Gabriela Kottová je mladá Češka, ktorá sa adrenalínu určite nebojí. Minulé leto absolvovala so svojou kamarátkou výlet do Maroka, na ktorý by nenazbieral odvahu len tak hocikto. Namiesto komfortu v lietadle sa rozhodli pre autostop, ktorý so sebou nesie nielen autentické zážitky, ale aj možné riziká.
V našom rozhovore sa dozvieš ako je pri stopovaní možné predísť nebezpečenstvu, čo si myslela Gabrielina rodina o jej dobrodružnom nápade či aké typy ľudí majú tendenciu stopárom najčastejšie zastaviť.
Minulé leto ste s kamarátkou tvorili kontent z vašej cesty stopom z Česka do Afriky. Ako vznikol tento nápad? Vyžadoval si veľa plánovania a prípravy?
Povedala by som, že som veľká studňa nápadov na nevšedné zážitky. Presný okamih, kedy som prišla s nápadom na cestu do Afriky, si nepamätám, no trvalo zhruba pol roka, kým sa táto akcia uskutočnila. Preferujem cestovať vo dvojici, a tak som oslovila svoju kamarátku, aby sa k tomuto dobrodružstvu pripojila.
Žiaden plán sme si nepripravili, je to tak väčšia sranda! Vedeli sme, že chceme ísť do Maroka a ako sa tam stopom dostaneme, nám bolo jedno.
Aká bola reakcia okolia a rodiny, keď ste im oznámili, že do niečoho takého idete?
V našich rodinách sme sa stretli s negatívnou reakciou, ktorú však chápeme, pretože cestovať stopom je nepredvídateľné, človek nikdy nevie na koho narazí a môže sa stať čokoľvek, dobré aj zlé. Niektoré reakcie blízkych nás ale veľmi sklamali. Prirovnávali nás napríklad k ľahkým ženám, ktoré postávajú pri ceste. Nebolo to myslené ako vtip, skôr naopak.
Ako vyzeral celý proces realizácie? Koľko z celej cesty bola improvizácia a také – idem s flowom?
Pobalili sme sa tak, aby sme mohli prespať prakticky kdekoľvek a neboli viazané na ubytovanie. Na našej ceste sme chceli čo najväčšiu voľnosť, a tak sme spali pri benzínkach, v lese alebo u milej rodiny na juhu Francúzska. Zoznámili sa aj s českou študentkou, ktorá bola na Erasme v Španielsku a poskytla nám nocľah.
Zhrnula by som to tak, že bola naša výprava do Afriky založená na improvizácii, spontánnosti a rozhodovaní sa v danom momente.
Ide o low cost cestovanie – ale nie je práve pri takej nenaplánovanej ceste problém to, že môžu zrazu vyskočiť nejaké neočakávané výdavky, ktoré spravia škrt cez rozpočet?
V našom prípade bola táto šanca veľmi malá, spali sme vonku, jedli jednoduché jedlá a jazdili stopom, takže pri našom lifestyle boli najväčšie výdavky spojené s jedlom a pitím. Nečakane veľa som však míňala na chladenú vodu, ktorú som si kupovala oveľa častejšie, ako by som predpokladala.
Výpravu smer Afrika sme zahájili v jednom z najteplejších týždňoch v Európe a niekedy sa mi z vysokých teplôt, ktoré presahovali 30°C, robilo nevoľno. Jedinou záchranou bolo v tom prípade na seba vyliať vychladenú vodu zo supermarketu.
Ktoré zážitky vám tak najviac zarezonovali v pamäti? Či už bizarné alebo negatívne...
Bizarných zážitkov bolo veľa, od potkanov, ktoré nám takmer vliezli do spacáku na severe Španielska, až po podozrivého chlapíka, ktorý nás až príliš prehováral nech s ním ideme autom.
Počas stopovania sa riadime niekoľkými nepísanými pravidlami a jedným z nich je, že sa vopred pýtame na cieľovú destináciu vodiča a až potom prezradíme, kam sa chystáme my. Väčšinu času sme stopovali bez cedule, iba so zdvihnutým palcom a českou vlajočkou. Chlapík nám povedal, že cestuje z Nemecka do talianskeho Milána, ale hneď po tom, čo sme mu oznámili, že smerujeme do Francúzska, sa začal vyhovárať, že si mesto Miláno pomýlil práve s našou destináciou. Tomu sme sa mohli jedine zasmiať a zdvorilo sme odmietli nastúpiť.
Pán nás ale začal naháňať po mieste, kde sme stopovali a vyslovene nás prosil, nech ideme s ním. Absolútny bizár! Poslednou kvapkou bolo, keď sme zahliadli na pár sekúnd konverzáciu v jeho telefóne s fotkami malých detí. Nechceme pána z ničoho obviniť, ale jeho vystupovanie bolo viac než podozrivé.
A naopak niečo pozitívne?
Krásnym zážitkom bolo pre mňa, keď sme sa ocitli v Barcelone práve na kamarátkine narodeniny. Dali sme si oddych od stopovania a jej sviatok patrične oslávili.
S úsmevom na tvári spomínam i na jednu milú pani a jej rodinu, u ktorej sme strávili noc v nádhernom francúzskom mestečku Lalinde. Celkovo som si veľmi užívala interakciu s väčšinou ľudí, ktorí nám zastavili. S niektorými som v kontakte dodnes.
Boli momenty, kedy ste cítili strach?
Vyslovene strach som nemala, skôr rešpekt k stopovaniu. Uvedomujem si, o ako veľmi riskantnú aktivitu ide. Človek musí byť opatrný a veriť svojej intuícií. Keď sa nám niekto nezdal, jednoducho sme nenastúpili.
Vždy sme si fotili ŠPZky áut, ktorými sme cestovali a následne ich posielali do chatu, kde nás „strážili“ priatelia, ktorí mali zároveň aj našu presnú lokáciu. Tieto opatrenia nám nezaručovali stopercentné bezpečie, bola to skôr prevencia pred prípadnými problémami či cesta k ich jednoduchšiemu vyriešeniu.
Nejaký vodič by si mohol to, že k nemu odmietnete nastúpiť zobrať osobne…
Vnímam to ako súčasť stopovania, jazdu sme odmietli niekoľkokrát a rovnako tak, ako sa vodič dobrovoľne rozhodne, či nás vezme alebo nie, máme my právo odmietnuť a nie je na tom nič zlé. Všetko sa ale snažíme komunikovať milo a vážime si každého človeka, ktorý nám ponúkne spolujazdu.
Veľa ste stopovali. Akých ľudí ste spoznali?
Všeobecne sme sa zoznámili so všemožnými ľuďmi a rodinami. Niekto išiel z práce domov, niekto na pracovnú cestu, dovolenku alebo nakúpiť...a po ceste nabrali dve dievčatá z Česka.
Aké typy ľudí majú tendenciu najčastejšie zastaviť stopárom?
Väčšinou nám zastavovali ľudia, ktorí mali sami priamu skúsenosť s autostopom alebo sa iba nudili pri dlhej jazde a ocenili spoločnosť a naše rozprávanie o zážitkoch z ciest. Veľmi ma prekvapilo, že nám často zastavovali majetní ľudia v drahších autách, nedokážem však vysvetliť prečo, samú by ma to zaujímalo.
Stopári vybavujú rannú hygienu na benzínke či prespávajú na letisku, u cudzích ľudí ba dokonca vonku. Asi to nie je úplne cestovanie pre všetkých... komu by si to odporučila? A komu nie?
Odporučila by som to komukoľvek, pre niekoho to môže byť skvelý výstup z komfortnej zóny. Dobré je zvoliť si svoje vlastné tempo a objaviť, či človeka autostop baví alebo nie. Ak však cestuješ často, máš rád dobrodružstvo, adrenalín a si spoločenský, tak je stopovanie presne pre teba!
Všimli sme si, že sa v Česku – najmä na sociálnych sieťach – rozmáha tento trend. Stopom do Afriky, do Afganistanu, bicyklom do ďalekých krajín... Na Slovensku to veľmi netrenduje, je aj málo ľudí, ktorí by sa tomu venovali. Prečo myslíš že práve v Česku si to našlo svoje publikum?
Fú, to nemám potuchy, z vlastnej skúsenosti však môžem potvrdiť, že mi na Instagram píšu ohľadom low cost cestovania aj Slováci a Slovenky.
Čo je tvojím cestovateľským snom?
Veľmi rada by som navštívila Kozmodróm Bajkonur v Kazachstane. Fascinujú ma veľké stroje a primárne rakety. Navyše je Kazachstan na mojom bucket liste už pekne dlho.
Ak by si si predsa len mala/mohla vybrať nejakú naozaj luxusnú dovolenku alebo výlet, čo by to bolo?
Jednoznačne Antarktída, Nepál alebo výlet na Medzinárodnú vesmírnu stanicu!
