ROZHOVOR Peter natočil pokračovanie filmu o typickom slovenskom konšpirátorovi. DVOiKA OUCE patrí k top hodnoteným filmom roka

Ľuboš Mokrý sa ne/chcene vrátil. Čo bolo u teba najväčším impulzom dopriať mu ďalšie pokračovanie?

Jedným z hlavných dôvodov bola samozrejme situácia v našej krajine. Vládne nenávisť, spoločnosť je rozdelená, polovica národa podporuje vojnového agresora, strieľa sa po ľuďoch s inou orientáciou a dokonca aj po premiérovi. V podobnej nálade má postava ako Ľuboš stále čo povedať.

Keď si celé dni čítal tie sračky z hoaxových skupín a ešte ich hral pred kamerou, nemal si obavu, že ti to prerastie cez hlavu? Už pri nakrúcaní prvého filmu si totiž spomínal, že ti to občas prerastalo cez hlavu.

Počas natáčania prvej časti mi to skutočne celé cez hlavu prerástlo. Po pravidelných návštevách hoaxových skupín mi hlavou skutočne preblesla myšlienka, či predsa len v tých vakcínach nie sú nanočipy alebo celá pandémia nie je výmysel. Bola to len chvíľka, ale o to strašidelnejšia.

Pri druhej časti som si dával už pozor, no vyhnúť sa tomu úplne nedalo. Najstrašidelnejší moment bol, keď som nahrával dlhý Ľubošov monológ plný nenávisti a zloby. Keď som ho dotočil, uvedomil som si, že vlastne citujem reálne myšlienky skutočných ľudí, s ktorými sa podelili na sociálnych sieťach. Predstava že ľudia ako Ľuboš naozaj existujú do mňa vohnala obrovskú mieru zúfalstva a emočne som sa zrútil. Ale poctivo som sa vyplakal, prišiel domov, pobozkal ženu, dcéru aj psa a zrazu bolo všetko v poriadku.

Natočiť film o konšpirátorovi – nie je to vlastne ich promo? Nebojíš sa, že si im tým nevedomky nadvihol sebavedomie a z ich bludov urobil popkultúrny tovar?

Ich bludy sú popkultúrny tovar už dávno. Stačí sa pozrieť na hromadu satirických stránok. To, že to majú takto pohromade v rámci uceleného príbehu iba ukazuje celú obludnosť a bizarnosť toho, čomu veria

Ľuboš je vyhrotený, ale úprimne – nie je to vlastne len smutný, osamelý človek? Nemáš občas pocit, že je ti ho ľúto viac než by si chcel?

Áno. Prepad do podobného životného štýlu má na svedomí hlavne smútok a osamelosť. Tým, že ľudia na druhej strane ideologickej barikády začali ignorovať podobné existencie sa mnoho zhoršilo. Rozpadajú sa rodiny, kamarátstva aj medziľudské vzťahy. Keby sa na Ľuboša nevykašľali jeho najbližší, tak by sa tak neradikalizoval. Všetci potrebujú nejakú ručnú brzdu. A Ľuboš o ňu prišiel. A pritom sa snaží všetky svoje rozbité vzťahy urovnať. A to, že to nevychádza nie je zďaleka iba jeho vina. Vina je na oboch stranách.

Čo bola tá úplne najväčšia sprostosť, ktorej si počas natáčania na sekundu uveril?

V rámci prvého filmu som začal uvažovať nad tým, či celá pandémia naozaj nie je iba nejaký test na ľudí.

Veríš, že film môže zmeniť realitu? Alebo je to len tvoja vlastná terapia?

Existujú prípady, kedy filmy skutočne niečo zmenili. Prípadne otvorili debatu o konkrétnom probléme. Aby sme nechodili ďaleko, stačí si spomenúť na Klusákov dokument v Síti. Ale samozrejme Ľubošov prípad funguje aj ako určitá forma terapie. V tomto máme umelci veľkú výhodu.Vieme si svoje pocity ventilovať v rámci tvorby. A je jedno, či ide o knihu, báseň, pieseň alebo v mojom prípade film.

Keď čítaš diskusie, nielen pod filmom, ale všetky skupiny, ktoré si navštívil pri tvorbe scenára – kedy si si povedal, že Slováci sú stratený prípad? A kedy si mal naopak nádej?

Ja si nemyslím, že sme stratený prípad. Dno sme stále nedosiahli. Aj keď sa k nemu veľmi rýchlo blížime. Stále môžeme na kľúčových križovatkách odbočiť správnym smerom. Nádej u mňa vzbudzuje fakt,  že stále môže byť horšie, ale tam ešte nie sme. Vo filme s tou myšlienkou pracujeme.

Dvojka OUCE pôsobí temnejšie, radikálnejšie a viac politicky. Baví ťa viac robiť cynické zrkadlo alebo robiť si z toho len srandu?

Určite to cynické zrkadlo. Či sú oba diely OUCe vtipné, záleží od uhla pohľadu a miery cynizmu. Tie filmu sú vlastne strašne smutné a depresívne aj vo svojich najkomickejších pasážach. Najmä keď si človek uvedomí, že “Ľubošovia” sú všade okolo nás a mnoho z nich sedí aj v najvyšších funkciách.

Tvoj film je plný reálnych citátov politikov aj vyjadrení ľudí. Ktorý výrok ťa fakt dorazil a musel si si ho pozrieť niekoľkokrát, aby si uveril, že to naozaj povedali?

Takých bolo veľa, ale môj favorit je keď premiér presviedčal novinárov, že v Kyjeve žiadna vojna nie je a vedie sa tam normálny život. To by bolo cez čiaru, keby to povedal aj nejaký ožratý blbec v krčme. A nie to premiér susednej krajiny.

Reálne – prečo by si mal niekto pustiť film o smutnom konšpirátorovi z Rimavskej Soboty? Predaj nám to v jednej vete, bez fráz.

Aby všetci videli ako to naozaj bolo s tou pandémiou a atentátom na premiéra:)  Ale vážne. Pretože film s podobnou formou a témou u nás dlho nevznikol a pravdepodobne dlho nevznikne.

Čo ti vlastne na konšpirátoroch imponuje? Lebo predsa len – niečo ťa na tom muselo fascinovať.

To úplne iné vnímanie reality a žitie v inom svete. Pre mňa boli spočiatku návštevy hoaxových skupín podobné zážitky ako objavovanie Pandory v Avatarovi alebo Stredozeme v Pánovi prsteňov.

Nie si unavený z toho, že v Ouci riešiš len s*ačky, nenávisť a dezinformácie? Nepremýšľal si radšej o romantickej komédii?

Premýšľal a stále premýšľam. A ak všetko pôjde dobre a svet bude zase krásny, natočím ju pokojne aj s Ľubošom ako hlavným hrdinom.  A únavu necítim. Tieto témy sa dajú zakaždým spracovať trochu inak. Aj medzi obama OUCAmi je veľký štylistický a formálny rozdiel. Baví ma s tou formou pracovať zakaždým rozdielnymi výrazovými prostriedkami. Akurát majú zhodou okolností podobnú tému.

Máš pocit, že si filmom skôr niečo povedal, alebo skôr len zakričal do prázdna?

To musia rozhodnúť diváci. Pracujeme s verejne známymi faktami a myšlienkami, ktoré sú pre svojprávnych ľudí samozrejmé. V každom prípade sme zaznamenali istú časť našej histórie, ktorej sa bude za niekoľko dekád ťažko veriť. S odstupom času bude ten film ešte vtipnejší prípadne strašidelnejší ako teraz. Záleží na tom ako to celé so Slovenskom dopadne.

Je podľa teba väčšie zlo v tom, čo hovoria politici – alebo v tom, čo chcú ľudia počuť?

Keby to ľudia nechceli počuť, tak to politici nerozprávajú. Na druhej strane. Ryba smrdí od hlavy. Politici to šialenstvo okolo hoaxov mohli kedykoľvek zastaviť a tie bludy nelegitimizovať. Nestalo sa tak a už sa všetci varíme vo vlastnej šťave.

Ktorému zo slovenských politikov by si DVOiKU OUCE pustil?

Všetkým, nech vidia kam nás dostali.

Chcel by si, aby Ľuboš raz dostal happy end? Alebo si myslíš, že takíto ľudia si happy end nezaslúžia?

Ak sa Ľuboš dočká happyendu, tak to znamená, že sme sme skončili. Rád mu doprajem šťastný koniec v rámci lásky alebo rodinných vzťahov. Prípadne jeho vnútorného pokoja. Ale ak ide o to čomu verí a bude šťastný a spokojný, pre civilizovaný svet to môže znamenať spoločenskú katastrofu.

Myslíš, že OUCA sa niekedy dočká aj trilógie? Finále v štýle 22 Jump Street ponúka pomerne veľké množstvo tém, no zároveň riskuješ, že Ľuboša prehrotíš.

Ja som nechcel ani aby existovala spoločenská situácia, aby mohla vzniknúť jednotka:) Každopádne námet na tretí diel je vymyslený. A ak vznikne, dúfam, že to bude v tejto podobe a nie ako reakcia na nový prúser v spoločnosti.

Keby ti niekto dal milión eur a plnú slobodu – aký film by si natočil?

Adaptáciu Troch pátračov alebo Záhadu hlavolamu. Ale tam by sme sa do milióna určite rozpočtovo nezmestili. Rovnako ako s mojím vysnívaným námetom o cestovaní v čase:) Ale nejaká taká romantická komédiu v štýle His Girl Friday by bola možno reálna.