Ešte pred niekoľkými rokmi by asi nikoho nenapadlo, že sa do Albánska bude chodiť k moru rovnako ako do Chorvátska či Grécka. Bola to skôr krajina pre milovníkov dobrodružstva, nezávislých cestovateľov a tých, ktorí chceli zažiť autentický Balkán, píše portál iDnes.cz
O nebezpečenstvách albánskych hôr kolovali celé legendy – rovnako ako o nedotknutej prírode, mori a mestách bez turistov. Len málokto tam bol a len málokto si tú krajinu vedel skutočne predstaviť. Mnohí z nás sa s tou záhadnou, nebezpečnou a neprístupnou krajinou stretli prvýkrát na stránkach obľúbenej knihy Karla Maya V zemi škipetarov.
Krajinou škipetarov (albánsky sa Albánec povie Shqiptar) mal May na mysli územie dnešného Severného Macedónska a Albánska, kde hrdinov jeho románov prenasledovali bratia Alacyovci – tajomní bojovníci, ktorí boli v horách neporaziteľní. „Efendi, maj sa na pozore! Ani tridsať mužov ako ty nič proti týmto dvom Škipetarom nezmôže. Ak ťa chytia, si stratený,“ varuje Hádží Halef svojho pána Karu ben Nemsího.
„Jazdia na strakatých koňoch, ktorí majú diabla v tele – presne ako ich páni. Vraj sa narodili trinásteho dňa mesiaca muharram; to je deň, keď bol diabol zhodený z nebies. Ich páni im každý deň dávajú zjesť lístok, na ktorom je napísaný úryvok z Koránu – preto sú nezraniteľní, rýchli ako blesk, kúzlo ich chráni pred každou chorobou a nikdy neurobia chybný krok.“
Ako na urieknutie
Znie to trochu rozprávkovo, no May to vystihol presne. V tejto krajine opradenej legendami dodnes prežívajú mnohé povery a tradície, s ktorými sa nestretneš len v horských dedinách, kde akoby sa zastavil čas, ale aj v domácnostiach moderných Albáncov v hlavnom meste Tirana.
Že dievča nájde strúčik cesnaku v kabelke od Armaniho, nikoho neprekvapí. Matky totiž robia všetko preto, aby ich dcéru nikto neuriekol, a cesnak má mocnú ochrannú funkciu nielen proti upírom, ale aj proti zlému pohľadu, čo je niečo ako prekliatie. Nevycucávam si to z prsta, zažil som to. Rovnako sa hovorí, že zlý pohľad odvráti aj talizman zavesený pri vchodových dverách.
A vieš, čo znamená, keď albánska žena jedlo veľmi osolí? Že je do toho, komu ho pripravila, veľmi zamilovaná. A ako si Albánec poradí s čkaním? Jednoducho. Prečíta mená všetkých, ktorí o ňom mohli hovoriť, čím mu čkanie spôsobili. A ak sa trafí, čkanie skončí. A keď o vás práve niekto hovorí zle, máš červené uši.
Práve „zlé oko“ zohráva v albánskych poverách zásadnú úlohu a je rovnako známe ako Modré oko – najznámejší albánsky prírodný úkaz. Ide o priezračné jazierko, v ktorom bublá silný prameň rieky Bistrica vyvierajúci z podzemia. Nachádza sa na juhu Albánska a priťahuje množstvo turistov už len tým, že je jediné svojho druhu. Svojím vzhľadom veľmi pripomína slávne cenoty na mexickom Yucatáne – tam ich však nájdeš až šesťtisíc a davy ľudí tam väčšinou nestretneš.
Albánsko má so Strednou a Južnou Amerikou spoločného oveľa viac. Istú nespútanosť, neistotu, neporiadok a nedochvíľnosť, ktoré pre nás Stredoeurópanov – ovplyvnených nemeckou presnosťou – niekedy nadobúdajú dosť nečakané rozmery. V mestách sú medzi domami bežné sliepky a ovce, na vidieku zase stretneš polodivokých psov – nič nezvyčajné pre toho, kto chodil po dedinkách Latinskej Ameriky. Keď sa s Albánkou dohodneš, že pôjdeš napríklad na výstavu o druhej, môžeš si byť istý, že tam dorazíš niekedy okolo pol šiestej. Teda ak ťa predtým niekto nestihne urieknuť „zlým okom“.
Navždy pannou
V horách pretrvávajú zvyky siahajúce hlboko do stredoveku omnoho silnejšie než v modernejších (na albánske pomery) mestách. Napríklad panny z prísahy, teda ženy, ktoré sa zaviažu k celibátu a doživotne prijmú mužskú rolu aj oblečenie, stále existujú – hoci už skôr ako rarita.
Podriadenosť žien, aspoň v týchto oblastiach, však rozhodne nie je výnimočná. Výborne to vystihuje taliansko-albánsky film Navždy pannou, v ktorom dedinčanka prežije značnú časť života ako muž, aby sa nemusela podriaďovať mužom. Nakoniec sa však rozhodne toto svoje postavenie napriek zvykovému právu Kanun zmeniť. A ak takáto žena Kanun poruší, zavrú ju do veže zvanej kula.
Táto veža má dôležitú úlohu aj v tradícii krvnej pomsty, ktorej tieň dodnes desí aj mnohých mestských Albáncov – hoci sami možno v horách, odkiaľ tieto legendy pochádzajú, nikdy v živote neboli.
Je fakt, že medzi postavením mladej Albánky z Tirany a ženy z tradičnej rodiny v horskej dedine môže byť výrazný rozdiel. V mestách som stretol aj vzdelané a veľmi sebavedomé Albánky. Tam už emancipácia výrazne pokročila – po posledných voľbách obsadili ženy v albánskej vláde jasnú väčšinu kresiel.
Tvrdím, že mám s Albáncami len dobré skúsenosti? Určite nie. No jedno sa musí nechať – Albánky sú vo všeobecnosti očarujúce. Staršie ženy sú nesmierne milé prakticky ku každému, aj keď nevedia povedať ani slovo inak než po albánsky. Tie mladšie zasa milujú taliansku módu a hudbu, hoci v Albánsku stále dominuje deväťdesiatkový štýl „čím viac pruhov, tým viac adidas“.
Na uliciach preto bežne narazíte na predajcov „značkových“ parfumov, slnečných okuliarov či hodiniek. A úroveň poctivosti? Nuž, ponúknu vám namiesto Armaniho značku Armeni – vyzerá to skoro rovnako, ale vôňa je už len veľmi vzdialená originálu.
Podobne nepochopiteľná môže pre nás byť aj vášeň Albáncov a Albánok pre autá – najmä tie s logom Mercedes, Audi či BMW. Zbesilé šoférovanie áut, vodných skútrov a všetkého, čo hučí a smrdí, pôsobí v nádhernej kulise albánskej prírody trochu rušivo.
Korzo v malej hrdinskej krajine
Zo starých zvykov si aj mladí Albánci dodnes udržiavajú tradíciu zvanú xhiro – teda večernú prechádzku, čo je v podstate to isté, čo kedysi naši predkovia poznali ako korzo. A korzovanie tu berú naozaj vážne.
U nás to bolo bežné najmä za čias monarchie a prvej republiky, v Albánsku je to stále úplne „in“. Korzuje sa v Tirane aj v malých prímorských mestečkách. Začína sa podvečer, keď už nie je také šialené teplo, a končí sa dlho po zotmení.
Všetci voňajú po „Armenim“, majú slnečné okuliare so zlatými rámikmi, muži k tomu zlaté retiazky a ženy šperky z podobného kovu. Ak nie sú v páre, vymieňajú si navzájom kradmé pohľady – a tým to väčšinou aj končí.
No opakuje sa to deň čo deň – a nakoniec si väčšinou v tom dave jeden druhého nájde. Prehodia pár slov a zájdu spolu napríklad na večeru, ktorá, pravdu povediac, nebýva vždy výnimočná. To, čo by ste inde kúpili skôr vo fastfoode, sa tu často podáva v reštauráciách. Mäso na grile, potom ďalšie mäso na grile a k tomu morské plody na grile – tie bývajú vždy najlepšie.
Okrem rýb a hovädzieho sa tu hojne konzumuje aj jahňacina, obľúbená najmä s jogurtom, a teľacina s orechmi alebo fazuľou.
Pre milovníkov tradícií určite odporúčam pase – ide o ovčiu hlavu (niekedy aj bravčovú), ktorá sa uvarí a jej mäso, najmä líčka, sa podusí s cibuľou, cesnakom a octom. Oveľa lepšie však chutí chladený tarator, čo je jogurtový nápoj s uhorkou, kôprom a cesnakom. No a potom je tu burek, ktorý Albánci jedia kedykoľvek a kdekoľvek – nejde však o typicky albánske jedlo, pretože je rozšírené takmer po celom Balkáne.
Albánsko má síce svoje tradičné jedlá, ale celkovo ide o akúsi „lacnejšiu verziu“ gréckej a balkánskej kuchyne – rovnako ako oblečenie Albáncov často pôsobí ako kolotočiarska variácia na vycibrený taliansky vkus. Talianska kultúra je mimochodom pre Albánsko mimoriadne dôležitá a slúži ako veľký zdroj inšpirácie – od hudby až po životný štýl.
No nielen jedlá tu často nesú mimoriadne zvláštne názvy, pretože albánčina (jediný ilýrsky jazyk na svete) je pre nás neuveriteľne ťažká a úplne odlišná, čo má aj svoje zábavné stránky. Keď ti napríklad Albánka povie "neser", neznamená to, že ťa posiela do čerta – ale že sa uvidíte zajtra. Keď ti naopak povie "jo", znamená to nie. Naše "jo" sa u nich povie "po".
A keď vám po nekonečných pokusoch a emotívnych výlevoch konečne povie svoje "po", priprav sa na to, že keď začne rozprávať o svojej vlasti ona, je to často veľmi vtipné. No ak ty začneš s rovnakým humorom opisovať svoje zážitky z jej krajiny, väčšinou to skončí zdrcujúcim pohľadom veľkých tmavých očí – a ty to budeš musieť zachraňovať všetkými možnými spôsobmi, ktoré poznáš.
Predmetom vtipov býva často tradovaná albánska zaostalosť, a keď si z nich občas uťahujú napríklad Rumuni, je okamžite oheň na streche. Pred časom vyvolal rozruch vtip istého počítačového odborníka o tom, ako vyzerá najhrozivejší albánsky počítačový vírus: E-mailom vám príde pokyn, aby ste si ručne vymazali nejaký súbor v počítači a poslali túto správu niekomu ďalšiemu. Viac ten vírus nedokáže. Albánky a Albánci sú jednoducho neuveriteľne hrdí a takéto poznámky znášajú veľmi zle. Rovnako ako to, že Albánci často vystupujú vo filmoch ako tvrďasi alebo mafiáni.
Prví ateisti sveta
Často sa hovorí aj o ich pohostinnosti, ktorá je výrazná najmä na vidieku. V prímorských letoviskách je to miestami slabšie – ako všade, aj tu sa niektorí snažia turistov oklamať a ceny tam občas vystrelia do absurdných výšok. Na európske pomery je to však stále lacná krajina. Oficiálne Albánci zarábajú asi trikrát menej než Česi, no bol som vyvedený z omylu – veľa peňazí sa vraj vypláca „na ruku“, takže ich skutočné príjmy často nie sú také nízke, ako sa zdá.
Mimoriadne lacné je tu pečivo a tiež silná káva. Kaviarne sú doslova všade, a skoro všade (okrem hlavného mesta) sedia výlučne muži, čo trochu pripomína moslimské krajiny. Napokon, Albánsko je aj moslimská krajina, hoci to tak navonok nepôsobí. Náboženská tolerancia je tu veľká a v roku 1967 bola krajina dokonca vyhlásená za prvý ateistický štát na svete – dôsledok urputnej snahy vtedajšieho komunistického diktátora Envera Hodžu odstrániť náboženstvo v krajine, ktorá bola napoly moslimská a napoly kresťanská, a zaviesť tvrdý ateizmus.
Približne šesťdesiat percent Albáncov sa dnes síce formálne hlási k islamu, ďalší k pravoslávnej či katolíckej cirkvi, no tento vzťah je väčšinou vlažný a nie je tu žiadny problém, ak si moslim vezme kresťanku alebo naopak. Najvážnejšie berú cirkev a staré albánske tradície pravoslávni veriaci, zatiaľ čo moslimovia to príliš neriešia.
Dodnes existujú, najmä v horských oblastiach na severe, približne tri tisícky kresťanských rodín, ktoré dodržiavajú spomínaný stredoveký právny systém Kanun, zahŕňajúci obrovské množstvo pravidiel – niektoré, ako napríklad extrémna pohostinnosť, možno aj obdivovať, no z iných by sa mal civilizovaný človek skôr zhroziť.
Spolunažívanie moslimov a kresťanov je ukážkové v najkrajšom albánskom meste Gjirokastër, ktoré sa pýši zachovaným kamenným historickým jadrom a predstavuje asi najtypickejší príklad toho, ako vyzerali albánske sídla počas osmanskej nadvlády. Nájdete tu vedľa seba príklady moslimskej aj kresťanskej architektúry. Štvrtina obyvateľov má grécky pôvod, keďže mesto leží pomerne blízko gréckych hraníc, a na panelákovú kultúru zvyšku Albánska tu nenarazíte. Z kultúrneho hľadiska ide o vyspelé mesto – a nie náhodou sa tu narodili dvaja najvýznamnejší Albánci modernej éry.
Prvým z nich je Enver Hodža, ktorý Albánsku tvrdou rukou vládol štyridsať rokov – od konca druhej svetovej vojny až do svojej smrti v roku 1985. V rámci Európy ide o nevídaný výkon, ktorý vo svetovom meradle prekonal akurát Fidel Castro. Ani ten však svoju krajinu neizoloval tak brutálne ako Hodža, ktorému túto úlohu uľahčoval úplne odlišný jazyk a zvyky, akoby Albánsko do Európy ani nepatrilo.
Hodža navyše usúdil, že jeho maličkú krajinu chcú uchvátiť nielen západní imperialisti, ale aj sovietski komunisti, ku ktorým pôvodne vzhliadal. Preto posial krajinu toľkými bunkrami, že na každých štyroch obyvateľov pripadol jeden. Tým úplne zruinoval už aj tak krehkú ekonomiku štátu. Hodža považoval Albánsko za jedinú skutočne socialistickú krajinu na svete – a tá pod ťarchou jeho obranného šialenstva a fanatického hľadania nepriateľov neskutočne trpela.
Napriek tomu urobil aj jeden chvályhodný čin: sovietskeho vodcu Brežneva považoval za fašistu, a keď vojská Varšavskej zmluvy okupovali Československo, Albánsko na protest vystúpilo z paktu.
Generál mŕtvej armády
Druhým slávnym rodákom z Gjirokastëru je Ismail Kadare, minulý rok zosnulý najvýznamnejší albánsky spisovateľ. Napísal množstvo pozoruhodných diel, z ktorých v češtine vyšli napríklad Generál mŕtvej armády alebo Krvavý apríl – príbeh o boji dvoch rodín z albánskych hôr, ktoré po stáročia dodržiavajú okrem iného aj najdesivejšie pravidlo Kanunu: krvnú pomstu.
Jeden člen rodiny musí predpísaným spôsobom zabiť toho, kto zavraždil jeho príbuzného, a tak sa pomsta tiahne generáciami. Mstiteľ má povinnosť usmrtiť svojho soka do určitého času, a preto si rodiny stavali v horách špeciálne veže zvané kula, do ktorých sa ten, kto mal byť zabitý, mohol ukryť.
Počas sedemdesiatročnej krvnej pomsty, ktorej začiatok siaha do zastrelenia neznámeho hosťa, sa približne pred sto rokmi navzájom vyvraždili desiatky členov dvoch rodín. Ale dodnes to nie je úplne uzavretá záležitosť. Keď si uvedomíš, že každá širšia rodina má asi päťdesiat až šesťdesiat členov a toto vynásobíš tromi tisíckami rodín, ktoré Kanun dodržiavajú dodnes, nie je to málo. Ešte koncom 90. rokov zastrelil istý Albánec svojho súpera samopalom dokonca v Prahe v rámci krvnej pomsty.
Pred Kanunom sa očividne nedá ujsť. Má prísne pravidlá aj v oblasti manželstva, a podľa neho dohadujú sobáš starší rodín bez ohľadu na city budúcich manželov. Rodičia nevesty odovzdávajú ženíchovi náboj, ktorým ju smie beztrestne zastreliť, ak mu bude neverná. Samozrejme, v dnešnom Albánsku by to neprešlo bez tvrdého trestu, no tradičné právo to vidí inak.
Kúzelné rieky
Napriek tomu veľa ľudí rok čo rok s nadšením vyráža do rozľahlých albánskych hôr a jazdí k nádhernému jazeru Komani, do národných parkov ako Theth v Prekliatych horách alebo k priezračným riekam Valbone, Osum a stále populárnejšej divokej rieke Vjosa, ktorá sa nedávno stala národným parkom.
Ďalší obľúbený prírodný park sa volá Quafe Shtame. Dá sa do neho dostať po ceste (čo v Albánsku nie je pravidlom) a môžeš obdivovať horské lúky a minerálne pramene, ktorých je tu všade veľa. Milovníci sladkovodných vôd často mieria k jazeru Ohrid, o ktorom sa hovorí, že je najstaršie v Európe a je skutočne plné pravekých fosílií.
Odkiaľ pochádzajú Albánci?
Pôvod Albáncov je zahalený tajomstvom, ale najpravdepodobnejšie sú potomkami Ilýrov, starovekého národa, ktorý obýval západný Balkán už takmer pred tromi tisícročiami a niekoľko desiatok rokov pred naším letopočtom sa dostal pod nadvládu Rimanov. Kým väčšina kmeňov bola postupne prebraná inými národmi a prevzala ich slovanské jazyky, albánčina si svoj ilýrsky pôvod zachovala. Ako jediná na svete.
Ak sa pozrieme až do antických čias, na juhu krajiny sa zachovali úchvatné ruiny rímskeho mesta Butrint ukrytého v lese takmer pri hraniciach s Gréckom, kde nájdeš aj antický amfiteáter a zvyšky stredovekých pevností, a na dohľad sa nachádza pozoruhodný ostrovný hrad Ali Paša, ktorý v 15. storočí vystavali Benátčania a na ktorý sa dá dostať iba loďou. Pri Butrinte sú aj ďalšie dva benátske hrady, ktoré pripomínajú vojny Benátčanov s Osmanskou ríšou. Tá po nadvláde Byzancie, Bulharov a krátkej existencii Albánskeho kráľovstva ovládla Albánsko.
Nezávislosť krajina získala v roku 1912 a stala sa monarchiou, po druhej svetovej vojne potom socialistickou republikou s veľmi tvrdou diktatúrou Albánskej strany práce. Skutočne slobodná je znovu až od roku 1992, keď komunistická Albánska strana práce utrpela fatálnu porážku.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.