Nový spôsob cestovania ku hviezdam je inšpirovaný elegantnými letmi morských vtákov, uvádza nová štúdia publikovaná vo Frontiers of Space Technologies. Misia medzihviezdneho konceptu by využívala premenlivé vetry generované Slnkom. To by za dva roky dokázalo údajne zrýchliť kozmickú loď až na 2 percentá rýchlosti svetla, čo by jej umožnilo pomerne rýchlo preskúmať priestor mimo našej slnečnej sústavy.
Vedci pod vedením Mathiasa Larrouturoua, výskumníka vesmírnych letov na McGill University, predstavili super rýchlu kozmickú loď, ktorá by napodobňovala manévre „dynamického stúpania“ morských vtákov ako napríklad albatrosov. Hybnosť by využívala zo slnečného vetra, čo je prúd nabitých častíc vyžarujúcich Slnkom, ktoré okolo slnečnej sústavy vytvára bublinu nazývanú heliosféra.
Tím zistil, že „nová koncepcia pohonu kozmickej lode, ktorá vyvoláva dynamické stúpanie“, by mohla po roku a pol dosiahnuť rýchlosti blížiace sa k dvom percentám rýchlosti svetla alebo 0,5 percenta rýchlosti svetla už po jednom mesiaci, v závislosti od trajektórie plavidla cez slnečnú sústavu.
„Pohon je inšpirovaný dynamickými letovými manévrami, ktoré vykonávajú morské vtáky. Tie využívajú rozdiely v rýchlosti vetra na získanie rýchlosti. V navrhovanom prototype by kozmická loď vytvárajúca vztlak krúžila medzi oblasťami heliosféry, ktoré majú rôznu rýchlosť vetra, čím by získavala potrebnú energiu,“ vysvetľuje v štúdii Larrouturou a jeho kolegovia.
V priebehu rokov bolo navrhnutých viacero medzihviezdnych koncepčných misií, od malých čipov, ktoré používajú vysokovýkonné lasery na ich pohon ku hviezdam, až po mohutné generačné lode, ktoré prevážajú ľudí cez galaxiu, uvádza Vice. Larrouturou a jeho kolegovia si podľa štúdie predstavujú iný druh architektúry sústredený okolo „magnetohydrodynamického krídla“. Ide o neviditeľnú štruktúru vyrobenú z magnetických polí, ktorá sa trochu podobá fyzickému krídlu vtáka alebo lietadla.
Toto spektrálne krídlo by teoreticky mohlo byť vytvorené dvoma plazmovými magnetmi umiestnenými pozdĺž antény merajúcej na dĺžku niekoľko metrov. V správnych častiach slnečnej sústavy by pole vytvorené magnetmi mohlo fungovať ako obrovská neviditeľná plachta, do ktorej by sa opieral slnečný vietor v rôznych smeroch. Išlo by o rovnaký spôsobom, akým vtáky využívajú veternú turbulenciu na vytváranie vztlaku. „Výsledkom je typ krídla generujúceho vztlak, ale bez fyzickej štruktúry,“ vysvetlil tím v štúdii.
Ak by bola vesmírna loď s týmto pohonom umiestnená na hranici heliosféry, mohla by využiť tieto zmiešané prúdy vetra až na rýchlosť okolo šesťtisíc kilometrov za sekundu v priebehu niekoľkých rokov. V iných častiach slnečnej sústavy by sonda mohla podľa výpočtov tímu dosiahnuť štvrtinu tejto rýchlosti len za mesiac.
Takého kozmické plavidlo by mohlo dosiahnuť Jupiter v priebehu mesiacov, nie rokov, a potenciálne by mohlo dosiahnuť ďalšie hviezdy v priebehu storočí. Aj keď je to stále ďaleko za ľudským životom, ide o podstatné zlepšenie oproti vesmírnym korábom ktoré máme k dispozícii dnes.