K filmovej réžii sa dostal cez divadlo. Ako malý hrával v muzikáloch na scéne Staromestského divadla v Košiciach. Práca kreatívneho tímu a emócie divákov mu učarovali. Svoj prvý film natočil na amatérsku videokameru, ktorú jeho otec kúpil na zaznamenávanie rodinných udalostí. „Výsledok samozrejme nestál za veľa, ale zistil som, že ma to baví, a že by som sa tomu chcel venovať,“ spomína Dominik Bari na svoju prvotinu.
Dnes má mladý Košičan za sebou viacero filmov a niektoré upútali medzinárodnú pozornosť. V jeho tvorbe prevládajú cestopisné dokumenty, ktoré mapujú miesta, kam by sa odvážil vkročiť len málokto. Či už je to najchladnejšie obývané miesto na svete alebo izolovaný ostrov, na ktorom žije len 28 ľudí.
S Dominikom sme sa porozprávali nielen o jeho netradičných expedíciách, ale aj o jeho filmovej novinke, ktorú čoskoro uvedie HBO. Prezradil nám aj detaily novom projekte, ktorý chystá.
Do povedomia si sa dostal najmä vďaka filmu Oymyakon, ktorý sa ako prvý slovenský dokumentárny film kvalifikoval na Oscara a jeho vznik podporila nadácia Leonarda DiCapria. Ako vznikla táto vaša spolupráca?
Často to bulvárni novinári prezentujú akoby som sa s ním poznal 57 rokov, čo samozrejme nie je pravda. Videl som ho osobne na premiére filmu Revenant v Paríži, ale tam nebol nejaký priestor na rozhovor. Už vtedy som tento projekt pripravoval a prišlo mi to relevantné, pretože jeho nadácia sa venuje boju proti klimatickým zmenám a tie sú najsignifikantnejšie práve na najchladnejšom mieste sveta.
Tak som mu s takou malou dušičkou napísal list s tým, či by náhodou nechcel podporiť náš študentský projekt. Pamätám si, ako som ho odosielal z pošty v Košiciach. Nebol som si istý, či som nalepil známky v správnej hodnote, tak som to ukazoval pani na pošte, či je to v poriadku. Tá keď videla adresu Leonardo DiCaprio, Sunset Boulevard, tak sa len na mňa pozerala, či som sa náhodou nezbláznil.
Po pár mesiacoch sa mi ozval manažér, ktorý spravuje jeho nadáciu a povedal, že projekt sa im páči. Vystrihol som im jednu časť projektu, ktorá pojednávala o globálnom otepľovaní a oni to použili na svoju agendu. Samozrejme to strhlo medzinárodnú pozornosť na tento projekt. Dokonca to v Rusku naštartovalo Ice bucket challenge za sibírske počasie.
Ide o dokumentárny film, ktorý mapuje najchladnejšie obývané miesto na Zemi. Ako vznikla myšlienka natočiť tento film?
V Paríži na filmovej škole som mal spolužiaka, ktorý bol práve z Jakutska, kde sa nachádza aj spomínaná dedina Oymyakon. O Jakutsku som už v minulosti počul v súvislosti s chladom zaujímavosť, že krádež čiapky sa tam považuje za vážny trestný čin. Strašne som chcel o tomto mieste natočiť dokument a on sa podujal na to, že mi pomôže, keďže miestni rozprávajú len starojakutštinou, čo je mix mongolčiny a turečtiny. Dali sme dokopy expedíciu a do roka sme odišli z Paríža do Jakutska.
V dedine Oymyakon klesajú teploty na 50 stupňov pod nulou. Ako sa v takých drsných podmienkach točí? V dokumente aj spomínaš, že to ledva zvládla technika.
Technika bola problematická kvôli extrémnym mrazom, ktoré tam sú. Vplyvom tých teplôt nám popraskali statívy, okuliare, takisto baterky sa pomerne rýchlo vybíjali alebo nám zmrzol 30-metrový kábel na “šibe”.
Celkom iným dobrodružstvom bola tvoja ďalšia výprava na ostrov Palmerston, ktorý má len 28 obyvateľov a všetci sú potomkovia jedného muža. Aký je život na tomto ostrove?
Toto bol ďalší projekt z kategórie bizarnejších. Žije tam 28 ľudí, všetci sú nejakým spôsobom príbuzní a takmer všetci majú rovnaké priezvisko. Sú to skromní ľudia, ktorí si nerobia ťažkú hlavu z problémov a vedia sa tešiť z maličkostí. Je to miesto, kde životné tempo diktuje a príliv a čas určuje slnko.
Pôvodný obyvateľ ostrova je William Marsters, ktorý tam prišiel so svojimi troma manželkami v roku 1863. Hovorí sa, že buď stroskotal alebo tam prišiel zámerne, to sa presne nevie. Usadili sa teda na ostrove Palmerston a mali niekoľko detí. V súčasnosti je tam piata generácia jeho potomkov. Spoločnosť je rozdelená na tri klany podľa toho, ktorej z tých žien sú potomkami. Tieto klany si ostrov rozdelili na tri časti a vytýčili si aj hranice.
Rozprávajú zvláštnym anglickým dialektom z 18. storočia. Celé dni chytajú ryby, ktoré potom, keď príde zásobovacia loď vymieňajú za iný tovar. Zásobovacia loď tam prichádza raz za päť mesiacov, čiže je to naozaj veľmi izolované miesto. Niekoľko hodín denne majú aj telefónny signál či internet, ale samozrejme nestačí na to napríklad na prehrávanie videí. Čiže nejaký prístup k informáciám majú, ale je dosť obmedzený. Nezažili covidovú pandémiu, pýtali sa ma na vojnu, ktorá práve prebieha a podobne.
Ako vyzerá ich bežný deň?
Deň majú rozdelený na rôzne aktivity, väčšinou chytajú ryby. Nedeľa je deň, kedy sa nič nerobí, pretože sú veľmi pobožní. Sú kresťania, ale v ich modlitbách sa prejavujú maorské vplyvy. Dokonca tam majú vybudovaný kostol. Mimochodom ostrov Palmerston je extrémne malý, má len dva krát dva kilometre. Cesta z jednej strany ostrova na druhú trvá asi 15 minút.
Spozoroval si u miestnych obyvateľov nejaké kultúrne rozdiely, ktoré ťa prekvapili?
Keď dôjde k náhodnému stretnutiu medzi dobrými priateľmi, tak v našej kultúrnej sfére sa podávajú ruky alebo sa naznačí bozk a oni sa dotýkajú nosmi alebo sa ovoniavajú. Za ten čas, čo som tam bol som to nespozoroval, ale pri večeri mi spomínali, že to praktizujú skôr starší ľudia.
Čo som si ale všimol, že starší ľudia majú pri telefonovaní zvláštny zvyk. Kedysi mali spojenie so svetom len cez vysielačku a po každej vete museli hovoriť “over”. Niektorí starší ľudia to hovoria pri telefonovaní dodnes. Čo sa týka kultúrnych zvykov, dosť ma prekvapilo aj to kresťanstvo obohatené o maorské vplyvy.
Ako funguje na Palmerstone vzdelávanie? Majú tam školu?
Áno majú, volá sa Palmerston Lucky School a je to zachytené aj vo filme. Navštevuje ju 11 detí a učia sa tam rôzne predmety, od maorijčiny cez pletenie sietí, jachting až po udržateľnosť, ale majú tuším aj angličtinu.
Ty si vlastne prvý Slovák, ktorý bol na tomto ostrove a pri ceste si musel získať povolenia a zohnať loď, ktorá by ťa tam dopravila, čo asi nebolo najlacnejšie. Koľko by Slováka vyšla cesta na ostrov Palmerston?
Dopraviť sa tam bolo veľmi komplikované. Vopred som nevedel odhadnúť, či tá expedícia bude trvať mesiac alebo pol roka. Preto som tam vlastne išiel sám. Pôvodne mal ísť so mnou spolužiak z Paríža. Ak mám byť úprimný, nemyslel som si, že sa mi tam podarí dostať. Loď tam chodí naozaj len sporadicky a treba mať na ňu šťastie.
Prvú expedíciu som musel absolvovať do konca roka kvôli grantom. Takže som čakal, že sa dostanem maximálne po Cookove ostrovy a odídem na prázdno. V prístave boli len tri lode. Natrafil som na kapitána, ktorého sa mi podarilo presvedčiť, aby zmenil kurz a zobral ma na Palmerston. Vypýtal si za to 10 000 novozélandských dolárov (približne 5 600 eur, pozn. red.). Je to šialená suma na to, aké sú tam platy. Zaplatil som mu vopred, takže som mal aj obavy či sa po mňa vráti. Po štrnástich dňoch sa však našťastie vrátil. Celkovo cesta z Košíc aj s povoleniami stála cca 25 000 eur.
Kým do Oymyakonu ste išli ako trojčlenná posádka na Palmerston si sa vybral sám, nemal si obavy, či sa ešte vrátiš domov?
Jasné, nevedel som úplne do čoho idem, a to, že som na Palmerston išiel sám mi nepridávalo na odvahe. Napríklad ostrov Nová Guinea, kde kanibalizmus stále nie je tabu sa nachádza len kúsok odtiaľ, takže som nevedel či to budú kanibali alebo nejakí psychopati. Boli to ale veľmi milí ľudia. Našla sa však aj jedna situácia, keď mi nebolo všetko jedno. Zavolali si ma, že mi chcú niečo ukázať. Pripravovali takú veľkú pahrebu a mne išlo hlavou, že toto je môj koniec. (smiech)
Tvoja tvorba väčšinou pozostáva z mapovania takýchto zaujímavých neprebádaných miest. Nakrúcanie určite sprevádza množstvo neočákavaných situácií. S akými výzvami si sa musel popasovať pri nakrúcaní v Palmerstone a Oymyakone?
V Oymyakone to boli jednoznačne mrazy. Keď som sa aj vopred radil s profesormi alebo kameramanmi, nikto nemal skúsenosti s tým, ako sa bude správať technika pri takých nízkych teplotách. Takže to bola výzva.
Čo sa týka Palmerstonu, tak to bola diaľka a celkovo nekontaktovateľnosť ľudí z toho ostrova. Stala sa mi tam aj taká nepríjemnosť. Keď som nakrúcal ako chytajú ryby, zranil som sa na útese. Práve chytali takú špecifickú rybu, ktorá sa volá Pert fish. Je to zvláštny druh plieskavca, ktorý sa vyskytuje najmä v oblasti Palmerstonu, čiže je veľmi vzácny. Veľmi som to chcel zachytiť do filmu, no v silnom prúde som sa pošmykol, spadol som na ostrý korálový útes a porezal som si nohu. To bola celkom výzva. Našťastie sa mi podarilo krvácanie zastaviť a dotočil som. Keby sa mi stalo niečo vážnejšie tak neviem, ako by to dopadlo, pretože najbližšia lekárska pomoc je odtiaľ vzdialená dva dni loďou.
Kedy bude mať tento film premiéru?
Mal by vyjsť začiatkom budúceho roka. Trochu sa to skomplikovalo, pretože pár týždňov po tom, čo som odišiel z ostrova zomrel jeho starosta. Rozmýšľam nad tým, že by som zdokumentoval, aké zmeny tam nastali. Mladí majú totiž tendencie ostrov Palmerston opustiť a ten starosta ich motivoval k tomu, aby ostali. Niektorí sa teraz rozhodli odísť do zahraničia, a tak by som rád v druhej časti filmu zdokumentoval ich život a adaptáciu v zahraničí.
Tvoja ďalšia snímka s názvom Autičkári, ktorú si pripravil v spolupráci s HBO je zas z celkom iného súdka. Mapuje prostredie organizovaného zločinu, ktorý sa špecializuje na krádeže áut. Čím ťa táto téma zaujala?
Už dávnejšie som chcel skúsiť aj niečo iné, lebo keď sa pozrieš historicky na moje projekty, sú väčšinou cestopisné. Chcel som natočiť niečo, čo by bolo z krimi prostredia, niečo akčné. Predsa len moja študijná špecializácia bola zameraná na hranú tvorbu, tak som si to chcel vyskúšať. Oslovila ma svojou univerzálnosťou, lebo auto má väčšina ľudí, takže mi to prišlo ako téma, ktorá má presah nielen slovenský, ale aj zahraničný.
Ide o dokument, ktorý obsahuje veľa hraných rekonštrukcií a pri jeho tvorbe si spolupracoval s políciou aj samozvanou pátracou skupinou HAKA. Na čo sa môžu diváci tešiť?
Určite sa môžu tešiť na niečo nové, čo podľa mňa slovenský dokumentárny film ešte nezažil v zmysle veľkých hraných, akčných scén, ako aj dynamiky záberov. Myslím si, že je to niečo nové, čo som ešte v našich končinách ešte nevidel.
Bude film uvedený aj do kín?
To ešte neviem potvrdiť, ale každopádne film bude určite uvedený prostredníctvom HBO na ich platforme. V auguste by už mal byť vonku.
Neláka ťa pustiť sa aj do hraného filmu?
Určite ma to láka. Možno sa to stane už aj v krátkodobom horizonte. Dokumenty boli dobrý odrazový mostík, lebo si nevyžadujú veľký štáb ani veľa financií a človek si vyskúša distribúciu a všetky tie veci okolo toho.
Pripravuješ v súčasnosti nový film?
Teraz pripravujeme sériu cestopisných dokumentov. Najbližšie budem pracovať na filme Poslední nomádi oceánu, ktorý zdokumentuje život ľudí morských ľudí z kmeňa Bajau. Sú to ľudia, ktorých nazývajú aj morskí cigáni, je to vlastne kočovný kmeň žijúci v juhovýchodnej Ázii. Väčšinu života trávia na mori, kde si stavajú domy na vode a živia sa rybolovom a zberom morských plodov. Dokážu sa ponoriť až do hĺbky 60 metrov a zadržať dych na 13 až 14 minút. Príde mi to veľmi zaujímavé, takže naozaj zvažujeme, že tam vycestujeme a natočíme o nich dokument.
Pochádzaš z východného Slovenska, kde sa tiež nachádzajú zaujímavé dedinky, ktoré by možno stáli za pozornosť. Plánuješ sa zamerať možno na túto oblasť?
Určite sme kraj, ktorý má históriu a má čo ponúknuť. Dôkazom toho je aj Filmová kancelária Košického kraja, ktorú nedávno založili. Tá má motivovať zahraničné štáby, aby prišli do Košíc a blízkeho okolia nakrúcať svoje filmy, či už hrané alebo dokumentárne.
Bolo by to fajn, no treba si uvedomiť, že ak ten film má byť financovateľný zo strán niektorých komerčných subjektov alebo grantov, musí mať častokrát medzinárodný presah. Čiže musí to byť téma, ktorú si ľudia pozrú aj v Amerike. Zatiaľ som sa nestretol s témou, o ktorej by som bol presvedčený, že by mohla zarezonovať v zahraničí.
Študoval si na prestížnych školách v Paríži a neskôr v Londýne. V súčasnosti je veľkou spoločenskou témou odliv mozgov. Ty si sa však po štúdiu vrátil na Slovensko a založil si tu niekoľko vlastných filmových spoločností. Prečo?
Je pravdou, že som pôsobil šesť rokov v zahraničí. Pôvodne som chcel po škole odísť do Ameriky, ale potom môj otec ochorel, a tak som sa rozhodol, že na čas zostanem na Slovensku. Neskôr som si uvedomil, že vlastne to Slovensko nie je až také zlé. Aj z Košíc sa mi podarilo nadviazať spoluprácu s veľkou americkou televíziou. Takže človek nemusí byť v Los Angeles, aby dokázal spolupracovať s veľkými hráčmi. Niektorí ľudia sa sťahujú do zahraničia, ale treba si uvedomiť, že okrem možností tam rastie aj konkurencia a nie je to také ľahké, ako si ľudia myslia. Obzvlášť vo filmovom priemysle.