Začneme zvoľna, konštatovaním, že cesta lietadlom nie je univerzálne príjemným zážitkom. Približne u tretiny ľudí vyvoláva pocity obáv a úzkosti. A približne u 2,5 percent z nich prechádza do klinickej formy – avifóbie. Teda naozajstného strachu z lietania. Takých do lietadla bez predchádzajúcej terapie alebo poriadnej dávky upokojujúcich liekov dobrovoľne nedostanete.
Avšak dve a pol percenta svetovej populácie - to je iba hrubý priemer. Niektoré národy majú s lietaním oveľa väčšie problémy. Nech nechodíme okolo horúcej kaše, podľa porovnávacej medzinárodnej štúdie o duševnom zdraví, ktorá bola uverejnená v prestížnom žurnále Psychological Medicine, trpí avifóbiou až osem percent Kolumbijčanov.
Prečo práve oni? To je stále záhada. Kolumbia mimochodom vedie aj v počte ľudí trpiacich závratmi.
Na Novom Zélande sa naopak stretneme s nezvyčajne vysokým výskytom ľudí trpiacich klaustrofóbiou. Stiesnené priestory všeobecne víta len málokto. Klinickou fóbiou z nich trpí v priemere 2,2 percenta svetovej populácie. Na Zélande je však výskyt klaustrofobikov trojnásobný.
Strach zo zvierat
Strach z určitých druhov živočíchov či rastlín – biofóbia – je sám o sebe zaujímavým fenoménom. Príkladom fascinujúcej anomálie je aj výskyt kynofóbie (strachu zo psov) v Portugalsku. Ľudia jej tu trpia trikrát až štyrikrát častejšie ako v susednom Španielsku.
Z geografického výskytu dvadsiatich piatich najčastejších biofóbií (na rebríčku vedie arachnofóbia, strach z pavúkov) je zrejmé, že nimi najčastejšie trpia ľudia z regiónov, kde obávaní živočíchy vlastne ani nežijú. Selachofobiou, strachom zo žralokov, výrazne častejšie trpia obyvatelia vnútrozemia. Teda ľudia, ktorí nežijú v blízkosti hladiny, na ktorej by sa zlovestná plutva dravej paryby mohla objaviť. Potvrdzuje to aj štúdia uverejnená vlani vo februári v žurnáli People and Nature.
Priemerný výskyt biofóbií vo svete je medzi dvoma až šiestimi percentami populácie. Ale vo veľkých mestách na severnej pologuli – kde tých hadov, pavúkov a škorpiónov toľko nežije – presahuje až dvanásť percent.
Strach o semenníky
Niektoré fóbie aspoň navonok pôsobia racionálnym dojmom. Stretnutie s tisíckami pavúkov nie je pre nikoho príjemný zážitok, dá sa preto odpor k nim pochopiť. Ale mať strach z toho, že sa tvoje genitálie stiahnu späť do vášho tela, zmiznú v podbrušku a už nikdy nevylezú von? To je naozaj veľmi abstraktné. Popisovaná fóbia však naozaj existuje.
Patria medzi tie špecifické, ktoré sa vyskytujú len v určitých kultúrach, regiónoch, v rámci určitých etník. Fóbia sa volá koro, ktorá v malajčine znamená korytnačka. A presne tak, ako korytnačka zaťahuje hlavu do panciera, má dôjsť k tej nehode, ktorej sa postihnutý panicky bojí.
Pacienti sa neustále držia za vonkajšie pohlavné orgány. Pôvod tejto fóbie je nejasný. Pochopiteľne úzko súvisí so sexualitou a s obavami o plodnosť, výkonnosť. Avšak ovplyvňovať ju môže aj miestny folklór a napríklad kmeňové tradície, povery a čarodejníctvo.
Odkiaľ presne tento nezvyčajný neracionálny strach pramení, isté nie je. Vôbec prvýkrát bola popísaná v Číne, spájaná je však skôr s Afrikou, respektíve s Ghanou a Nigériou. V roku 1967 udrela vlna paniky koro na mužov zo Singapuru. Bez vysvetlenia.
Zahanbení Japonci
Obava z toho, že urobíme nejaký spoločenský prešľap a vlastným pričinením poklesneme v očiach blízkych, u nás spravidla nemá charakter vyloženej fóbie.
V Japonsku je to iné, takzvané taidžin kjófušó je tu chápané ako skutočná klinická diagnóza. Ide o zvláštny druh sociálnej fóbie, pri ktorej majú ľudia panický strach z toho, že svojim nepríslušným správaním, zjavom alebo profesijným zlyhaním zneuctí svojich blízkych. Je to niečo ako do absurdného extrému rozvedený komplex menejcennosti. Pacienti sú úplne paralyzovaní obavou z vlastnej nedostatočnosti. Nie kvôli sebe. Boja sa, že vlastnými chybami uvalia hanbu na svojich rodičov, milovaných, priateľov. V krajine je táto úzkostná porucha významnou príčinou samovrážd.
Zima sa blíži
Veta: „Zima sa blíži,“ nezaznieva len v seriáli Hra o tróny. Silne rezonuje v obavách ľudí trpiacich frigofóbiou. Ide o morbídny strach zo zimy a z umrznutia. Hŕstka prípadov tejto fóbie bola popísaná u pacientov zo Srí-Lanky, inak ju však takmer výhradne trpia Číňania.
Ľudia postihnutí frigofóbiou majú chorobný strach, že im bude zima, a chcú na to byť dobre pripravení. Nielen zásobou palivového dreva, a termostatom na maxime, ale hlavne svojím oblečením. Naobliekaní pokojne do desiatich vrstiev odevov, s kožuchom a nasadenými rukavicami sú ochotní tráviť tropicky sparné leto v naplno vykurovanom byte. Strach zo zimy však u týchto ľudí často vedie k smrti z prehriatia.
Spiaca krv
Prekonať nejaké vážne zranenie a úspešne sa z neho zotaviť, to nie je pre obyvateľov Kapverd zase až taká výhra. Pretože po traumatizujúcom zážitku sa u nich môže prejaviť syndróm sangue dormido.
Táto fóbia, ktorá je tiež špecifická len pre niektoré kultúry, postihnutých vedie k presvedčeniu, že sa ich krvný obeh zastavil. Nie teda celý, len jeho časť. Presnejšie povedané tam, kde práve pociťujú bolesť, brnenie či obmedzenú hybnosť kĺbov, sa podľa nich obiehajúca „živá“ krv, sangre vivo, zastavila. A stala sa z nej takzvaná spiaca krv, sangue dormido.
Klinicky popísaných prípadov nie je veľa, je z nich však zrejmé, že fóbia veľmi úzko súvisí s kapverdským folklórom a miestnymi poverami. Ktoré teda niekedy vedia prerásť až do podoby vážneho syndrómu.
Keď teda vyrazíš na cesty do zahraničia, mysli na to, že neplatí len okrídlené príslovie: Iný kraj – iný mrav. V cudzine často majú aj iné fóbie.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.