, ale podľa výskumu univerzity v Soule trest smrti dostali aj deti vo veku štyroch alebo šiestich rokov.
Špitálniková zdôrazňuje, že poprava nie je len formou trestu, ale aj spôsobom komunikácie režimu s občanmi. Má vzbudiť strach a fungovať ako prevencia voči akémukoľvek náznaku odporu.
Severokórejčania nesmú na popravách plakať. „Tým by človek pripustil, že so zločincom súhlasí. Ale súhlasiť s činom, ktorý je proti veľkému vodcovi, nemožno,“ vysvetľuje.
Tábory smrti
Poprava pritom nemusí byť najhorším trestom. Podľa koreanistky ľudia miznú aj v pracovných táboroch, ktoré sú prezývané ako tábory smrti. Jeden taký sa má nachádzať neďaleko hlavného mesta Pchjongjangu. Je určený pre politických väzňov, ktorí v ňom vykonávajú tie najťažšie práce.
Najhoršie na tom celom je, že človek môže do problémov dostať okrem seba aj svoju rodinu. Severná Kórea totiž uplatňuje generačné tresty a trest za malý prehrešok voči režimu tak môže potrestať rodičov aj deti.
