Oceánsku hlbinu sme podrobnejšie začali vnímať až začiatkom 19. storočia. Konkrétne v 50. rokoch 19. storočia, keď britskí a americkí podnikatelia začali klásť prvé podmorské telegrafné káble cez Atlantik. Technické výzvy týchto podnikov si vyžadovali podrobnejšie pochopenie oceánskeho dna.
Skutočný rozsah hlbokého oceánu sa však konečne začal objavovať až vtedy, keď expedícia Challenger v 70. rokoch 19. storočia oboplávala zemeguľu v rámci prieskumu svetových oceánov. Práve počas nej bola objavená aj Mariánska priekopa, najhlbšia oceánska priekopa na Zemi.
Život na dne oceánu
V priebehu objavovania temných zákutí oceánov a morí bol však najprekvapivejší nález života na ich dne. V postupnom objavovaní Mariánskej priekopy vedcov ohromil okrem jej hĺbky okolo jedenásť kilometrov aj život objavený tisíce metrov pod hladinou.
V takýchto extrémnych hĺbkach bez denného svetla, sú jediným zdrojom energie a života hydrotermálne prieduchy na dne oceánu. Tieto prieduchy vznikajú tam, kde praskliny v zemskej kôre umožňujú kontakt morskej vody s tekutou magmou.
Prvý hydrotermálny prieduch našli v roku 1977 vedci pri prieskume morského dna 2500 metrov pod oceánom na Galapágskej priekope medzi Ekvádorom a Galapágskymi ostrovmi, ktorí zaznamenali prudký nárast teploty v blízkosti dna oceánu. Keď si vedci prezreli fotografie, ktoré urobil ich ponorný čln, boli ohromení prosperujúcou rozmanitou komunitou živých tvorov.
Od tohto prvého objavu bolo identifikovaných viac ako 600 polí prieduchov, z ktorých všetky sú plné živých organizmov. Takéto bohatstvo života by v tme oceánskych hlbín nemalo byť možné, ale stvorenia, ktorým sa darí okolo prieduchov, nečerpajú slnečnú energiu. Namiesto toho sa spoliehajú na mikróby schopné premeniť chemikálie produkované prieduchmi na energiu.
Skúmanie tohto tajomného a jedinečného ekosystému však extrémne komplikuje ľudské správanie, ktoré dná oceánov mení na svetové smetisko.
Smetisko rádioaktívneho odpadu
V rokoch po prvej a druhej svetovej vojne britská, americká, sovietska, austrálska a kanadská vláda poslala státisíce ton zastaraných chemických zbraní do hlbín vo vodách po celom svete, uvádza The Guardian. Lode naložené nervovo paralytickými látkami, ako je sarín, alebo sírny Yperit svoj náklad pochovávali na dno oceánov. Hoci verejné pobúrenie znamenalo, že táto prax bola ukončená v roku 1972, stovky rybárov po celom svete boli hospitalizovaní po tom, čo vo svojich sieťach vytiahli na povrch stuhnuté kusy Yperitu alebo mušle obsahujúce túto látku.
Hĺbky oceánu boli tiež použité ako miesto posledného odpočinku veľkého množstva jadrového materiálu. Štúdia z roku 2019 našla najmenej 18-tisíc rádioaktívnych predmetov roztrúsených po dne Severného ľadového oceánu, pričom mnohé z nich tam vyhodil Sovietsky zväz.
Medzi tieto objekty patria plavidlá ako K-27, 110-metrová jadrová ponorka poháňaná experimentálnym reaktorom chladeným tekutým kovom, ktorý bol potopený v roku 1982 s reaktorom stále na palube. Vrak K-141 Kursk, ktorý sa potopil v Barentsovom mori v roku 2000 počas námorného cvičenia, pričom zahynulo všetkých 118 členov posádky na palube a spolu s nimi klesol na dno aj jej reaktor a palivo. A útočná ponorka K-159 , ktorá sa v roku 2003 potopila pri vlečení pri Murmansku s 800 kilogramami vyhoreného uránového paliva na palube. Šéf nórskeho úradu pre jadrovú bezpečnosť vtedy prezradil, že je len otázkou času, kedy tieto objekty začnú uvoľňovať svoje toxické dedičstvo do vody.
Hoci Sovietsky zväz vysypal na morské dno viac rádioaktívneho odpadu ako ktorákoľvek iná krajina, rozhodne nebol sám. V rokoch 1948 až 1982 poslala britská vláda takmer 70-tisíc ton jadrového odpadu do oceánskych hlbín. Spolu s ňou využili oceán na likvidáciu rádioaktívneho materiálu aj USA, Švajčiarsko, Japonsko a Holandsko.
Napriek tomu, že medzinárodné zmluvy teraz zakazujú vyhadzovanie rádioaktívneho materiálu do mora, britská vláda skúma plány na uloženie až 750-tisíc metrov kubických jadrového odpadu, vrátane viac ako 100 ton plutónia, pod morským dnom pri Cumbrii. Britskí predstavitelia tvrdia, že tento druh geologického ukladania ponúka spôsob, ako udržať odpad stabilný a bezpečný počas stoviek tisíc rokov. Incidenty, ako napríklad únik rádioaktívneho materiálu v roku 2014 v zariadení na likvidáciu odpadu v Novom Mexiku, však naznačujú, že k takýmto projektom by sa malo pristupovať veľmi opatrne.
Ľudský odpad
Vyhadzovanie jadrového odpadu do oceánu je len jednou časťou oveľa väčšieho príbehu o neopatrnosti a chamtivosti. Ľudský odpad vo forme plastov a iných predmetov je všade v hlbokom oceáne, čo je fakt, ktorý je brutálne zrejmý z databázy hlbokomorských trosiek Japonskej agentúry pre vedu a technológiu morského dna. Tá zdokumentovala prítomnosť pneumatík, rybárskych sietí, oblečenia a hračiek rozmiestnených po morskom dne v hĺbkach mnoho tisíc metrov. V niektorých regiónoch počet takýchto objektov presahuje 300 na kilometer štvorcový.
Tento príliv odpadkov zasiahol aj najhlbšie a najodľahlejšie časti oceánu. Keď prieskumník Victor Vescovo v roku 2019 dorazil na dno Mariánskej priekopy, nenarazil len na dovtedy neznáme druhy obojživelníkov, ale našiel aj plast, tašky a obaly od sladkostí. Ďalšia expedícia amerického Národného úradu pre oceán a atmosféru v roku 2016 do najhlbšej priekopy spozorovala v hĺbke 4 947 metrov konzervu od jedla.
Znepokojujúcejšie je však narastajúce hromadenie mikroplastov v hlbinách oceánov. Niektoré mikroplasty sú výsledkom rozpadu väčších plastových predmetov vo vode. Iné, ako sú syntetické vlákna na výrobu odevov, zase vypúšťajú obrovské množstvo drobných častíc pri každom praní.
Hoci obrovské množstvo mikroplastov ostáva v horných vrstvách, kde ho vo veľkých množstvách konzumujú morské živočíchy, väčšina objemu však klesá ku dnu. Štúdie totiž naznačujú, že až 99,8 percent z viac ako 11 miliónov ton plastov, ktoré sa každý rok dostanú do oceánu, zmizne v hlbších vodách.
Plast však nie je jediná vec, ktorý postupne klesá smerom nadol. V roku 2019 čínski vedci objavili rádioaktívny uhlík-14 z detonácie jadrových bômb v 40. a 50. rokoch minulého storočia v telách kôrovcov žijúcich na dne Mariánskej priekopy. Ten sa tam nedostal oceánskou cirkuláciou, ale dažďom organickej hmoty zhora.Ďalšie štúdie dokonca našli rádioaktívne cézium z jadrovej katastrofy vo Fukušime v sedimente viac ako 7000 metrov pod hladinov v Japonskej priekope.
Spolu s rastúcimi dôkazmi o rozsahu ľudských vplyvov na hlboký oceán to objasňuje, že už nie je možné považovať túto časť Zeme za oddelenú od ľudskej činnosti. Hlbinu nie je možné považovať ani len za novú hranicu, ktorú treba využiť, ako to plánujú projekty hlbokomorskej ťažby. Namiesto toho musíme uznať, že oceánske dno je úzko späté so zvyškom planéty a tým aj s celým životom na Zemi.