Po chvíli už utekala skupina dobrovoľných záchrancov z dediny smerom k lesu, odkiaľ bol počuť praskot stromov, ale žiadnej z obetí nehody, ktoré cestou našli, sa nedalo pomôcť. Až z trosiek chvosta lietadla, zakliesnených medzi kmeňmi, začuli slabý nárek a uvideli časť postavy trčiacej von, píše portál iDnes.
Pod jedným mŕtvym telom tam ležalo svetlovlasé dievča v roztrhanej uniforme letušky. Žila. Medzi prvými u nej bol lesník Bruno Henke, počas druhej svetovej vojny zdravotník so skúsenosťami z bojov. Vedel, čo urobiť, aby jej ešte viac neublížili.
Prvé dni strávila v kóme v nemocnici v Českej Kamenici, potom ju previezli do vojenskej nemocnice v pražských Střešoviciach a začiatkom marca do Belehradu. Mala zlomenú spodinu lebečnú, opuch mozgu, zlomené dva stavce, predlaktia, rebrá, pomliaždenú pečeň, obličky a veľa tržných rán.
Keď sa Vesna Vulovićová prebrala, spýtala sa: „Mohla by som dostať cigaretu?“ Anglicky. Pritom vôbec nevedela, že hovorí a čo hovorí.
Bola náhoda, že letela
Pôvodne mala v ten deň letieť iná Vesna, ale ktosi v dispečingu to pomýlil a zmenu na palube DC-9 na trase Štokholm-Kodaň-Záhreb-Belehrad dostala ona. K letu sa mala pripojiť v Kodani, predstava, že tam strávi pol dňa prehliadkou pamiatok a noc potom v hoteli Sheraton, ju tešila.
Po rokoch však pripustila, že si čas v Kodani vybavuje ako plný osudovej tiesne a nervozity. „Ako by moje kolegyne vedeli, že zomrú,“ rozprávala pred rokmi anglickému reportérovi Philipovi Baumovi.
„Nehovorili o tom, ale vyzerali tak... Kapitán sa na 24 hodín zamkol do svojej izby, druhý pilot rozprával pri raňajkách o svojom synovi a dcére tak, ako by nikto iný deti nemal.“ Posledná vec, ktorú si pamätá, je to, ako v Kodani nastupuje zadnými dverami do lietadla a vidí niekoľko žien, ktoré vo vnútri upratujú... Potom už nič. Priebeh letu, výbuch, pád... nič.
Nespomína si ani, čo sa dialo nasledujúce týždne. Dodatočne sa dozvedela, že ešte v Prahe jej lekár priniesol noviny a povedal jej, čo sa stalo. Omdlela, ale nepamätá si to. Prvé, čo si vybavuje, sú jej rodičia, ako sa k nej v nemocnici skláňajú. Lenže to bolo až mesiac po tragédii.
Čo dvadsaťdvaročnej Vulovićovej pri páde z výšky 10 160 metrov zachránilo život, o tom sa len špekuluje. Zrejme bola vo chvíli výbuchu v zadnej časti lietadla, snáď v kuchynke. Explózia za ňou možno pribuchla dvere, preto ju podtlak nevytiahol von. Pri páde sa lietadlo rozlomilo na dve polovice a tá jej dopadla na prudký svah, po ktorom skĺzla dole.
To náraz zmiernilo. Lekára prekvapilo, že jej dekompresia neroztrhla srdce, ale zdôvodnili to jej nízkym krvným tlakom. Ona sama vtipkuje, že bez množstva kávy nevydrží a letuškou vlastne nikdy nemala byť.
Bomba, alebo omyl?
Podľa oficiálnej verzie explóziu lietadla spôsobila časovaná nálož. Pravdepodobne išlo o akciu ustašovcov, fašistickej, silne nacionalistickej chorvátskej organizácie, ktorá počas druhej svetovej vojny fanaticky bojovala za samostatné Chorvátsko a po vojne v teroristických akciách proti Juhoslávii pokračovala.
Ďalšia teória však tvrdila, že lietadlo omylom zasiahla československá protivzdušná obrana, ktorej horlivosť západná tlač spájala s cestou Leonida Brežneva do Prahy. Ešte v roku 1997 sa v časopise Letectvo a kozmonautika objavila poznámka: „Odpočúvané na veliteľskom stanovisku PVOS Kríženec v roku 1988 od miestneho letovoda: ... tú DC-1, čo letela z Kodane do Záhrebu, sme zostrelili dvoma raketami. To nevieš, čo? Jednou raketou sme ju poškodili a druhú dorazili, keď núdzovo klesala. To neboli ustašovci...“
Lenže hľadanie trosiek streľbu na lietadlo nepotvrdilo, stopy po náloži áno. Dodnes sa nevie, kto ju na palubu priniesol. Vulovićová neskôr spomínala: „V Kodani sme na letisku čakali na naše lietadlo, ktoré prilietalo zo Štokholmu, a z terminálu sme ho videli pristávať. Medzi cestujúcimi, ktorí vystupovali, bol strašne znepokojený muž. Nevšimla som si ho len ja, ale aj ostatní členovia posádky. Myslím, že to bol on, kto dal v Štokholme naložiť svoju batožinu, v Kodani pri medzipristátí vystúpil a na palubu sa už nevrátil.“
Aj ona zostala presvedčená, že išlo o ustašovcov. Polícia sa dokonca obávala o jej život, pretože muža, ktorého videla v Kodani, mohla identifikovať. V nemocnici stála pri jej dverách ochranka, ktorá sa každých šesť hodín striedala a popri lekároch dovnútra vpúšťala len rodičov.
Rekordérka
Pri uzdravovaní jej vtedy fandil celý svet. A Vulovićová aj lekárov šokovala vôľou, s ktorou sa vracala do života. Keď sa dostala z najhoršieho, začala tvrdo rehabilitovať. Denne trávila 8 hodín cvičením, masážami, plávaním a posilňovaním, za pár mesiacov chodila bez barlí. A hlavne chcela čo najskôr zase lietať. „Strach? Nemám,“ tvrdila.
Psychická trauma ju netrápila. Cítila sa fit, ale jej domovské aerolinky JAT boli opačného názoru. Miesto na palubu lietadla ju posadili do kancelárie, kde pracovala 18 rokov. Je si istá, že dôvodom boli aj jej názory na Slobodana Miloševiča.
„Presvedčovala som kolegyne, aby ho nevolili, a tlak na mňa začal tým, že mi znížili plat.“ Svetové agentúry si vtedy zgustli na záberoch Srbky Vulovićovej, pochodujúcej belehradskými ulicami v zástupe demonštrantov proti Miloševičovmu režimu. Keď padol, bola medzi celebritami, ktoré z balkóna radnice hovorili k ľuďom chystajúcim sa oslavovať víťazstvo. Pre Juhoslovanov zostala hrdinkou.
V histórii svojej krajiny bola prvá, koho vôbec kedy zapísali do Guinnessovej knihy rekordov. Ako človeka, ktorý prežil najdlhší voľný pád bez padáku. Viac ako desať kilometrov...
Na slávnosti v Londýne sa k svojej radosti stretla s Paulom McCartneym, ktorému rozprávala, že kvôli nemu začala lietať. Kedysi ju práve pesničky Beatles priviedli k angličtine a hlavne vďaka jej znalosti obliekla pôvabná blondína uniformu letušky.
Nie som šťastný človek
V roku 1977 sa vydala, po desiatich rokoch sa rozviedla. Túžila po dieťati, niekoľkokrát otehotnela, ale vždy o dieťa prišla, párkrát takmer zomrela.
V posledných rokoch žila v ústraní alebo skôr po liečebniach, pretože staré zranenia sa ozývajú. Na Srbskú Kamenici, ktorá ju takmer adoptovala ako svoju dcéru, však nezabudla. Spočiatku jazdila často. Prišla položiť kvety ku kameni pripomínajúcemu miesto tragédie, stretávala sa s ľuďmi, ktorí ju z trosiek zachránili.
Juhoslovanci jej hovorili Vesna-čarodejnica. Mala predsa také šťastie! Prežila! „Omyl,“ tvrdila. „Keby som bola šťastný človek, nikdy by sa mi tá vec nestala... Kde a ako zomrieme, je čisto osud – či v lietadle, v aute, či na ulici. Smiešne na tom je, že najjednoduchšie to je v lietadle. Môj deň smrti to ale zrejme nebol. Možno zomriem, až budem prechádzať ulicou.“
V decembri 2016 sa Vulovićovej priatelia začali zaujímať o jej stav, keď náhle prestala odpovedať na telefón. 23. decembra objavili telo Vulovićovej v jej byte po násilnom otvorení dverí. Vulovićovovej priatelia povedali, že v rokoch pred smrťou bojovala so srdcovými chorobami.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.