Prízemná hmla sa pomaly zakrádala širokým poľom medzi domami a obzor sa začínal sfarbovať do oranžova od vychádzajúceho slnka. Celú idylku za zvuku prvých štebotajúcich vtákov kazili len obláčiky pary z môjho ťažkého dýchania na terase. Ledva sa držím na nohách, trasú sa mi ruky, srdce búši, neviem sa sústrediť a prestávam mať pojem o tom, čo je skutočné a čo už halucinácia.
Bez poriadneho spánku som už niekoľko dní a mám výkyvy nálad. Občas mám dokonca pocit, ako keby mi mozog na malý okamih úplne prestal pracovať. Neprepnem sa však na autopitola, skôr padám do priepasti. „Toto teda bola poriadna sprostosť,” hovorím sám pre seba do ranného ticha a na pokraji kolapsu sa šuchcem späť do domu.
Spánok náš každodenný
Každý z nás má svoju vlastnú ideálnu predstavu dokonalého spánku. Niekomu stačí šesť hodín, iný potrebuje minimálne osem a ďalší ešte viac. Niekto je nočná sova a ide do postele neskôr, iný ranné vtáča a vstáva už skoro ráno. Jedno však máme spoločné - večer si ideme ľahnúť a ráno vstávame. Ide o takzvaný jednofázový spánkový cyklus.
Ten sa pôvodne vyvinul z dvojfázového, kedy ľudia v minulosti chodili spať už po západe slnka, následne sa v noci prebudili, boli hore a potom si opäť išli ľahnúť. S príchodom elektrifikácie sa však spánok zjednotil do jednofázového. Nie každý sa však s týmto spánkovým cyklom stotožňoval.
Srbsko-americký vynálezca Nikola Tesla spal tiež len dve, maximálne tri hodiny denne, podobne ako Napoleon Bonaparte či Thomas Edison. No a potom tu bol Leonardo da Vinci. Ten bol hore štyri hodiny a následne si na 20 minút zdriemol. Používal takzvaný Ubermanov spánkový cyklus - najšialenejší z polyfázických cyklov vôbec.
Minimum spánku, maximum kreativity?
Jeho myšlienka spočívala v tom, že vďaka krátkym zdriemnutiam skôr vstupuješ do tých fází spánku, ktoré najviac pomáhajú regenerovať telo. Spíš menej, no si aktívnejší a spánok efektívnejší. Je to však skutočne tak? Vyskúšal som si to na vlastnej koži.
Princíp Ubermanovho spánkového cyklu je v podstate jednoduchý - štyri hodiny si hore, následne 20 minút spíš. A takto dookola, či je deň alebo noc. Môžeš si ho aj upravovať podľa potreby, napríklad tak, že si rozvrhneš na 24 hodín, inak by sa ti časy spánku a bdenia každý deň posúvali.
Ja som sa namiesto toho rozhodol pridať 10 minút k spánku - pevne 4 hodiny hore, 30 minút spánku - a to aj za cenu toho, že to znamenalo, že môj denný režim sa zakaždým posúval. V práci s tým ochotne súhlasili (zobral som si home office, bez neho by bolo takéto fungovanie v podstate nemožné), manželka už súhlasila menej ochotne a dal som sa do toho.
Prvý deň
Ráno vstávam o 6:30 po klasickom osemhodinovom spánku. A cítim sa... normálne, samozrejme. Po klasickej rannej rutine si sadám za počítač a začínam pracovať. Nie však nadlho. O 10:30 sa presúvam do postele a nastavujem budík na 30 minút. Nie som ten typ, ktorý si cez deň zdriemne, keďže zaspať mi zvyčajne trvá aj pol hodiny.
Na moje prekvapenie som však okamžite zaspal a pol hodinu som sa prebral úplne fresh. Počas pracovnej doby som absolvoval ešte jeden cyklus, no vôbec ma neprekvapilo, že som si nepospal. Po práci som sa pustil do bežných činností - vyvenčil som psa, upratoval som, skočil som na nákup, hodil som si sprchu a fungoval bez väčších obmedzení.
Čas od 19:30 do 20:00 som opäť len prebdel v posteli. Mozog pracoval naplno a nevedel vypnúť, premýšľal som nad celým dňom, prácou či plánmi na najbližšie dni. Keďže som získal niekoľko hodín z dňa navyše na úkor spánku, povedal som si, že budem doháňať veci, na ktoré inak nemám čas. Zobral som do ruky knihu od Stephena Kinga a dobiehal epizódy podcastov.
Keď som o polnoci opäť nevedel zaspať, bolo mi jasné, že nasledujúce hodiny budú pekelné. Spočiatku som únavu potlačil nadšením z nových častí seriálu Arcane na Netflixe, no nad ránom začínal byť stav prvýkrát kritický. Knihu som musel odložiť, pretože by ma totálne odpálila a tak som sa pustil do objednávania vianočných darčekov.
Druhý deň
O 4:30 ma doslova vyplo. Keď o 5-tej zazvonil budík, cítil som sa ako pre prehýrenej noci. Hlava mi pulzovala, motorika bola spomalená, pohľad prázdny. Po rannej rutine som reflektoval posledných 24 hodín. Spal som dokopy poriadne hodinu. Cítil som sa ako v časoch, keď ako študent chodieval na nočné brigády - s tým rozdielom, že som mal ďalej fungovať.
Pol hodinu po začiatku v práci som si opäť na pol hodiny pospal a od 9:30 som opäť makal. Neprekvapivo ma slnko opäť nakoplo a dokázal som fungovať bez väčších obmedzení. Únava sa však začala prejavovať inak. Začal som si na sebe všímať výkyvy nálad, nesústredenosť a celkové „spomalenie”.
Nepomohol ani fakt, že od 18:00 do 18:30 som sa len prevaľoval v posteli. Zaujímavé bolo, že moje myšlienky prestali byť pozitívne. Myslel som len na veci, ktoré som mal urobiť a nestihol, prípadne mi mozog premietal všetky zlé a trápne udalosti z môjho života, na ktoré si spomenul.
Keď som sa vymotal z postele, zastal som na poschodí domu pred knižnicou a pohľad mi padol na biografiu Leonarda da Vinciho od Waltera Isaacsona. „Nemal by som byť, doprdele, produktívnejší?” zamyslel som sa, obliekol a vybral sa do mesta.
Pomaly som sa šuchtal po obchodoch, hlavu mi bodala ostrá bolesť a nepríjemné myšlienky. Bol som unavený, negatívne naladený a strácal som schopnosť sústrediť sa. Nakoniec som našiel hneď dva zdroje kreativity - maľovanky pre dospelých a... ihlice na štrikovanie. Prečo nie? Počas môjho malého experimentu svet nespasím, tak sa aspoň naučím niečo nové.
So ženou sme maľovali a popri tom sme sa skvele porozprávali. Na chvíľu som zahnal všetky zlé myšlienky, ktoré sa mi kopili v hlave - jej bolesť však neprestávala. Z letargie ma nevytrhol ani polhodinový pokus o spánok a o 23:00 som po dlhom čase otvoril web Inkarnate, kde si vieš vytvárať vlastné fantasy mapy ako zo stránok Tolkienových kníh.
Aj napriek všetkému som sa dostal do bodu, v ktorom bol bol fyzicky vyčerpaný a psychicky na dne. Srdce mi začalo búšiť ako divé a občas moje oči videli aj to, čo neexistovalo. Telo kričalo o pomoc, ale hlava už nevládala odpovedať.
Pustil som si na Netflixe zápas Mikea Tysona a Jakea Paula (pozdravujem každého, kto prežil to lagovanie) a čakal na čas 3:00, kedy som si mohol opäť zdriemnuť. A nič. NIČ! Bolo to šialené. Ako môžem byť tak extrémne unavený a nezaspať? Preklínal som da Vinciho, Ubermana a vlastne všetko a každého. Na YouTube som našiel tutoriál k štrikovaniu a učil sa naberať očká. Idylka.
Tretí deň
Vyšiel som na terasu a pozoroval plazivý východ slnka. „Toto teda bola poriadna sprostosť,” hovorím sám pre seba do ranného ticha a na pokraji kolapsu sa šuchcem späť do domu. Určite halucinujem. Dúfal som, že denné svetlo ma opäť nakopne. A mal som pravdu.
Bol víkend a s manželkou sme mali na pláne zbehnúť o pár dedín ďalej na takzvaný „burzoblšák”. Sadnúť do auta tretí deň bez spánku však rozhodne nebolo nič príjemné. Možno priam nebezpečné, no všetko dopadlo dobre. Pohyboval som sa ako dôchodca a kruhy pod očami som mal také veľké, že deti by ich mohli použiť ako hula hoop.
Srdce búšilo ako o dušu, ruky sa mi triasli a žmurkal som raz jedným a raz druhým okom. Vyzeral som otrasne. Cítil som sa otrasne. Keď mi žena povedala, že vyzerám ako smrť a zle artikulujem, vedel som, že môj experiment sa musí skončiť. Možno je pre niekoho Ubermanov spánkový cyklus prospešný, no ja medzi nich patriť nebudem.
O jednej som sa zvalil do postele a zaspal. Aspoň na hodinu... aspoň, aby ma na chvíľu „načítalo”. Aby som nedostal porážku alebo infarkt...
Nie je to bezpečné
Výskumníci v roku 2017 skúmali spánkový plán 61 študentov a porovnávali ich spánkové návyky s ich akademickým výkonom. Zistili, že študenti s nepravidelným spánkovým režimom mali narušenie ich cirkadiánneho rytmu ekvivalentné cestovaniu naprieč dvomi až tromi časovými pásmami.
Polyfázický spánok bol spojený s horšími študijnými výsledkami, aj keď študenti spali rovnaký počet hodín. Polyfázové plány spánku, ktoré znižujú celkový počet hodín strávených v spánku, môžu viesť k viacerým zdravotným rizikám.
Okrem toho ťa vystavuje nasledovnému - úzkosť, vysoký krvný tlak, depresie, cukrovka, ochorenia srdca, obezita, obštrukčné spánkové apnoe, psychóza a mŕtvica. Neexistuje žiadny dôkaz, že polyfázický spánok je spojený s akýmikoľvek fyziologickými výhodami.
Polyfázové režimy spánku, ktoré výrazne obmedzujú spánok, sa ťažko udržujú a môžu spôsobiť rovnaké zdravotné následky ako iné typy spánkovej deprivácie. Chceš si teda vyskúšať Ubermanov spánkový cyklus? Moje odporúčanie je jasné - s*r na to, kamarát.