Štěpán Hušek je dvadsaťročný Čech, ktorý sa vydal naprieč neobyčajnému dobrodružstvu. Od februára stopuje smerom z Liberca do Nepálu a cestou pocítil na vlastnej koži rôzne cudzokrajné mentality ľudí.
V našom rozhovore sa dozvieš, či sa Štěpánova cesta vedie v duchu improvizácie alebo podrobného plánu, akej hrozivej situácií čelil v iránskom Zahedane, či na čo si pri stopovaní vždy dáva pozor.
Momentálne si na ceste stopom z Česka do Nepálu. Ako ti vôbec napadlo vydať sa za takýmto dobrodružstvom?
Po Európe som si už niečo málo prestopoval a východ ma jednoducho ťahal vždy najviac. Samotný Nepál je síce jednou z mojich vysnívaných destinácií, na tejto výprave mi ale išlo predovšetkým o krajiny, ktorými cesta do neho vedie. Zároveň ide o vzdialenosť, ktorú mám v mojom časovom okne teoreticky šancu stihnúť.
Asi si si všimol – v Česku je zo stopárov do podobných krajín brutálny trend. Čím si myslíš, že to je?
Stopovanie je jednoducho česká tradícia a ja som nesmierne rád, že sú ľudia, ktorí ju držia nažive. No a prečo stopom na východ? Pretože tam je jednoducho dobre:)
Ako vyzerala tvoja príprava a čo je povinnou výbavou cestovateľa na vlastnú päsť?
Moja príprava začala klasicky pár dní pred odchodom. Príde mi, že som sa zbalil podobne, ako keby som sa chystal na dvojtýždňový výlet. Dôležité je to neprehnať, radšej menej, než potom ľutovať, koľko veľa vecí si človek zbytočne zobral. Povinnou výbavou je jednoducho všetko, čo človek potrebuje na prežitie.
Máš aj nejaký konkrétny itinerár? Do akej miery to je improvizované, do akej presne naplánované?
Keď človek cestuje týmto štýlom, je snáď lepšie si radšej nič neplánovať. Samozrejme, mal som vyznačené body na mape, snažím sa však byť čo najviac flexibilný a prípadným zachádzkam sa nevyhýbam. Mojím plánom bolo zájsť tak ďaleko, ako to pôjde, kým sa nebudem musieť vrátiť naspäť do Česka kvôli prijímačkám.
S akým budgetom si sa na trip vybral? Prečo si sa rozhodol pre putovanie naprieč Áziou?
S dostatočným budgetom na to, aby som sa mohol rýchlo vrátiť naspäť v prípade, že by sa niečo pokazilo. Ázia ma lákala svojou odlišnou kultúrou, pozitívnymi skúsenosťami od ostatných cestovateľov, predovšetkým však aj kvôli vlastnej zvedavosti.
Irán ťa neprivítal veľmi prívetivo, skončil si zadržaný v miestnom väzení. Čo sa to stalo?
Miestna polícia ma mala spolu s chalanom, s ktorým som v tom čase kúsok stopoval za špiónov. Na dva dni nás umiestnili do cely a potom prepustili do hotela, kde sme boli pod dohľadom. Medzitým si prešli naše veci, fotky a podobne. Nakoniec našťastie usúdili, že sme naozaj iba turisti a nechali nás ísť.
Nepríjemná bola hlavne neistota a tiež to, že som sa nemohol ozvať rodine. Vedel som, že doma musia blázniť.
Ocitol si sa v ďalších nebezpečných či nepríjemných situáciách?
Podnikol som cestu cez Balúčistán, ako iránsky, tak aj pakistanský. V iránskom meste Zahedan, pred ktorým ma samotní Iránci varovali, na mňa vytiahla partička mlaďasov nôž. V tej chvíli mi vôbec nebolo do smiechu, spätne si ale hovorím, že iba machrovali a keby mi chceli ublížiť, tak to urobia. Predsa len som bol sám.
Nepríjemné je flirtovanie všemožných pánov, ktorí sa neboja položiť ruku na rôzne miesta. To sa mi ale zatiaľ zakaždým podarilo rýchlo zastaviť, takže žiadny extrém sa nekonal. Musí však zhodnotiť, že nepríjemných situácií je celkovo naozaj minimum.
Dávaš všetko na sociálne siete, alebo si nechávaš nejaký matroš napríklad na nejaké blogy či dokonca knihu?
Na Instagram dávam všetko, o čo chcem aby verejnosť vedela. Sú ale veci, o ktorých nehovorím, pretože mi tak buď bolo povedané, alebo by som tým mohol niekomu uškodiť.
Ktorá z navštívených krajín ťa zatiaľ najviac oslovila a prečo?
Nedokážem jednoznačne odpovedať, pretože všetky, ktorými som zatiaľ prešiel, majú svoje čaro a stopercentne stoja za návštevu. Mentalita a životná úroveň je v týchto krajinách úplne odlišná, ako na Slovensku či v Česku.
Ako by si opísal ľudí, ktorí v nich žijú?
Každým štátom, ktorým som prešiel sa mentalita trochu mení. Je to dané rôznymi faktormi, ale ten najviac očividný bude asi náboženstvo. Od Kurdistanu ďalej na východ hrá viera v životoch ľudí obrovskú úlohu. To, čo väčšinu náboženstiev spája, je motivácia k pohostinnosti. Práve tú majú tieto krajiny spoločné. Pochybujem, že bol niekedy nejaký turista u nás pozvaný viac ako desaťkrát za deň na čaj alebo jedlo, no tu je to normálka.
Prirástol ti na svojej ceste niekto k srdcu?
Všetci…
Kde si si zatiaľ najviac pochutil na lokálnych špecialitách?
Za mňa úprimne vedie Turecko a jeho „basic“ adana kebab s ryžou. Irán bol tiež skvelý, prechádzal som ním však počas Ramadánu, takže to bolo s lokálnou kuchyňou trochu zložitejšie.
Podľa čoho si vyberáš miesto, kde sa rozhodneš stráviť noc?
Snažím sa, aby to bolo ďaleko od ľudí alebo aspoň na mieste, ktoré nie je ľahko viditeľné. Niekto dokáže zaspať všade, pre mňa je ale určitý pocit istoty počas spánku extrémne dôležitý.
Aj napriek tomu, že stopuješ, nevypýtal si už od teba za odvoz niekto peniaze?
Z Česka po Arménsko bolo stopovanie jednoduché. V Iráne som ho síce veľmi nepraktizoval, ale aj za tých pár jázd, som niečo málo zaplatil. V Pakistane to isté. Stopovanie ako ho poznáme my, tu takmer neexistuje.
Na čo si pri stopovaní treba dať pozor?
Treba sa snažiť trochu vycítiť, kedy to človek myslí dobre a kedy nie. Keď je niekto až veľmi prívetivý, je to väčšinou trochu zvláštne. Ver ľuďom dostatočne, aby si mohol byť fajn spolujazdec, na druhú stranu ale never všetkým všetko.
Jedna praktická rada, nikdy za sebou nezatváraj dvere, keď máš batoh v kufri. Počul som o prípadoch, kedy takto ľudia prišli o svoje veci.
Rozhodol si sa pre solo traveling. Necítiš sa občas osamelo?
Vôbec. Vo všeobecnosti bývam veľmi rád sám so sebou, na druhú stranu človek spozná pri cestovaní toľko ľudí, že je to často ani nie je možné.
Aký najkrajší zážitok na ceste stopom z Česka do Nepálu sa ti zatiaľ stal?
Najkrajšie spomienky z cesty tvoria všetci ľudia, ktorých som spoznal, hory, ktoré som zdolal a ranná káva s vždy iným výhľadom!