Viktoria Valihora má iba 17 rokov. Dcéra hudobníka Martina Valihoru a moderátorky Saši Orviskej navštevuje prestížnu umeleckú školu v New Yorku, ktorú vyštudovali aj americké hviezdy ako Jennifer Aniston či Timothée Chalamet. V meste, ktoré nikdy nespí, rozvíja Viktória dennodenne svoju kreatívnu dušu a neprestáva tvoriť.
V našom rozhovore sa dozvieš, čo zo Slovenska Viktorii v New Yorku chýba, ako reagovala, keď si jej výtvor všimol redaktor z časopisu Vogue, či prečo miluje handmade oblečenie.
Aký je život v New Yorku? Zvykla si si na veľké rýchle mesto s ľuďmi na každom rohu?
Milujem New York a milujem ľudí. Každý deň sa tu naučím niečo nové, pretože je to mesto plné rôznych pohľadov na svet a odlišných kultúr. Užívam si otvorenosť miestnych a to, ako si všetci ideme svoj vlastný rýchly život, no neuzatvárame sa pri tom do bubliny a všímame si svoje okolie, socializujeme sa a navzájom si vymieňame úsmevy.
V čom sa Američania odlišujú od Slovákov? Vedia vôbec, že naša krajina existuje?
Jasné, že vedia! Nechcem škatuľkovať ani Slovákov, ani ľudí v New Yorku, všetci sme si v niečom podobní aj odlišní. Veľmi to závisí od človeka a podľa mňa som sa s čistými Američanmi ešte ani poriadne nestretla, keďže tu žijú ľudia z celého sveta. New York je jednoducho mix krajín a kultúr.
Myslím si však, že moji rovesníci sú si veľmi podobní bez ohľadu na to, z akého kútu sveta pochádzajú, pretože sme navzájom prepojení a máme k sebe blízko cez telefóny a sociálne siete.
Nie je ti občas smutno za svojím slovenským domovom?
V New Yorku bývam s rodinou, síce je tu so mnou stále niekto iný, no nikdy nie som sama. Samozrejme, že mi je smutno, musím však priznať, že už menej. Mám šťastie v tom, že môžem hovoriť, že mám viacero domovov a New York je jedným z nich. Vždy keď pobudnem dlhšiu dobu v USA alebo naopak v Bratislave mi začne chýbať prostredie, v ktorom zrovna nie som.
Navštevuješ prestížnu americkú školu, na ktorú nie je jednoduché sa dostať. Akí ľudia na ňu chodia? Nie sú namyslení?
Áno, škola, ktorú navštevujem má síce možno nejaké meno, ale koniec koncov je to štátna umelecká škola, ako každá iná. Chodia sem študenti s rôznymi backgrounds, ktori si idú za svojím snom a nemyslím si, že by si o sebe niekto namýšľal viac, ako by bolo potrebné. Jednoducho sme super partia mladých ľudí, ktorá miluje tvoriť.
Aké je tvoje zameranie? Máš jasno v tom, čím chceš v budúcnosti byť?
Momentálne nemám nejaké konkrétne zameranie, študujem vizuálne umenie. Venujem sa maľbe, fotke, digitálnemu umeniu, videu, keramike či soche. Skúšam toho čo najviac, nie som si istá, čomu presne sa budem v budúcnosti plne venovať, úprimne by som však bola najradšej, keby môžem robiť všetko.
V čom sa v Amerike školský systém odlišuje od toho nášho? Chodíš do školy rada?
Školu doslova milujem. Zásluhu na tom môže mať skutočnosť, že chodím na umeleckú školu, kde som si našla veľa spriaznených duší, s ktorými neustále riešim to, čo ma najviac napĺňa – umenie. Užívam si, že ich to baví rovnako, ako mňa a povedala by som, že mi ich nadšenie prináša pocit domova.
To isté platí aj pri učiteľoch, všetkých nás spája život točiaci sa okolo toho, čo tvoríme. Sú úžasní a rovnako ako dokážu plnohodnotne poradiť sa dá s nimi aj ľudsky porozprávať. Všetky vzťahy na našej škole sú založené na priateľskosti.
Čo si budeme – obaja tvoji rodičia sú mediálne známi najmä vďaka svojim talentom. Aké vlastnosti si po každom z nich zdedila?
Veľmi ťažká otázka, myslím si však, že som si od oboch odniesla najmä z tej umeleckej stránky. Obaja tvoria, môj otec Martin je muzikant a mamina Saša počas svojho detstva veľa kreslila a sama ma k tomu aj naviedla. Samozrejme som zdedila aj otvorenosť – som veľmi sociálny a hlučný človek. Milujem byť medzi ľuďmi a neustále spoznávať nové tváre. To ma naučili najmä moji rodičia a náš spôsob života.
Talent sa skrýva aj v tvojej limitovanej edícií oblečenia s vlastnoručným dizajnom. Má potlač na tričkách skrytý význam alebo plní skôr estetickú funkciu?
Na tričká som preniesla maľby a kresby, ktorých tvorbu som si veľmi užila. Momentálne pracujem na novej kolekcií, ktorá bude mať zase trošku iný nádych.
Ako milovníčka módy, preferuješ podobné „handmade” oblečenie od menších umelcov alebo značkové kúsky?
Určite handmade, oceňujem originalitu a fakt, že niekto vložil do oblečenia kus seba. Viac si daný odev vážim, pretože viem, že na ňom robil človek, ktorý doň vrazil svoj čas a vlastný vnútorný svet, ktorý priblížil okoliu prostredníctvom svojej tvorby.
Nedávno si na Instagram pridávala svoj nový projekt – ručne maľované šaty v teplých farebných odtieňoch. Bola ich tvorba behom na dlhú trať?
Takéto veľké projekty sú vždy behom na dlhú trať, ja im však nikdy nedokážem povedať nie. Možno to vyznie zvláštne, no ich tvorbu si naozaj užívam, pretože viem, že do ich odovzdania sa nemusím venovat ničomu inému a je to pre mňa istou formou meditácie.
Spomínané šaty boli síce veľký challenge a musela som maľovať nonstop šesť dní, aby som to stihla, jednoznačne by som však do toho šla znovu.
Čo sa dá robiť, ak by si sa pri ich maľovaní pomýlila alebo by sa ti niečo nepáčilo?
Nič. Už to tam bohužiaľ je a musím s tým pracovať. Vymyslieť niečo, čo by chybu zakrylo alebo ju jednoducho skúsiť nejako zakomponovať. Našťastie som sa pri maľovaní týchto šiat nepomýlila, no stáva sa to.
Tvoj výtvor si všimol redaktor amerického Vogue, ktorý ho predstavil vo svojom článku. Aká bola tvoja reakcia, keď si to zistila?
Ak mám byť úprimná, nemala som nejakú veľkolepú reakciu. V ten deň som na letisku stretla jednu umelkyňu, ku ktorej veľmi vzhliadam, takže bola moja hlava tam. Keď sa na to však pozerám spätne, je to naozaj hrejivý pocit, keď si niekto všimne vašu prácu a poskytne vám priestor.
Si krásne dievča. Vieš si predstaviť oblečenie nielen tvoriť, ale i predvádzať na móle?
Asi skôr nie. Nie som veľmi typ človeka, ktorý si užíva takúto pozornosť, fotenie a už vôbec by mi nebolo príjemne sa niekde vidieť. Uprednostňujem tvoriť práve tie veci, ktoré si ľudia neskôr obliekajú. Taktiež sa radšej pohybujem s kamerou v ruke, ako pred ňou.
Aj napriek mladému veku sa môžeš chváliť veľkými úspechmi. Za čo si na seba najviac pyšná?
Neviem, či by som to nazvala veľkými úspechmi, ono to všetko znie veľkolepo, ale ja pritom stále objavujem nové veci a zisťujem, kde by som sa mohla zlepšiť. Teraz sa určite najviac teším na vernisáž fotky, ktorá bude v International Center of Photography v New Yorku, pretože to bol asi najdlhší projekt, na akom som kedy robila.
Plánuješ sa vrátiť a žiť na Slovensku?
Momentálne sa orientujem na život a kreatívny priestor tu v New Yorku, uvidíme však čo so sebou prinesie budúcnosť.
Ak by si si mala vybrať jednu krajinu, v ktorej budeš žiť, ktorá by to bola?
Ťažko povedať, no na mojom prvom mieste by asi ostala Amerika. Veľmi mi to tu prirástlo k srdcu a hlavne New York je moje mesto, takže momentálne by som nechcela bývať nikde inde, ako tu. Milujem však Európu a Áziu, takže v budúcnosti by som bola rada aj tam.
Čo si na Slovensku ceníš?
Slovensko mám veľmi v láske, predsa len tam mám celú rodinu, kamarátov a najmä spomienky. Veľmi rada sa naň vraciam. Môžeme sa pýšiť krásnou prírodou, ktorá mi tu chýba, vyrástla som v lese, takže bolo pre mňa celkom náročné zvyknúť si na hlučný betónový New York.
Páči sa mi aj naša kultúra a zvyky, ale to je pre mňa asi skôr nostalgiou, ktorá mi vždy pripomenie detstvo. Takisto je na Slovensku nespočetne veľa kreatívnych a šikovných ľudí, ktorí ma inšpirujú a posúvajú v mojej tvorbe ďalej.