Austrália je okrem mnohých iných vecí známa aj pre púštne scenérie, po ktorých poskakujú klokany. Portál ScienceAlert však upozornil na zistenia vedcov, ktorí tvrdia, že nie tak dávno (z pohľadu evolúcie, samozrejme) sa tieto veľké stvorenia presúvali po súši inými spôsobmi.
Výskumníci z univerzít v Bristole a Yorku vo Veľkej Británii a Uppsala University vo Švédsku použili fosílne dôkazy a novú analýzu údajov o holenných a členkových kostiach, aby zistili, ako sa makropodoidy (klokany, kengury a ich príbuzní) pohybovali za posledných 25 miliónov rokov.
Len jeden zo spôsobov vývinu
Zistenia tímu publikované v Alcheringa: An Australasian Journal of Palaeontology hovoria, že charakteristický skok slávneho „lietajúceho klokana“ v logu Qantas Airlines, ktorý „mnohí ľudia považujú za vrchol evolúcie kengúr“, v skutočnosti predstavuje len jeden z mnohých spôsobov, ako sa tieto úžasne mobilné zvieratá vyvinuli, aby boli úspešné v rôznych biotopoch.
„V skutočnosti sú moderné veľké skákajúce kengury výnimkou v ich evolúcii,“ hovorí paleontologička stavovcov Christine Janis z University of Bristol, vedúca autorka štúdie. „Veľké kengury boli ešte pred 50-tisíc rokmi oveľa rozmanitejšie, čo môže tiež znamenať, že vtedajší biotop v Austrálii bol dosť odlišný od súčasnosti.“
Klokany sú jediné veľké cicavce, ktoré sa pohybujú predovšetkým skákaním na dvoch nohách a táto forma pohybu je pre vedcov zaujímavým lákadlom. Janis a jej kolegovia tvrdia, že veľká časť doterajšieho výskumu sa zamerala na kengury s väčším telom, čo zanechalo medzeru v našom chápaní ich náprotivkov s menším telom.
Skúmali fosílie
Vedci sa zaoberali fosílnymi záznamami, aby preskúmali nosné holenné kosti (tibia) a pätové kosti (calcaneus) klokanov a ich príbuzných vačkovcov, aby ukázali, ako sa ich vlastnosti menili v priebehu času, oddelene od rastúcej telesnej hmoty.
Ich analýza naznačuje, že vysokorýchlostné vytrvalostné poskakovanie moderných kengúr s veľkým telom bolo zriedkavé alebo chýbalo vo všetkých líniách okrem niekoľkých, vrátane priamych predkov červených a šedých klokanov.
Skoré makropodoidy, ktoré žili pred 25 až 50 miliónmi rokov, boli malé a mohli sa do určitej miery kráčať, šplhať a skákať. Asi pred 10 miliónmi rokov, s čoraz suchšou klímou a otvorenými biotopmi, sa objavili makropodoidy s väčším telom.
Niektoré mali aj 200 kíl
Moderné kengury odvtedy dosiahli optimálnu hmotnosť na efektívne skákanie – kengura červená (Osphranter rufus) váži až 90 kilogramov a samce kengury východnej (Macropus giganteus) okolo 66 kilogramov. Ale mnohé vyhynuté kengury boli výrazne vyššie, čo prináša zvrat - skákanie sa pre väčšie jedince ukázalo ako skutočná výzva.
Väčšie kengury z minulosti si mohli buď vyvinúť špecializovanejšiu anatómiu, napríklad dlhé štíhle pätové kosti na efektívne skákanie vyššou rýchlosťou, alebo mohli použiť iné spôsoby pohybu pri vyšších rýchlostiach, aby prešli väčším terénom, ako to urobili dve vyhynuté línie.
Zdá sa, že „klokan s krátkou tvárou“ sthenurine, ktorý sa oddelil od moderných klokanov pred 15 miliónmi rokov, si osvojil dvojnohé „kráčanie“ a zvládol to pri všetkých rýchlostiach; nemal však kapacitu päty, aby uniesol ich ohromnú váhu pri skoku. Najväčší známy makropodoid, aký kedy existoval, Procoptodon, vážil viac ako 200 kilogramov.
Vyhynuli len nedávno
Protemnodony, úzko súvisiace s modernými veľkými klokanmi, mali krátke, široké nohy ako stromové kengury, ktoré sa nehodili na skákanie, a pravdepodobne väčšinou chodili po štyroch nohách.
Predĺžené pätové kosti pomáhajú odolávať rotačným silám v členku pri skákaní a Achillova šľacha s tenkou špičkou dodáva moderným klokanom pružnosť. Ale široké pätové kosti týchto dvoch vyhynutých skupín naznačujú, že stáli vzpriamenejšie ako dnešné skrčené kengury.
„To, čo robí moderné kengury s vytrvalosťou tak nezvyčajné, je geologicky nedávne vyhynutie podobných zvierat, ktoré sa pohybovali rôznymi spôsobmi,“ vysvetľuje Janis.
Rôznorodá chôdza
Všetky kengury dnes stále používajú na pomalé cestovanie štyri nohy, pričom chvost používa ako piatu končatinu. S vymieraním väčších zvierat v neskorom pleistocéne (v Austrálii a inde) sa chôdza klokanov stala menej rôznorodou.
„Predpoklad, že zvyšujúca sa suchosť na celom kontinente po skončení miocénu selektívne uprednostňovala kengury poskakujúce, je príliš zjednodušená,“ uzatvára Janis.
„Skákanie je len jedným z mnohých spôsobov chôdze, ktoré kengury používali v minulosti aj dnes, a rýchle vytrvalostné poskakovanie moderných klokanov by sa nemalo považovať za nejaký vývojový vrchol.“
