? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú
- UNESCO chráni naše pamiatky aj pred prírodnými katastrofami.
- Zachováva tradície ako fujara či terchovská hudba pre ďalšie generácie.
- Podporuje školy, vedu, kritické myslenie a slobodu médií.
- Vystúpenie by znamenalo menej peňazí, projektov aj medzinárodnej spolupráce.
UNESCO nie je len pečiatka prestíže, ktorú dostane drevený kostol v Hronseku alebo Spišský hrad. Je to predovšetkým záväzok. Štatút pamiatky UNESCO znamená, že štát sa zaväzuje tieto miesta chrániť, opravovať a udržiavať podľa prísnych pravidiel.
Bez tejto podpory by mnohé z nich postupne chátrali, pretože reštaurátorské práce, výskum či ochrana stoja obrovské peniaze a odborné know-how, ktoré si jednotlivé krajiny často samy dovoliť nemôžu.
Ak by sme z UNESCO vystúpili, stratili by sme aj prístup k rôznym medzinárodným fondom a projektom, ktoré pomáhajú zachraňovať pamiatky pred povodňami, požiarom či inými katastrofami. Práve vďaka tejto spolupráci prežili mnohé európske skvosty, ktoré by inak zostali len fotografiami v starých knihách.
Jazyk, ktorému rozumie celý svet
UNESCO však nerieši len kamene, fresky a hradby. Na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva má Slovensko napríklad aj fujaru, terchovskú hudbu, modrotlač či bábkarsku tradíciu. To, že sú na zozname UNESCO, neznamená len to, že máme byť na ne hrdí – ide o reálnu ochranu. Učíme nové generácie, podporujeme festivaly, workshopy a dokumentáciu, aby tieto tradície nezmizli.
Ak by sme z UNESCO vystúpili, stratili by sme medzinárodné projekty, cez ktoré sa naše tradície dostávajú do povedomia sveta. Menej spolupráce, menej peňazí, menej možností uchovať tieto kúsky identity aj pre budúce generácie, by mohlo byť posledným klincom do rakvy pre slovenskú kultúru, ktorá to má aj bez toho nahnuté.
Veda, vzdelávanie a sloboda slova
Veľa ľudí netuší, že UNESCO sa stará aj o školy, univerzity, vedecké inštitúcie či slobodu médií. Stojí za množstvom projektov, ktoré podporujú výučbu kritického myslenia, rovnosť vo vzdelávaní a ochranu novinárov. Práve mladí ľudia, ktorí študujú, cestujú a chcú sa zapojiť do výmen či medzinárodných vedeckých tímov, by na vystúpenie z UNESCO doplatili najviac.
Znamenalo by to menej grantov, menej výmenných pobytov a menšiu šancu byť súčasťou svetovej diskusie o tom, ako má vzdelávanie vyzerať v digitálnom veku. V konečnom dôsledku by to zúžilo obzory celej krajiny a pripravilo mladú generáciu o kontakty a inšpiráciu.
Strata, ktorú nevidíme hneď
Vystúpenie z UNESCO nebolí okamžite. Hrady sa nezrúti zo dňa na deň a folklór nezmizne do týždňa. Ale krok za krokom by sa pamiatky prestali opravovať a medzinárodná spolupráca by sa scvrkla len na formálne diplomatické stretnutia.
Je jednoduché smiať sa z toho, že niekto v Paríži vedie reči o „ochrane nehmotného dedičstva“. Ale práve tie reči, podpísané dohodami a kryté grantmi, sú dôvodom, prečo máme zachované staré kostoly, fujaru, ktorú ešte stále niekto hrá, aj školy, kde sa učí slobodne diskutovať.
Byť súčasťou sveta
Byť v UNESCO je v konečnom dôsledku aj vyjadrením toho, že chceme byť súčasťou sveta – a že si vážime to, čo nás robí jedinečnými. Slovensko je malá krajina, ale má unikátnu históriu a kultúru, ktorá zaujíma aj ľudí za hranicami. A nie je to samozrejmosť – je to výsledok práce, spolupráce a často aj neviditeľnej podpory, ktorú UNESCO poskytuje.
Takže keď si nabudúce prečítaš správu, že nejaký prezident sa rozhodol vystúpiť z UNESCO, neskús to vnímať len ako nudnú byrokraciu. Skús si predstaviť, ako by vyzeralo Slovensko bez toho všetkého, čo UNESCO pomáha chrániť. A možno pochopíš, že ide o viac než len pár hradov na zozname pre turistov.