Približne pre 74-tisíc rokmi zažila planéta supererupciu hory Toba na Sumatre. Ako píše CNN, bola jedna z najväčších v histórii Zeme a odštartovala masívne narušenie svetovej klímy. Niektorí vedci si myslia, že erupcia bola natoľko silná, že mohla vyhladiť ľudstvo, čo okrem iného naznačuje aj prudký pokles našej populácie v tomto období.
Ako je možné, že sa tak ale nestalo? Najnovšia štúdia na archeologickom nálezisku v severozápadnej Etiópii, ktorú kedysi obývali raní moderní ľudia, sa pridala k rastúcemu množstvu dôkazov, ktoré naznačujú, že udalosť nemusela byť taká apokalyptická, ako si niektorí myslia.
Po výbuchu na mieste žili ďalej
Výskum zistil, že ľudia na tomto území na prispôsobili suchým podmienkam spôsobom, ktorý vo výsledku mohol uľahčiť kľúčovú migráciu ľudstva z Afriky do zvyšku sveta. Mikroskopické úlomky sopečného skla ukazujú, že tu žili pred aj po erupcii sopky, ktorá je vzdialená necelých 6 500 kilometrov.
„Tieto úlomky sú menšie ako priemer ľudského vlasu. Aj keď sú tak malé, že sú stále dosť veľké na to, aby analyzovali chémiu a stopové prvky,“ povedal John Kappelman, profesor antropológie a geologických vied na Texaskej univerzite v Austine a hlavný autor štúdie, ktorá bola zverejnená v magazíne Nature.
Na základe dôkladnej analýzy tím začal chápať, ako sa ľudia žijúci tam posunuli vpred napriek pravdepodobnej zmene klímy, ktorú sopečná kataklizma spustila. Táto práca objasnila príjem vody a odhalila, že zvieratá jedli rastliny, ktoré s väčšou pravdepodobnosťou rástli v suchších podmienkach.
Ryby, ryby, ryby...
„Izotopy sú začlenené do tvrdých tkanív. U cicavcov sa teda pozeráme na ich zuby, sklovinu zubov, ale nájdeme to aj vo vaječnej škrupine pštrosa,“ povedal. Analýza flóry a fauny lokality tiež zistila množstvo zvyškov rýb po erupcii. Zistenie možno nie je prekvapujúce vzhľadom na to, ako blízko bolo miesto k rieke, ale na iných lokalitách doby kamennej z rovnakého obdobia sú ryby zriedkavé, poznamenala štúdia.
Po erupcii očividne začali spracovávať štyrikrát toľko rýb ako pred ňou. „Myslíme si, že dôvodom je to, že ak Toba v skutočnosti vytvorila viac sucha, znamená to, že bude kratšie obdobie mokra, čo znamená dlhšie obdobie sucha.“ Ľudia tak jednoducho boli závislí od rýb, ktoré zostali uväznené vo vodných dierach alebo plytkých tokoch.
Vodné diery bohaté na ryby mohli potenciálne vytvoriť to, čo tím opísal ako „modrý koridor“, po ktorom sa raní ľudia presunuli na sever z Afriky, keď už začali mať po krk rýb. Táto teória je ale v rozpore s väčšinou ostatných modelov, ktoré naznačujú, že hlavná migrácia ľudstva z Afriky prebiehala pozdĺž „zelených koridorov“ počas vlhkých období.
Prvé šipy?
„Táto štúdia... demonštruje veľkú plasticitu populácií Homo sapiens a ich schopnosť ľahko sa prispôsobiť akémukoľvek typu prostredia, či už hyper-vlhkého alebo hyper-suchého, a to aj počas katastrofických udalostí, ako je hyperexplózia sopky Toba,“ povedal Ludovic Slimak, výskumník vo francúzskom národnom centre pre vedecký výskum a na univerzite v Toulouse, ktorý nebol zapojený do výskumu.
Výskumníci tiež odkryli pozostatky niekoľkých malých trojuholníkových hrotov, ktoré môžeme zaradiť medzi prvé príklady použitia lukostreľby a poskytujú stopy, že obyvatelia lokality mohli používať luky a šípy na lov rýb a inej väčšej koristi. Išlo by tak o jedny z najstarších dôkazov tejto činnosti.
„Existuje preto každý dôvod, aby sme... považovali týchto starovekých Homo sapiens za nositeľov už aj tak vysoko vyspelých technológií, do značnej miery oslobodených od prírodných a klimatických obmedzení, čo sú kľúčové faktory pre pochopenie ich neskoršej migrácie naprieč všetkými kontinentmi a vo všetkých zemepisných šírkach,“ vysvetlil Slimak.
Nový pohľad
Staroveké druhy ľudí pravdepodobne niekoľkokrát opustili Afriku, ale archeológovia a genetici sa do značnej miery zhodujú v tom, že najvýznamnejšie rozšírenie Homo sapiens, nášho vlastného druhu – čo nakoniec viedlo k tomu, že moderní ľudia žili v každom kúte zemegule – sa odohralo okolo 70 000 až 50 000 rokov v minulosti.
Nový výskum ponúka ďalší potenciálny scenár toho, ako k tomuto rozptýleniu došlo, pričom nevylučuje predchádzajúce teórie, povedal Chris Stringer, profesor a vedúci výskumu ľudskej evolúcie v Prírodovednom múzeu v Londýne, ktorý ho nazval „zaujímavým dokumentom“.
