Nesie meno podľa amerického kníhkupca poľsko-litovského pôvodu Wilfrida Michaela Voynicha, ktorý ju v roku 1912 kúpil v Taliansku. Od vtedy sa zástupy lingvistov, šifrantov, historikov, astronómov a herbológov ale aj šarlatánov, ufológov či umelá inteligencia snažia rozlúštiť približne 240 strán tejto tajuplnej knihy. Napriek viacerým teóriám sa to však nikomu nepodarilo.
Fakty
Hoci mnohé zostáva záhadou, nedávne vedecké výskumy výrazne zlepšili naše chápanie jeho pôvodu a stvorenia. Vedci určili rádiokarbónový dátum jeho pergamenu na roky 1404 až 1438 a aj druh atramentu. Ukázalo sa, že pisári používali na písanie textu železodubienkový atrament a minerály na vytvorenie pigmentov, čo je v súlade s materiálmi používanými na začiatku 15. storočia. Tieto výsledky spolu silne naznačujú, že rukopis nie je moderným falzifikátom.
Na presne 234 stranách rukopisu z 270, niekoľko strán totiž chýba, sú okrem iného farebné ilustrácie rastlín a bylín, symboly zverokruhu, kúpajúce sa ženy, zvláštne trubice, drak a hrad. Historici rozdelili jeho obsah do šiestich kategórií: botanický, astronomický a astrologický, biologický alebo balneologický, kozmologický, farmaceutický a recepty.
Štatistické analýzy jedinečného písma rukopisu medzitým dospeli k záveru, že jeho obsah nie je nezmysel a nedávna štúdia rukopisu ukázala, že text je dielom piatich pisárov, ktorí píšu najmenej v dvoch dialektoch, uvádza portál Theartnewspaper. Zdá sa teda, že za symbolmi sa skrýva skutočný jazyk.
Tajomné písmo má 20 až 30 jedinečných symbolov. Samotný text pozostáva z viac ako 170 000 znakov s medzerami, ktoré rozdeľujú text do asi 35 000 skupín rôznej dĺžky, zvyčajne označovaných ako „slová“ alebo „slovné symboly“.
História spojená s Českom
Jeho najstarším majiteľom bol podľa najnovších zistení výskumníka Stefana Guzyho, známy nemecký cestovateľ, lekár a botanik Leonhard Rauwolf, ktorý zomrel v roku 1596. Záznamy ďalej odhalili, že ďalším majiteľom tohto rukopisu mal byť nemecký lekár a zberateľ kníh Carl Widemann.
„Widemann žil v augsburskom dome známeho botanika Dr Leonarda Rauwolfa a hneď po smrti Rauwolfa a jeho vdovy, ktorí obaja nemali deti, začal predávať knihy cisárovi,“ hovorí Guzy. „Tiež predpokladám, že po ňom nejaké knihy mohol aj zdediť pretože obe rodiny mohli byť nejakým spôsobom príbuzné,“ vysvetlil vedec.
Následne v roku 1599 lekár Widemann predal rukopis cisárovi Svätej rímskej ríše Rudolfovi II. v Prahe. Podľa zachovaného záznamu o kúpe zaplatil cisár za rukopis 600 zlatých mincí, podľa všetkého florénov. Kniha sa v zázname opisuje ako zbierka pozoruhodných a vzácnych rukopisov, ktoré boli prepravované v malom sude.
Od cisára následne mala putovala kniha k jeho osobnému lekárovi a alchymistovi Jakubovi Horčickému z Tepence, ktorého podpis sa našiel na prvej strane Voynichovho rukopisu. Po Horčickom, ktorý zomrel v roku 1622, mal byť ďalší majiteľ záhadnej knihy český zberateľ starožitností a alchymista z Prahy Jiří Bareš. To potvrdzuje list z roku 1639, ktorý poslal Athanasiusovi Kircherovi, jezuitskému učencovi z Rímskeho kolégia. Kirchera, ktorý sa snažil v tom čase rozlúštiť hieroglyfy, prosil o pomoc.
Po smrti Bareša putoval záhadný rukopis do rúk rektora pražskej univerzity, aby napokon skončil v Taliansku práve u rímskych jezuitov, odkiaľ ho získal Voynich.
Dnes je Voynichov rukopis uložený v knižnici vzácnych kníh a rukopisov Beinecke na univerzity v Yale. V roku 2020 univerzita zverejnila 213 strán z rukopisu na svojej webovej stránke.
