Môže to znieť ako úplne sci-fi, no vo veľmi zriedkavých prípadoch sa ľudia skutočne môžu narodiť s chvostom, ktorý niekedy dosahuje dĺžku až 18 centimetrov. Ako informuje portál ScienceAlert, doteraz sa podľa oficiálnych záznamov narodilo približne 40 detí s „pravým chvostom”.
Ten pozostáva z mäkkých výbežkov podobných prstom, ktoré sa dajú ľahko chirurgicky odstrániť. Napriek tomu tieto zriedkavé prípady podľa vedcov vyvolávajú „nezvyčajný záujem, vzrušenie a obavy”. Často je to preto, že „chvosty” sa považujú za nezhubné evolučné pozostatky dávno stratených predkov.
Zastaralá teória
Tento názor vychádza zo zastaralej teórie, ktorá je už niekoľko desaťročí považovaná za spornú. V skutočnosti môže byť tento netradičný jav pri deťoch omnoho temnejší a zaslúži si skôr lekársku starostlivosť, než morbídnu fascináciu spoločnosti.
Výrastky, s ktorými sa tieto deti rodia, sa v minulosti považovali za „pravé” alebo „vestigiálne” chvosty. Nejde však o najšastnejšie pomenovanie, pretože sa v skutočnosti nepodobajú na žiadny iný chvost známy v prírode. Zvyčajne neobsahujú žiadne kosti, chrupavku a ani nervové zakončenia. Jednoducho visia bez žiadnej jasnej funkcie.
Podľa všetkého však nie sú také neškodné, ako si vedci doteraz mysleli. Nedorozumenie ohľadom pôvodu chvosta sa začína u samotného Charlesa Darwina. Pred viac ako sto rokmi navrhol, že ľudské vestigiálne chvosty sú evolučné náhody alebo rudimentárne zvyšky po predkovi primátov, ktorý bol kedysi sám chvostnatý.
Nejde o neškodnú hru prírody
V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa tejto teórie chopili vedci a začali s ňou pracovať. Tvrdili, že genetická mutácia, ktorá sa u ľudí vyvinula s cieľom vymazať naše chvosty, sa niekedy môže vrátiť do stavu predkov. V roku 1985 sa v zásadnej práci definovali dva rôzne typy „chvostov”, s ktorými sa môžu narodiť ľudské deti.
Prvým, ako už bolo spomenuté, je vestigiálny alebo pravý chvost, o ktorom sa pôvodne predpokladalo, že ho zdedili po našich predkoch. Iný typ výrastku z chvostovej kosti, ktorý niekedy obsahuje aj kosť, je známy ako „pseudochvost”. Historicky sa pseudochvost spája s vrodenými chybami, a preto sa nepovažuje za vestigialny.
Ako sa ukázalo, oba vzácne prírastky pravdepodobne predstavujú neúplné spojenie chrbtice alebo tzv. dysrafizmus chrbtice. To naznačuje, že ich vznik nie je neškodnou „regresiou” v evolučnom procese, ale znepokojujúcou poruchou rastu embrya, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom kombinácie genetických a environmentálnych faktorov.
Vážne problémy
Keď ľudské embryo dosiahne približne päť týždňov vývoja, vyrastie mu štruktúra podobná chvostu, ktorá sa skladá z nervovej trubice a notochordu, čo predstavuje niečo ako ranú miechu.
V ôsmom týždni vývoja sa tento chvost zvyčajne vstrebáva späť do tela embrya. Ak zostane až do narodenia, môže to znamenať prítomnosť väčšej vrodenej chyby. Deti, ktoré sa narodia s chvostom, majú v skutočnosti vážne neurologické poruchy.
Napríklad v roku 2008 sa v jednom dokumente tvrdilo, že „pravé vestigiálne chvosty nie sú benígne”, pretože môžu byť spojené so základným dysrafizmom. Približne polovica preskúmaných prípadov bola spojená buď s meningokélou, alebo s rázštepom chrbtice.
To naznačuje, že deti, ktoré sa narodili s chvostíkmi, potrebujú väčšiu lekársku starostlivosť ako len jednoduchú operáciu. V skutočnosti už v roku 1995 vedci tvrdili, že deti narodené s „pravým” aj „pseudo-chvostom” by mali podstúpiť neurozobrazenie, ako aj operáciu, aby sa uistili, že ich vývoj prebieha tak, ako má.
Potrebujeme viac výskumov
Prečo sa teda odvtedy v prípadových štúdiách uvádzajú vestigiálne chvosty, akoby to boli nevinné, nesporné dôsledky nášho genetického dedičstva? Časť problému spočíva v tom, že zatiaľ nie je známe, či je pravý chvost priamo odvodený od embryonálneho chvosta, ako to niektorí vedci navrhovali.
Jednoducho nie je dostatok výskumov o tom, v čom spočíva vrodená abnormalita - čiastočne aj preto, aké sú tieto prípadové štúdie zriedkavé. Bez ohľadu na to, odkiaľ sa chvost dieťaťa vzal, však dôkazy jednoznačne naznačujú, že je výsledkom vrodeného problému a nie je neškodnou vlastnosťou.
