Vlnená deka na kolenách, papuče na nohách, župan. Štúdium letákov so štvrtkovými zľavami a v televízii detektívka na skrátenie času počas čakania na poštárku s dôchodkom. Stereotypné predstavy života na dôchodku nasledujúce seniori nenapĺňajú ani vzdialene, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Baba Jaga
Dlhoročné spory s manželom, ktorý potom náhle zmizol, a časté hádky so susedmi. To patrilo k rutine jej všedných dní. Kam že sa to však vlastne pán Samsonovov zrazu podeľ? Na to polícia za pätnásť rokov odpoveď nenašla. A najskôr práve preto, že to vtedy tak ľahko prešlo, postavila si na tom vdova Tamara Samsonovová živnosť. Privyrobenie k dôchodku. Z paneláka v Petrohrade, kde vo svojom byte na Dimitrovovej ulici ponúkala izbu na prenájom.
Dopyt po „bytoch na prespanie“ je v Petrohrade enormný. Populácia migrantských námezdných pracovných síl, ľudí často z opačného konca federácie, ktorí tu nemajú povolenie na pobyt, fakticky sa tu o prácu nesmie uchádzať a nikto ich neeviduje, činí približne 360 -tisíc ľudí. Takže si pani Samsonovová mohla zo zástupov záujemcov vyberať. A inkasovať nájmy vopred. Od chvíle, keď nocľažníka či nocľažnicu skasíruje, sa už odpočítaval čas do momentu, keď medzi nimi došlo k nejakému konfliktu.
Kvôli neporiadku, neochote pomáhať jej v domácnosti alebo kvôli neskorým príchodom. Tie incidenty boli zámerné. Samsonovová potrebovala zámienku, spor, ktorý by potom mohla chcieť urovnať. Tým, že na zmierenú nachystala nájomníkovi nejakú dobrotu. Vylepšenou konskou dávkou liekov na spanie. Ako píše Rosbalt, znehybneného neboráka potom naporciovala kuchynskými nožmi, časti jeho tela zabalené do novín, záclon a sáčkov potom rozniesla po okolitých štvrtiach. Trochu upratala a mohla začať ponúkať izbu na prespanie znova.
Vysoká fluktuácia pracovných síl, nelegálne zamestnaných, bola ústredným prvkom schémy. Nikde neboli hlásení a nikto im nechýbal, keď náhodou zmizli. Čo sa na tom môže pokaziť? Chybu urobila, keď izbu na prespanie uvoľnila svojej susedke sedemdesiatdeväťročnej dôchodkyni Ulanovovej, ktorá rekonštruovala vedľajší byt. Tá sa dopočula, že Samsonovová ponúka nocľah. Odriekať ju nemohla, vyzeralo by to podozrivo.
Mašina na peniaze sa tým zasekla. A nielen na peniaze. Tamara Samsonovová trpela schizofréniou a podľa všetkého mala aj sklony ku kanibalizmu. Nájomníci pre ňu neboli len vítaným zdrojom príjmov. Stará nájomníčka jej však neprinášala nič. Pani bytná jej preto 23. júla 2025 naservírovala zemiakový šalát. Prirodzene otrávený.
Lenže Ulanovová bola miestna. Ľudia ju poznali a postrádali ju. Zvlášť potom, čo sa našli pohodené kusy jej tela. Vyšetrovanie viedlo za dvere bytu Samsonovovej, ktorý bol plný usvedčujúcich stôp. Vrátane jatočného denníka, ktorý si podľa denníka Life News Russia prenajímateľka viedla. Spomínal štrnásť mien.
Usvedčená však bola len zo susedkinej vraždy a z vraždy nájomníka, ktorú spáchala v roku 2003. Dôchodkyňa, ktorá u seba roky prenajímala izbu na nedlhé prespávanie a ktorú vraj na zabíjanie nútili hlasy, ktoré počúvala z vyšších podlaží paneláku, nakoniec neskončila vo väzení, ale psychiatrickom ústave.
Najstarší pár odsúdený na smrť. „To sa niekedy stáva.“
Život a trestný register Raya Copelanda možno prerozprávať v troch dejstvách. Najprv sa ako mladík snaží hľadať cestu z biedy života v Missouri krádežami. Potom to skúsil tak, aby vinu za jeho podvody niesli iní. Ako bývalý trestanec nesmie na trhoch obchodovať s dobytkom. A tak za neho predaje kradnutého dobytka, nákupy zvierat za nekryté šeky a ich prepredaje realizujú nastrčené tretie osoby. Napospol bezdomovci a tuláci. Ani toto pre neho nedopadne dobre.
Keď znova vyjde z kriminálu, už mu ťahá na päťdesiatku, je ako vymenený. Za mrežami vraj našiel Boha, ktorý mu ukázal na správnu cestu. Modliť sa a pracovať má byť jeho novým krédom. Tiež na neho vonku čaká veľká láska, krásna Faye. Spoločne sa usadia na farme Mooresville, kde budú na štyridsiatich akroch pôdy drieť až do úmoru.
Že mal Copeland predtým problémy so zákonom, kradol a klamal? Iste. Na deda, ktorý ešte pred svojimi sedemdesiatymi piatymi narodeninami sám mozolnatými rukami obrába pole, sa skoro nehodí také veci z minulosti vyťahovať. Každý môže niekedy šliapnuť vedľa. S pribúdajúcimi rokmi vyzrel k poctivosti, je napravený. Aspoň sa zdá byť. Tak by asi mohlo skončiť dejstvo tretie.
Lenže ako píše The New York Daily News, v roku 1988 šerifa upozorní akýsi McCormick na to, že na farme v Mooresville našiel ľudské kosti. Kto je McCormick? Opilec, vagabund. Tulák, ktorému Copelandovci ponúkli strechu nad hlavou, zamestnanie. Výpomoc, za ktorú mu vraj ani po šiestich týždňoch nedali žiadnu výplatu. Vraj sa ho staručký Ray dokonca pokúsil zabiť, keď mu o tých kostiach povedal. Šerif sa zdráha historike veriť, ale vzhľadom na dôchodcovu kriminálnu minulosť to preveriť musí. A nestačí sa diviť. Policajné psy totiž počas prehliadky nájdu tých zle pochovaných tiel hneď päť. V stodole, starej studni, okolí farmy.
Ray Copeland svoje staré zvyky zjavne neopustil. K práci na farme lákal bezdomovcov a tulákov, aby ich po sezóne namiesto výplaty odpravil ranou do zátylku. Z dvadsaťdvojky, samonabíjacej malorážky Marlin. Tá u neho bola nájdená tiež. Keď bol odsúdený na trest smrti, povedal len: „To sa niekedy stáva.“
Tým to neskončilo. Copeland sa dostal do dôvodného podozrenia, že si prilepšoval k dôchodku aj bankovými podvodmi. Cez biele kone a nastrčené osoby, tak ako kedysi. Len s tým rozdielom, že sa ich tentoraz zbavoval. Dokladať to mal jeho denníček s dvanástimi menami, kontakty, z ktorých časť už patrila k nezvestným osobám. Bol s nimi predtým videný. Súdu to však nestačilo.
A kam sa podela krásna Faye? Aj keď ju obhajoba vykresľovala ako obeť, ukázalo sa, že nápad s vraždením sa najskôr zrodil v jej hlave. Sama síce nezabíjala, ale starala sa o celú agendu. Bola odsúdená za vraždu prvého stupňa. Seniori manželia Copelandovi, Faye a Ray, sa tak vo veku 69 a 76 rokov stali najstarším párom odsúdeným na trest smrti v Spojených štátoch.
Babičkin Dom spokojného veku: továreň na dávky a vraždy
Osoby seniorského veku máme tendenciu vnímať skôr optikou potenciálnych obetí trestných činov, než páchateľov. V prípade z Kalifornie sa linky dôchodcu obete a dôchodcu páchateľa nezvyčajne krížia. Dorothea Puente, pokročilému veku napriek, bola predátorkou, ktorá žila z dôchodcov.
Lenže kto je pani Puente? Pred rokom 1968 totiž žena toho mena neexistovala. Predtým si hovorila Sharon Johanssonová, označovala sa za Bohu oddanú kresťanku. Predtým bola známa ako Teya Neyaarda, moslimka egyptsko-izraelského pôvodu. Ale úplne prvým menom, s ktorým sa narodila a ktoré nezískala úradnou zmenou priezviska, falšovaním dokladov a vytváraním falošných identít, bola Helena Grayová.
S každým z mien sa spájala vlna deliktov. Rozmanitých hriechov, klamstiev a podvodov, za ktoré bola opakovane trestaná. Ich spoločným rysom bolo, že lákala do pasce zraniteľné osoby, o ktoré sa naoko starala. Pritom sa na nich a ich nešťastí obohacovala, aby mohla hradiť svoje finančne náročné koníčky, okázalú garderóbu a cesty za exotikou.
Svoju povesť si vybudovala ako opatrovateľka, poskytujúca mladým ženám bezplatne útočisko pred chudobou a zneužívaním. V praxi jej spolubývanie s inými ženami otváralo prístup k ich osobným dokladom. Na ktoré si mohla brať pôžičky. Potom sa, pod inou identitou, etablovala ako veľká ochrankyňa ľudí bez domova. Zvlášť mentálne postihnutých. V Sacramente pre nich zriadila penzión. Ale len preto, aby im dopomohla k dávkam sociálneho zabezpečenia. Ktoré inkasovala sama.
Bola bojovníčkou proti alkoholizmu, dobrou dušou a oporou komunity. Až do roku 1978, kým si pre ňu prišli kvôli nezákonnému preplateniu tridsaťštyri štátnych a federálnych šekov, ktoré patrili jej nájomníkom.
Potom, už ako Dorothea Puente, s novým menom dobrovoľne prijíma babičkovskú vizáž, hoci má ešte len päťdesiatdeväť. Šedivé vlasy, pléd na kolenách a okrúhle okuliare z nej starenku majú urobiť preto, aby vzbudzovala dôveru u podobne vekovitých osôb. Znovu aj im ponúka ubytovanie, vo svojom penzióne na na 2100 F Street v Sacramente. Ako podotýka Oakland Tribune , od roku 1986 prijala najmenej štyridsať nájomníkov. Prestarnutých ľudí, ktorým by sa už mimo domova dôchodcov neviedlo dobre. Ona sa o nich však stará.
Aj tak niektorí z nich umierajú. To sa už ľuďom v pokročilom veku stáva. Neprirodzené bolo, že sa zdráhala ich smrť hlásiť. A že na ich doklady ďalej poberala dôchodok, falšovala ich podpisy. A keď už jej niektorí nájomníci prišli príliš neproduktívni, začala im zo sveta pomáhať sama. Predávkovaním, liekmi. Vyzeralo to ako zástavy srdca, samovraždy. Alebo zmiznutie. Prešedivenú majiteľku Domu spokojného veku nikto nepodozrieval.
Až tlak pozostalých povedie k súdom nariadenej prehliadke penziónu, na ktorého záhrade bude nájdených osem mŕtvol zahrabaných vo vreciach a vyvápnených jamách. Dorothea Puente zmizne do Los Angeles, kde bude chytená. A hoci na jej konte bude už celkom deväť vrážd, porotou bude odsúdená len za tri. Dostala trest doživotia bez možnosti podmienečného prepustenia. Uväznená bola v kalifornskej ženskej väznici v meste Chowchilla, kde v roku 2011, vo veku osemdesiatdva rokov, umiera.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.