Filmová premiéra štátneho tajomstva
Ponorky nemajú okná, napriek tomu samozrejme potrebujú mať prehľad, čo sa v okolitých hlbinách mimo oceľového trupu deje. Ako teda ponorka pod vodou vidí? Odpoveď z bežnej detskej encyklopédie vysvetlí, že za to vďačí zložitým systémom sonarov, radarov, detektorov zvuku a ďalším elektronickým prístrojom. Patria k nim aj gravitačné gradiometre, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Už podľa názvu to znie ako neuveriteľne komplikovaná sci-fi hračka, a v praxi tiež aj bola. Ich vývoj si na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia zadalo americké ministerstvo obrany. V režime najprísnejšieho utajenia ho prichystala spoločnosť Bell Aerospace, s úspechom gradiometre otestovala na ponorkách triedy Ohio. Od roku 1973 tak boli americké strategické ponorky týmto zložitým aparátom skutočne vybavené.
Gravitačné gradiometre im umožňovali „vidieť“ terénne poklesy i vzostupy morského dna, dokázali zachytiť aj veľmi drobné gravitačné zmeny vo vodnom stĺpci, pohyb iných telies, hlbinných náloží. Bez toho, aby sme sa zložito pokúšali vysvetliť princíp snímania frekvencií a monitorovania gravitačných anomálií, z hľadiska navigácie to bolo skoro rovnako prelomové, ako keby také ponorky okna mali. Poskytovalo im to výraznú výhodu oproti ponorkám sovietskym, ktoré zariadeniam nedisponovali.
Americké vojenské námorníctvo si tajomstvo uchovalo bezmála dvadsať rokov, až do konca studenej vojny. Aj po nej však zvažovalo, či s pravdou vyjsť na svetlo, či povoliť komercionalizáciu v priemyselnej sfére. Na generálnom štábe bolo zástancov utajenia vynálezu stále dosť. Ale o odtajnení nakoniec nerozhodli oni.
V marci 1990 totiž zamieril do kín film, ktorý bol u nás uvádzaný pod titulom Hon na ponorku. V jednej zo scén totiž môžeš v pozadí jasne počuť dôstojníkov na mostíku ponorky, ako horúčkovito riešia údaje vyčítané z gravitačného gradiometra. Zo zariadenia, o ktorom vždy dobre informovaný Tom Clancy (podľa ktorého knihy film vznikol) určite musel niečo tušiť, ale ktorého existencia oficiálne priznaná rozhodne nebola.
Prísne tajný projekt za miliardy dolárov bol po onom scenáristickom zapojení odtajnený. Iba mesiac po premiére filmu. Nešlo ho držať ďalej pod pokrievkou, keď sa o ňom zrazu dozvedeli diváci z 1 225 amerických kinosál.
Tieto dve budovy sú tajné
Regionálne pobočky Ústrednej spravodajskej služby, CIA, by mali byť nerozpoznané. Utajené. Maskované fádnym, všedným, účelom. Rozhodne by sa nemali celej krajine a celému svetu predstaviť v priamom vysielaní zo zasadnutia americkej zákonodarnej komory. Napriek tomu k tomu došlo, v roku 2012, keď káblovka C-SPAN prenášala vypočutie Výboru pre dohľad a vládnu reformu. Jej štáb v tom bol však nevinne, mohla za to zabednenosť politikov.
O mesiac skôr, 11. septembra 2012 , fanatici z islamskej militantnej skupiny Ansar aš-Šaría začali koordinovaný útok na dve vládne zariadenia Spojených štátov v líbyjskom Benghází. Mínometný prepad stál život veľvyslanca, pracovníka správy informácií zahraničnej služby Spojených štátov a dvoch „civilných“ zamestnancov s americkým občianstvom. Asi desať ďalších ľudí zranil.
Slovko „civilné“ bolo v úvodzovkách zámerne, v skutočnosti išlo o kontraktorov, platených spolupracovníkov CIA. O tom sa však ešte nevedelo, udalosť bola prezentovaná ako teroristický útok na ambasádu, jej zamestnancov a prevádzkové zázemie.
Tak bola celá záležitosť tiež prednesená pred výborom, ktorého členovia chceli vedieť podrobnosti. Pri kladení otázok sa napokon dostali až k prezentácii informácií o útoku, ktoré zahŕňali letecké snímky areálu ambasády. Vrátane dvoch nenápadných budov, ktoré v Líbyi slúžili CIA. Nenápadné by zrejme aj ďalej zostali, prezentáciou by prešli len tak bez povšimnutia, keby na nich neupozornil snaživý zástupca za štát Utah Jason Chaffetz.
„Dostávame sa k utajovaným záležitostiam, ktoré sa zaoberajú zdrojmi a metódami, ktoré je úplne nevhodné prejednávať na otvorenom fóre, ako je toto,“ uviedol, že ide o niečo mimoriadne tak dal najavo nielen členom výboru – ale samozrejme tiež televíznemu štábu.
A nielen to, aby demonštroval, čo konkrétne má zostať utajené, a definitívne to sám vyzradil, zapichol na snímku prst: „Celkom protestujem proti použitiu tejto fotografie. Keď som bol v Líbyi, bolo mi veľmi konkrétne povedané, že existencia týchto objektov je utajená.“
Celú tú nelogickú, bláznivú scénku ešte podčiarkol kalifornský zastupiteľ Darrell Issa. Ten navrhol, aby „bola snímka obsahujúca zábery týchto dvoch zariadení z prezentácie okamžite odstránená“. "Pretože by sme tu nemali poukazovať na detaily toho, čo môže byť v skutočnosti stále zariadením vlády Spojených štátov," vysvetlil. Bingo. To všetko v živom vysielaní, priamo z kongresovej sály. Na kanál C-SPAN malo prístup 85 miliónov sledujúcich.
U tajného bunkra zahnite vľavo
Prvý decembrový deň roku 1974 sa do histórie zapísal tragédiou. Let číslo 514 spoločnosti Trans World Airlines na trase z Indianapolis do ohijského mesta Columbus havaroval. V daždivom počasí sa zrútil pri Mount Weather vo Virgínii. Všetkých dvadsaťdeväť ľudí na palube, osemdesiatpäť pasažierov a sedem členov posádky, vtedy zahynulo.
V tieni katastrofy sa udiala ešte jedna udalosť, ktorá bola významná skôr len pre tajné služby Spojených štátov amerických. Zistili totiž, že ich zariadenie, ktoré mali za prísne utajované, utajované vlastne príliš nie je. O miesto tragickej leteckej nehody, ležiacej kdesi medzi Purcellville a Upperville, osemdesiatdva kilometrov od Washingtonu, javila americká vláda záujem už dlho.
Od 19. storočia pôsobila na úbočí Mount Weather, ako jej názov trochu napovedá, stála federálna meteorologická stanica. A len kúsok od nej si správa Bieleho domu zriadila letné sídlo prezidentov. Dovolenku tu trávil napríklad Calvin Coolidge. Náhodná prítomnosť významných štátnikov sa prepísala aj do toho, že neďaleko rezidencie vznikla stála vojenská posádka, ktorá tu v spolupráci s vojenskými inžiniermi vystavala aj menší prezidentský úkryt. Bunker pre prípad nečakaných kríz.
Zužitkovali k tomu tunajšie rozsiahle jaskynné systémy, ktoré sa dočkali značného rozšírenia počas druhej svetovej vojny. Vojnu si tu pri budovaní podzemnej základne, takzvanej Area B, odkrútili odpierači vojenskej služby. Po vojne sa podzemie ďalej rozrastalo až na rozlohu 56-tisíc metrov štvorcových podzemných priestorov.
Od roku 1959 potom – spolu s nadzemným areálom s rozlohou 176 hektárov – celá zóna zmizla z verejne dostupných máp. Stala sa totiž pohotovostným operačným strediskom. Miestom, kam by v prípade jadrového útoku bola presunutá celá vládna garnitúra. A s tým, ako sa studená vojna stávala rozpálenejšou, narastalo aj utajenie celého miesta. Pretože plány kontinuity federálnej vlády v prípade nukleárneho konfliktu patrili k tým skutočne najtajnejším.
Teda ako neďaleko od prísne stráženého bunkra spadlo ono civilné lietadlo. A kým tlačová agentúra AP News zverejnila správu o tom, že: „Let spoločnosti TWA včera narazil do zalesneného svahu neďaleko supertajného vládneho zariadenia, všetkých 29 osôb na palube zahynulo.“ Vrátane onoho slovíčka „supertajného“. Doslova.
Správu bez väčších rozpakov prevzali národné denníky aj rozhlasové stanice. A všetky svorne referovali o tom, že k tragickej nehode došlo vedľa supertajnej základne. Však viete kde, tam u bunkrov za Upperville, ako sa tam má schovať americká vláda, keby to náhodou ruplo... ukázalo sa, s brutálnou očividnosťou, že ono tajomstvo nebolo tajné pre nikoho.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.