Nová štúdia skúmajúca štyri náhorné plošiny v západnom Tichom oceáne naznačuje, že tieto rozľahlé oblasti nie sú pevné dosky, ale skôr slabé miesta, ktoré sa od seba postupne vzďaľujú.
„Vedeli sme, že geologické deformácie, ako sú zlomy, sa vyskytujú vo vnútri kontinentálnych platní ďaleko od ich hraníc. Nevedeli sme však, že to isté sa deje s oceánskymi platňami,“ vysvetlil hlavný autor novej štúdie Erkan Gün z University of Toronto.
V päťdesiatych rokoch minulého storočia priekopnícka práca oceánskej kartografky Marie Tharp na mapovaní veľkých častí morského dna pomocou sonarových údajov z vojnových lodí ukázala, že oceánske panvy neboli vôbec rovné, ako vedci predpokladali,
Morské dno bolo skôr vyryté priekopami a mohutnými horami, podobnými ako Stredoatlantický chrbát, ktorý objavila Tharp, a ktorý je teraz považovaný za najdlhšie pohorie na planéte rozdeľujúce Atlantický oceán na dve časti.
Takéto pohoria vznikajú , keď sa zrazia dve tektonické platne a zemská kôra sa nahne, alebo sa jedna platňa ponorí pod druhú, čím sa vrchná platňa vytlačí nahor. Pod vodou sa však podmorské hory zvyčajne formujú tak, že sa dve platne vzdialia od seba na takzvanej divergentnej hranici a medzi nimi sa na povrch vyvrhne magma.
Trhajúce sa náhorné plošiny
V novej štúdii sa však vedci nezamerali na tieto hranice platní, ale na oceánske plošiny v ich strede. Chceli potvrdiť teóriu, že či sú skutočne také silné ako vyzerajú. „Myslelo sa, že keďže sú suboceánske plošiny hrubšie, mali by byť silnejšie,“ hovorí Gün. „Ale naše modely a seizmické údaje ukazujú, že je to v skutočnosti naopak, náhorné plošiny sú slabšie,“ dodal vedec.
Na testovanie tejto teórie si tím výskumníkov zhromaždil existujúce údaje o dvoch oceánskych náhorných plošinách, ktoré ležia medzi Japonskom a Havajom, konkrétne Shatsky Rise a Hess Rise, o plošine Ontong Java, severne od Šalamúnových ostrovov a Manihiki Plateau, ležiacej na severovýchod od Fidži a Tonga.
Oceánske plošiny sa nachádzajú stovky až tisíce kilometrov od najbližšej hranice platní. Napriek tomu Gün a kolegovia zistili, že náhorné plošiny majú spoločné deformačné a magmatické črty, ktoré naznačujú, že sú postupne trhané ťažnými silami z okrajov tichomorskej platne, kde sa dosky podsúvajú pod susedné platne.
To potvrdzuje aj ďalšie zistenie, že prietrže alebo zlomové línie identifikované na týchto plošinách majú tendenciu prebiehať paralelne s najbližšou priekopou.
Vedci uznávajú, že kvôli náročnosti prieskumu analyzovali iba štyri tichomorské plošiny, no dúfajú, že ich zistenia napriek tomu podnietia ďalšie výskumy s cieľom zmapovať morské dno.
