V histórii ľudstva je veľa temných kapitol, od transatlantického obchodu s otrokmi cez holokaust až po zhodenie jadrových bômb, vymenováva portál NDTV. Zatiaľ čo väčšina z nich je dnes prezentovaná tak, aby slúžila ako pripomienka ľudských zločinov, jeden ohavný príbeh často zostáva nepovšimnutý – prítomnosť „ľudských zoologických záhrad“.
Až do konca 50. rokov 20. storočia mohli bieli Európania počas veľtrhov vidieť ľudí z iných etnických skupín vystavených v klietkach na zábavné účely. Podobne ako v moderných zoologických záhradách, kde sa vystavujú zvieratá, sa predvádzali ľudia, ktorí mali inú než bielu pleť.
Zo zvedavosti pseudoveda
Na internete sa o nich začalo opäť hovoriť pomerne nedávno, a to vďaka (dnes už zmazanému) príspevku na Reddite, v ktorom bola fotografia ľudskej zoologickej záhrady v Paríži v roku 1905. Na nej možno vidieť viacero aristokratických bielych ľudí, ako zvedavo pozorujú obyvateľov čiernej pleti, pravdepodobne odoslaných z Afriky, ako sa venujú svojej práci.
Silný obraz vyvolal okamžitú odozvu od používateľov, ktorí zostali v šoku z necivilizovanej histórie moderných ľudí. „Vždy mi vŕta v hlave, keď vidím, že sa takéto veci stali tak relatívne nedávno,” napísal jeden používateľ, zatiaľ čo druhý dodal: „Naozaj tomu nerozumiem. Bola empatia vynájdená koncom 20. storočia? Ako sa na to mohli len tak pozerať?”
Podľa BBC vznikli ľudské zoologické záhrady ako zvedavosť zo strany pozorovateľov, často kolonialistov, ale čoskoro sa v polovici 19. storočia zmenili na pseudovedu, keď sa výskumníci pokúsili otestovať ich teóriu rás. Počas vrcholu koloniálneho obdobia státisíce ľudí navštívili tieto ľudské zoologické záhrady vytvorené ako súčasť veľkých medzinárodných veľtrhov, aby uhasili svoju zvedavosť na „ľudský prieskum“.
Tieto ukážky niekedy zdôrazňovali údajnú menejcennosť kultúry exponátov a implikovali nadradenosť „západnej spoločnosti“ prostredníctvom tropov, ktoré považovali marginalizované skupiny za „divochov“. Pojem „ľudská zoo“ súčasníci výstav vo všeobecnosti nepoužívali a spopularizoval ho až francúzsky výskumník Pascal Blanchard.
Freak show
Jednou z prvých známych ľudských zoologických záhrad na západnej pologuli bola Moctezuma v Mexiku. Tá pozostávala nielen z obrovskej zbierky zvierat, ale vystavovala aj ľudí, napríklad trpaslíkov, albínov a hrbáčov. Jednou z prvých moderných verejných výstav ľudí bola PT Barnumova výstava Joice Hethovej 25. februára 1835 a následne siamských dvojčiat Chang a Eng Bunkerovcov. Tieto výstavy boli bežne prezentované freak show.
Ďalším slávnym príkladom bola Saartjie Baartmanová z Namaqua, často označovaná ako Hottentotská Venuša, ktorá bola kvôli svojmu atypickému veľké pozadiu až do svojej smrti v roku 1815 vystavená v Londýne a Francúzsku.
Francúz Geoffroy de Saint-Hilaire sa v roku 1877 rozhodol zorganizovať v Paríži dve etnologické výstavy, ktoré prezentovali aj Núbijcov a Inuitov. V tom roku sa návštevnosť dosiahla jeden milión návštevníkov. V rokoch 1877 až 1912 bolo v parížskej Jardin zoologique d‘acclimatation prezentovaných približne tridsať etnologických výstav.
Tieto výstavy boli také úspešné, že boli začlenené do parížskej svetovej výstavy v roku 1878 aj v roku 1889 , na ktorej sa prezentovala „Negro Village“. Svetovú výstavu v roku 1889 navštívilo 28 miliónov ľudí a hlavnou atrakciou bolo 400 domorodých obyvateľov. Na Medzinárodnej koloniálnej a exportnej výstave v Amsterdame boli v roku 1883 zase vystavení ľudia pochádzajúci zo Surinamu.
Milióny zvedavcov
Inak však tomu nebolo ani v Nemecku. V 70. rokoch 19. storočia do klasických zoologických záhrad začlenili aj ľudí. Tieto exponáty boli vedeckou komunitou vychvaľované ako „vzdelávacie“ pre širokú populáciu. Exponáty sa veľmi rýchlo použili ako spôsob, ako ukázať, že Európania sa „vyvinuli“ na „nadradený“, „kozmopolitný“ život.
Podľa New York Times nechal belgický kráľ Leopold II. previezť do Tervurenu na koloniálnu výstavu v roku 1897 takmer 267 mužov, žien a detí. Šesť konžských mužov a jedna žena, ktorí boli vystavení ako zvieratá v zoo v neďalekom parku, zomreli na chrípku a zápal pľúc po tom, čo boli nútení tráviť dni vonku. Ich hrob sa nachádza neďaleko zrekonštruovanej budovy rímskokatolíckeho kostola v centre Tervurenu.
Koloniálne výstavy v Marseille (1906 a 1922) a v Paríži (1907 a 1931) vystavovali aj ľudí v klietkach, často nahých alebo polonahých. Výstava v Paríži v roku 1931 bola taká úspešná, že ju za šesť mesiacov navštívilo 34 miliónov ľudí.
V roku 1906 nechala Madison Grantová, riaditeľka Newyorskej zoologickej spoločnosti, vystaviť konžského trpaslíka Ota Bengu v Zoo Bronx v New Yorku spolu s ľudoopmi a inými zvieratami. Vystavovali ho v klietke so šimpanzmi aj orangutanom a prezentovali ho ako „chýbajúci článok”, ktorý mal potvrdzovať, že Afričania mali bližšie k opiciam ako k Európanom. Aj keď miestni duchovní protestovali, ľudia sa na výstavu vo veľkom hrnuli.
Prvý ich zakázal Hitler
Ľudské zoo tak pokračovali ďalej - po celých Spojených štátoch aj západnej Európe. Bizarné je, že vôbec prvým, kto zakázal ľudské zoo, bol prekvapivo Adolf Hitler. Etnografické predstavenia postupne zanikali po druhej svetovej vojne, no predsa len sa o niekoľko rokov konala ešte jedna - posledná a tragická.
Na Svetovej výstave v Bruseli v roku 1958 bola vystavená celá konžská dedina. Vystavených Konžanov bolo 598 – vrátane 273 mužov, 128 žien a 197 detí, spolu 183 rodín.
Osemmesačné dieťa Juste Bonaventure Langa zomrelo počas Expo 58, jej hrob na tervurenskom cintoríne. V polovici júla Konžania protestovali proti blahosklonnému zaobchádzaniu zo strany divákov a žiadali, aby ich poslali domov, čím náhle ukončili výstavu a vyvolali u európskych novín určité sympatie.
Smutné je, že dnes sa v parku Jardin d‘Agronomie Tropicale stále nachádzajú pozostatky slávnej ľudskej zoo. Tá sa v súčasnosti zmenila na zvláštny park, ale v prerastenej tráve sú stále viditeľné ruiny rasistickej minulosti. O to viac je toto miesto podivné a v dnešných návštevníkoch vyvoláva nepríjemné pocity.