Pre scenárisku Laurie Nunn bola Sex Education televíznym autorským debutom a rovno jej priniesla celosvetový úspech. Talent scenáristka zdedila po matke, ktorou je austrálska herečka Sharon Lee-Hill, a aj po otcovi, divadelnom režisérovi Sirovi Trevorovi Nunnovi. V exkluzívnom rozhovre pre iDnes.cz sa sňou rozprávala Monika Zavřelová.
Často sa hovorí o našom „vnútornom dieťati“, vy ste ale upozornili aj na „vnútorného teenagera“? Máte ho v sebe tiež?
Určite! Mám tridsaťsedem, ale stále si pripadám, že mám šestnásť. Myslím, že sa ako ľudí zase tak veľmi nemeníme. V zmysle toho, že občas stále vôbec neviem, čo mám robiť so svojím životom. Ale je to tak úplne v poriadku. Musíme občas nevedieť a hľadať. Rovnako ako hrdinovia nášho seriálu.
Témou poslednej série je osobné zlyhanie. Prečo práve to?
Zrazu sa začalo prirodzene objavovať vo viacerých dejových linkách. Uvedomila som si, že sme sa zlyhania ešte príliš nedotkli. Teraz nadišiel ten správny čas. Blíži sa dospelosť a koniec školy. Treba si zvykať na čoraz väčší tlak týkajúci sa budúcnosti, s čím ide ruka v ruke možnosť zlyhania. Chcela by som, aby si pri sledovaní mladí diváci uvedomili, že všetci môžeme robiť chyby, ale aj dostať druhú šancu. Len sa treba zakaždým zdvihnúť a ísť ďalej.
V školstve naprieč krajinami, možno kontinentmi, sa dlho tápalo alebo stále tápe v tom, ako sexuálnu výchovu študentom podávať. Myslíte, že sa už situácia zlepšuje?
Veci sa rozhodne menia rýchlejšie ako predtým. Keď som chodila na strednú školu, nemali sme takmer vôbec predmet tohto typu. Nikto s nami nehovoril o tom, aký je v sexe dôležitý jasný súhlas. Nikto nepovedal, nech si naozaj vážime svoje telo a dávame pozor, ako s nimi nakladáme. Nikto nám nepovedal, že aj na uspokojení ženy záleží. Teraz sa to deje, ale určite by vám dnešní tínedžeri povedali, že je systém pozadu. Je pred nami stále veľa práce.
Dostávate správy od divákov? Že im napríklad Sex Education pomohla?
Jasné. Dostala som ich za tie roky veľa. Teraz už ale nie som na sociálnych sieťach, takže je ich menej. Rodičia mi často písali, že im náš seriál pomohol začať hovoriť so svojimi násťročnými deťmi otvorene. Veľa divákov tiež zasiahla scéna, kedy sa Aimee, jedna z hrdiniek, stane obeťou sexuálneho útoku v autobuse. To sa prekvapivo dotklo mnohých ľudí.
Teraz odskočím, ale prečo nie ste na sociálnych sieťach?
Porodila som a zrazu sa mi úplne zmenilo vnímanie času. Pochopila som, koľko času trávim s telefónom v ruke. Takže som siete radšej zmazala.
So seriálom sa teraz lúčite. Viete si ale predstaviť, že by ste sa k nemu niekedy v budúcnosti vrátili?
Tým postavám som venovala veľa času. Sex Education som začala písať už v roku 2014, takže Otis, Maeve a všetci ďalší žijú v mojej hlave už deväť rokov. Predstava, že sa k nim raz vrátim, v tejto chvíli nie je vôbec nepredstaviteľná. Občas som premýšľala, kde asi budú o desať rokov. Ale teraz určite potrebujem prestávku, dlhú prestávku.
Ako ste sa s postavami lúčili? Pre niektorých autorov to býva dosť bolestivý proces.
Keď sme s kolegami začínali písať túto sériu, nerozmýšľala som, že to budem musieť niekedy ukončiť. Postupom času sa ale všetky príbehové linky začali úplne prirodzene uzatvárať. Zrazu bolo jasné, že je správny čas hrdinu opustiť. Budú mi chýbať, ale je lepšie skončiť v najlepšom, než niečo zbytočne naťahovať.
Dostali ste sa niekedy do sporu s kolegami alebo priamo Netflixom o tom, kadiaľ príbeh viesť?
Vzhľadom na to, že procesu tvorby príbehu sa zúčastňujú snáď všetky zložky produkcie, sa nikdy nestalo, že by sme sa zásadne nezhodli. Všetko vznikalo formou diskusie a spoločnej dohody. A keď prišlo napríklad na nejakú dejovú nejasnosť, boli sme ako scenáristi upozornení a chybu napravili. Ak sa ale pýtate na nejaký zákaz či cenzúru, tak to vôbec. Bol to vždy dosť slobodný a otvorený priestor.
Na pľaci sa veľa riešil pocit bezpečia hercov. Predsa len boli často pred kamerou telesne aj duševne odhalení. Po ruke mali koordinátorku intimity Itu O´Brien, ktorá mala nedávno workshop aj v Prahe. Poslúžila na niečo aj vám?
Ita nám vždy pomohla zistiť, či sú jednotlivé intímne scény, tak ako sme ich napísali, v poriadku aj pre hercov. Prekladala im tie situácie do reality, spoločne ich skúšali a hľadali najkomfortnejší spôsob, ako ich ukázať pred kamerou. Pre nás to bola vždy cenná spätná väzba.
Seriál je plný humoru. Rodia vtipy primárne vo vašej hlave, alebo až potom s ďalšími kolegami scenáristu?
Je to kombinácia. Sú rozhodne veci, ktoré si napíšem sama a smejem sa im už doma v pyžame pri počítači. Potom je ale množstvo vtipov, na ktoré sa príde až v skupine. Viete, scenáristi nemajú moc šancu pracovať spoločne a tráviť spolu čas, takže keď sa tak stane, býva to trochu divoké.
Rada píšete v pyžame?
Mením to. Niekedy idem do kaviarne, niekedy som v posteli, inokedy v kancelárii. Nemusím byť na jednom mieste, mám rada pestrosť.
