V 80. rokoch 20. storočia Južná Kórea zažívala ekonomický rozmach. Dosiahla neuveriteľný rast, prekonala jazvy po kórejskej vojne v 50. rokoch, po ktorej bol Kórejský polostrov rozdelený na sever a juh, píše portál BBC. Za tým všetkým však bola brutálna temná realita, ktorú dnes mnohí, najmä po premiére seriálového hitu z dielne streamovacej platfomy Netflix, čiastočne prirovnávajú ku Squid Game.
Úrady dostali príkaz, aby „zakročili proti žobraniu a prijali ochranné opatrenia pre tulákov“. Na základe nariadenia, ktoré umožňovalo svojvoľné zadržiavanie tulákov, boli zriadené centrá sociálnej starostlivosti a vo veľkých mestách, ako je Pusan (po anglicky známy ako Busan), sa začali objavovať autobusy s nápismi „Prepravné vozidlo tulákov“.
Tieto sociálne zariadenia, väčšinou súkromné zariadenia, dostávali dotácie od vlády podľa počtu ľudí, o ktoré sa starali. Medzitým sa hovorí, že policajti boli odmenení za „čistenie“ ulíc posielaním ľudí do týchto centier. A tu začína aj príbeh Brothers’ Home v Pusane.
Kórejský Auschwitz
Aj keď oficiálne išlo o sociálne zariadenie, v skutočnosti to bol internačný tábor, ktorý fungoval počas 70. a 80. rokov 20. storočia. Tábor bol domovom niektorých z najhorších prípadov porušovania ľudských práv v Južnej Kórei počas tohto obdobia a rôzne kórejské médiá ho prezývali „kórejský Auschwitz“.
Siroty boli považované za škvrnu národnej povesti Južnej Kórey. V 60. rokoch vojenská junta Park Chung Heeho začala s úsilím „očistiť“ spoločnosť od tých, ktorí boli vnímaní ako „symboly ‚chudoby‘ a ‚neporiadku‘ miest“, a tieto politiky boli rozšírené tak, aby zahŕňali zadržiavanie tulákov a bezdomovcov.
Okolo roku 1960 začali veľké mestá ako Soul, Pusan, Daegu, Daejeon a Gwangju s výstavbou „zadržiavacích zariadení“. O 15 rokov neskôr dokonca juhokórejské ministerstvo vnútra vydalo smernicu, aby obce a ich miestne policajné oddelenia vytvorili „hliadkové tímy na tulákov“, ktoré by vykonávali pravidelné obchôdzky aspoň raz za mesiac.
Kto je vlastne tulák?
Nejednoznačná definícia tuláka (tí, ktorí „bránia zdravému sociálnemu poriadku v mestách a spoločnosti“) umožňovala miestnym orgánom autonómne rozhodovať o tom, kto takouto osobu je a kto nie. V meste Pusan na to išli vo veľkom - na uliciach zadržiavali aj podozrivých ľudí, osirelé deti či invalidov. Dokonca niekedy odviezli aj deti bez dozoru, a to bez vedomia ich rodičov či opatrovníkov (to bolo protizákonné, ale robili to tí, ktorí na dodržiavanie mali dozerať).
Zatknutých rozdelili do 36 detenčných zariadení po celej Južnej Kórei. Brothers’ Home bol najväčší z nich. Pôvodne ho otvorili v roku 1960 ako sirotinec, po masívnom zväčšení sa z neho stalo ubytovacie stredisko pre tulákov. V roku 1975 sa z neho oficiálne stalo väzenské zariadenie.
Zásahy voči ľuďom sa zintenzívnili, keď juhokórejská vláda v rámci príprav na Ázijské hry v roku 1986 a olympijské hry v Soule v roku 1988 podnikla snahy o zmenu imidžu. V roku 1982 sa muž s priezviskom Kang bojoval za to, aby vláda a polícia vyšetrila zlé zaobchádzanie s jeho bratom počas pobytu v Brothers’ Home.
Tisíce väzňov
Polícia dokonca dohodla stretnutie Kanga s Parkom In-geunom, ktorý bol vtedy riaditeľom centra. Výsledok? Park podnikol právne kroky proti Kangovi za krivé obvinenie a ten bol 23. decembra 1982 odsúdený na osem mesiacov väzenia. Verejnosť sa tak mohla dozvedieť, čo sa v skutočnosti dialo za múrmi tohto zariadenia.
Až v roku 1986 miestny prokurátor odhalil, že v neďalekej hore ťaží drevo skupina ľudí na príkaz Park In-guena. Po podozreniach na nútené práce sa rozbehlo masívne vyšetrovanie. Rozhovory s väzňami, dozorcami a vedúcimi pracovníkmi odhalilo, že väčšina z 3 975 bola nedobrovoľne zadržaná, transportovaná a uväznená v centre, kde boli vystavení nútenej neplatenej práci.
V trezore v kancelárii riaditeľa sa našiel aj bankový doklad o vklade vo výške dvoch miliárd wonov (približne 10,3 milióna eur v roku 2025). Vyšetrovanie ukázalo, že väzni boli mučení a vystavení sexuálnemu násiliu a vážnemu porušovaniu ľudských práv.
Otrasné podmienky
Stredisko bolo spravované „reťazcom velenia podobným armáde“. Aby sa znížili administratívne náklady, bol za „veliteľa“ vybraný jeden väzeň, ktorý pracoval priamo pod riaditeľom Parkom In-geunom. Pod veliteľom bolo 120 tulákov zoskupených ako jedna „čata“.
Každá čata mala „vodcu“, „generálneho tajomníka“ a „vedúcich tímu“, pričom všetci boli vybraní väzňami. Podmienky boli otrasné - napríklad boli väzni vystavení kolektívnemu trestu, kedy bola celá čata bitá alebo mučená kvôli chybe jedného člena.
Väzni boli často nútení celé hodiny držať bolestivé a vyčerpávajúce polohy a boli bití, keď nedokázali zostať nehybní. V roku 2020 sa objavilo priznanie bývalého väzňa, ktorý tvrdil, že riaditeľ Park In-geun sám fyzicky týral väzňov a v kancelárii riaditeľa držal putá a dubové palice. Ďalej tvrdil, že počul klebety, že asi 40 až 50 väzňov zabil priamo Park sám.
Znásilnenia a kŕmenie liekmi
Deti a mladiství bratov sa často stávali obeťami sexuálneho násilia zo strany dôstojníkov čaty. Malý počet obetí, označených ako „ttongti“, sa stal primárnymi obeťami homosexuálneho násilia. Rôzne svedectvá uvádzajú, že zariadenie kŕmilo svojich väzňov antipsychotikami ako formu „chemického obmedzenia“.
Záznamy o nákupe z centra odhalili, že len v roku 1986 zakúpilo 250-tisíc tabliet chlórpromazínu — spolu so sériou ďalších antipsychotík, ako je haloperidol, flurazepam a karbamazepín. Vyšetrovanie ukázalo, že od 5. júla 1975 do 7. januára 1987 v zariadení zomrelo celkovo 513 ľudí. Neskôr sa počet zvýšil na 551. Posledná správa z roku 2022 dokonca hovorí o 657 obetiach.
Telá mŕtvych väzňov boli pochovávané tajne, spopolnené a pochované na verejných cintorínoch alebo predané do okolitých nemocníc.
Smiešny trest
A bol tu aj ďalší problém. Od polovice do konca 90. rokov bolo asi 200-tisíc juhokórejských detí, väčšinou dievčat, poslaných do zahraničia na adopciu. Vyšetrovanie Associated Press objavilo priamy dôkaz, že toto konkrétne zariadenie organizovalo adopciu 19 detí v rokoch 1979 až 1986.
Medzi európske krajiny, kam sa deti (všeobecne, nie konkrétnych devätnásť) dostali patrili Belgicko, Nemecko, Holandsko, Nórsko a Dánsko. Väčšina kórejských dievčat neboli skutočné siroty a mali žijúcich biologických rodičov, ale dostali falošné papiere, aby ukázali, že sú siroty a boli vyvezené k bielym rodičom za peniaze. Komisia pre pravdu a zmierenie začala škandál vyšetrovať až roku 2022.
Najbizarnejšie na celom tragickom prípade a ohavnostiach v zariadení je jeho uzavretie. Park In-guen bol nakoniec odsúdený na dva a pol roka väzenia - nie však za porušovanie ľudských práv v Brothers’ Home, ale za spreneveru a korupciu.