Kráľ šarlatánov sa nezastavil pred ničím. Z bane urobil kúpele, vymýšľal si zázračné vodičky, profesie aj tituly

Život Curtisa Springera bol jedným veľkým kokteilom namiešaným z divokých klamstiev, naivných fínt a prepracovaných podvodov zabalených do chytľavého marketingu. Sršal nápadmi a bizarnými trikmi, s ktorými chcel dosiahnuť ľahké zbohatnutie. A veľmi často mu to vychádzalo, pretože na svoju klientelu vedel zapôsobiť. Trendy nevyhľadával, sám ich vytváral. Udával smer. V brandži podfukov sa udržal skoro sedemdesiat rokov, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.

Sám seba nazýval Posledným veľkým medicinmanom. Avšak Americká lekárska asociácia, ktorá spravidla nie je náchylná na unáhlené súdy, ho titulovala Kráľom šarlatánov. Do istej miery si to mohol vykladať ako prejav uznania, pretože medicínskym odborníkom väčšinou tuctoví šarlatáni nestáli za námahu. On však skutočne vynikal.

Ustál všemožné obvinenia, obvinenia a súdy, prečkal pozornosť federálnej vlády aj krátky pobyt za mrežami. A vzišiel z toho nezasiahnutý, vnútorne nezlomený, plný elánu k ďalším podfukom. Jeho odkaz pretrval, hoci nemá podobu pamätníka, ale opusteného mesta duchov. V mohavskej púšti ho neďaleko medzištátnej cesty číslo 15 nájdete aj dnes. Volá sa Zzyzx.

Univerzálny majster prednášok

Ani s hrubým vykreslením jeho životopisu to nie je ľahké. Prvými – a bohužiaľ aj poslednými – pevnými záchytnými bodmi sú v ňom dátum a miesto jeho narodenia: 2. decembra 1896 v mestečku Birmingham v Alabame. Potom už sa však výklad jeho osudov stráca v hmlách neistoty a kúzelného slovíčka „možno“.

Curtis Howe Springer totiž možno bol naozaj vojakom armády Spojených štátov. Ale že by jeho hlavnou úlohou skutočne bolo učiť ostatných vojakov boxovať, to už zrejme pravda nebude. Je pokojne možné, že patril k pouličným bubeníkom, ktorí zvolávali davy na príhovory Williama Bryana – bývalého senátora USA –, ktorý brojil proti alkoholizmu. A možné je aj to, že na evanjelických bohoslužbách kazateľa Billyho Sundaya predával noty.

Že by bol po prvej svetovej vojne učiteľom na Floride? Možno. Súčasne však tiež tvrdil, že v tom čase žil v Chicagu. Kde buď drel ako poctivý a rukami pracujúci Američan v automobilke, alebo – možno – vyučoval na technickej škole Greer College, kde sa o montážach áut učilo. Lenže tá škola v roku 1930 zbankrotovala a záznamy o niekdajších zamestnancoch boli skartované.

Určite však nedosiahol na žiadny stupeň univerzitného vzdelania. Nebránilo mu to v tom, aby sa v priebehu celých tridsiatych rokov objavoval ako hlavný hosť stoviek prednášok a diskusií v mestách amerického Stredozápadu. O čom ľuďom rozprával? O vede, medicíne, technike, náboženstve. A podľa všetkého v tom bol dobrý, pretože si prednáškovou činnosťou slušne zarábal.

Tých dvadsaťpäť dolárov, ktoré za účasť priemerne dostával, by dnes (prepočítaných s infláciou na euro) hodilo skoro 450 eur. A Springer organizoval celé prednáškové turné s desiatkami zastavení týždenne. Na plagáty a pozvánky si nechával k menu tlačiť tituly, ktorými nedisponoval. Podľa situácie sa staval do role experta na medicínu cez doktora vied.

Keď už jeho bezbrehé vzdelanie začalo byť trochu nápadné, dopĺňal si tituly neexistujúce. Proti N.D. či D.O. uvedenými pred alebo za menom nikto nič povedať nemohol. Práve tak sa voči jeho znalostiam a falošným titulom nemohli vymedziť ani univerzity. Inštitúcie, ktoré reprezentoval, si totiž tiež vymýšľal.

Národná akadémia humanizmu bola vymysleným pojmom, rovnako ako Západovirgínska Westlake College. Nikto tiež nepočul o Združení amerických lekárov a chirurgov alebo Osteopatickej škole v pensylvánskom Meyersdale. Jeho najobľúbenejšou vymyslenou inštitúciou bola Springerova škola humanistických vied, ktorú v kombinácii so svojim menom považoval za dobrý „rozohrievací“ gag pre publikum. Zaberalo to.

Prednášky bral ako priestor na vlastnú propagáciu. Jeho poslucháči sa za ním mohli osobne vydať, či už kvôli psychoanalýze, zhypnotizovaniu alebo zakúpeniu nejakého liečebného produktu. Všetko skvele ovládal.

Na vlnách pohody

Peniaze sa len hrnuli, ale Curtis Howe Springer cítil, že to nie je dokonalé. Hlupákov na ošklbanie bolo mnoho, lenže on skrátka nemohol byť všade. Alebo mohol? Isteže! V tridsiatych rokoch totiž Ameriku unášali vlny rádiového vysielania. A pri tejto svetobornej novinke nemohol chýbať.

Začal spolupracovať s vysielacou stanicou v Chicagu a po rozpačitom štarte v štúdiu sa presunul do Pittsburghu, kde založil vlastnú. Čím prerazil? Stal sa vôbec prvým rozhlasovým kazateľom v Spojených štátoch. Že sa na prvýkrát predstavoval publiku ako evanjelický duchovný a potom zase ako metodistický pastor, mu vôbec neprekážalo.

V priebehu svojho života totiž v rôznych rolách vystriedal 221 rozhlasových staníc. Jeho vysielania nemali chybu, nechýbalo v nich – okrem zdravého rozumu – takmer nič.

Kázne mali ustálenú podobu. Bolo v nich niečo z kresťanstva, okorenil to politikou a spomienkami na „starú dobrú Ameriku“, občas sa trochu rozohnil a potom zase dodal láskavé slovo. Nakoniec do rozhovoru vpravil chválu na svoje zázračné medicínske produkty. Také, ktoré ťa môžu „zvonku, zvnútra, a hlavne natrvalo“ očistiť.

Zázračné vodičky – Springer totiž nebol žiadny mastičkár, zásadne vyrábal len tekuté tinktúry, elixíry, roztoky a kvapky – boli už dlho pilierom jeho podnikateľských príjmov. Vyrábal ich tucty druhov a všetkých obostieral povesťami o priamo legendárnej účinnosti, ktorú zaštiťoval stovkami ďakovných listov a chválou „mnohých slávnych osobností, ktorých mená v záujme diskrétnosti ponechá v tajnosti“.

Že jeho upokojujúci antideluviálny čaj bol zmiešaný z celkom obyčajných bylín s mierne preháňavým účinkom? Alebo že sa fantastický prípravok Re-Hib skladal predovšetkým z rozpustenej zažívacej sódy? To síce v roku 1936 preukáže Americká lekárska asociácia bez pochýb, ale Springer skritizované produkty čoskoro nahradí inými.

Len bude možno trochu opatrnejší. Rozpustené Zy-Crystals boli skutočne kryštály, ale obyčajnej soli. Zaplatiť pár desiatok dolárov za slanú vodu však dôverčivcom nerobilo problém. Nevadilo ani to, že údajnými celebritami oslavovaný Hollywood Pep Cocktail – produkt s koncentrovanou energiou – nebol nič iné ako šťava vylisovaná z druhoradej zeleniny, ktorú skúpil ako odpad na zeleninárskom trhu.

Musí sa nechať, že Curtis Howe Springer netúžil po tom, aby niekoho svojou medicínou priotrávil. Kde také riziko mohlo nastať, predchádzal mu skutočne podivnými metódami vonkajšej aplikácie. Substanciu Shangralae – v skutočnosti to bolo bahno zmiešané s vodou a liehom – bolo povolené len inhalovať. Aby zabrala, museli ste ju zhlboka čuchať osem hodín.

Prípravok Mo-Hair, určený na rast vlasov, bolo treba vmasírovať do pokožky hlavy a zadržovať pri tomto procese dych. Začervenanie kože potom bolo dokladom, že tinktúra funguje. A že po nej vlasy nerastú? To znamená, že zákazníci zadržiavali dych alebo treli hlavu nedostatočne. Produktová chyba to nebola.

Od malovýroby k veľkému biznisu

Vedel sa trafiť, ponúkal to, čo bolo žiadané. Preto ponúkal produkty na čistenie tela, podporu imunity, vitality, plodnosti,... či zaručene krásnu pleť i posilnenie sexuálnej výdrže. Poslucháčov mal tiež kvôli konkurencii doposiaľ nezaplnenému éteru desiatky tisíc a v každom svojom programe im mohol vlastné produkty ponúkať bez obmedzenia. Rozhlasový marketing mu – až na občasné trenice s právnikmi nespokojných zákazníkov – fungoval skvele. Tak skvele, že jeho výroba elixírov nestačila sýtiť dopyt.

Niežeby na miešaní vodičiek alebo lisovaní zeleniny bolo niečo extrémne náročné, ale chcelo to zmenu, prechod k priemyselnej výrobe. V dlhodobých plánoch pána Springera však určite nefigurovali zbytočné výdavky za kúpu stavebného pozemku či náklady na výstavbu továrne. Preto na to šiel – ako napokon vždy – múdro.

Vziať si niečo, čo už je v podstate od prírody hotové, trochu to vylepšiť a opantať reklamou, potom to streliť nedôvtipným naivkám. Preto rozbehol biznis s kúpeľnými centrami. S podnikmi, ktoré sa nachádzali v blízkosti termálnych prameňov. A urobil z nich dokonalé miesta na hojenie bolestí tela i duše.

Fungovali ako rezorty pre klientelu zbohatlíkov, ktorým za ozdravné pobyty plné ezoterických zážitkov účtoval astronomické sumy – a súčasne ich priestor využíval ako výrobné zázemie na miešanie zázračných elixírov. Malo to však háčik.

Na poskytovanie liečebných procedúr sa síce v Spojených štátoch vzťahovali daňové výnimky, nie už však na výrobu vodičiek a potravinových doplnkov. Takže vždy, keď dostal od úradu varovanie o nevymeranej dani alebo blížiacej sa kontrole, prípadne keď mu niekto z ochrany prírody pohrozil, že chránený prírodný zdroj nevyužíva v súlade s federálnymi zákonmi, preventívne zavrel krám a odsťahoval sa inam.

Postupne tak pohorel v pensylvánskom Fort Hill, Wilkes-Barre, Johnstowne aj na Mount Davis, rovnako ako v marylandskom Cumberlande a iowskom Davenporte. Pochopil, že v miestach s kúpeľnou tradíciou nepochodí. A tak si v kalifornskom okrese San Bernardino našiel Soda Springs. Miesto, ktoré figurovalo len vo veľmi podrobných mapách regiónu.

V zásade išlo o nie príliš zaujímavé pramenisko ležiace v mohavskej púšti, len kúsok od Národného parku. Tamojšie pramene neboli vedené ani ako prírodná pamiatka, nieto ako nejaké vyhlásené centrum kúpeľnej kultúry. On ich z nich mienil vytvoril.

Kúpeľný švihák z púšte

Nechcel však znovu opakovať staré chyby, a tak sa k „vlastníctvu“ celého miesta dobral vynaliezavým spôsobom. K pozemku s rozlohou 4 900 hektárov si v roku 1944 požiadal o udelenie ťažobnej licencie, ktorú po vyplnení správnych formulárov bez ťažkostí získal.

Na čo to bolo dobré? Licencia ho oprávňovala k výkopom a krajinárskym zásahom, úpravám terénu, k budovaniu potrebného zázemia pre banskú ťažbu. On samozrejme ťažiť nič nechcel, ale mohol tú „čosi“ stavať. Teda do tej miery, kým to „čosi“ vydával za baňu.

Za pozemok určený na ťažbu sa tiež neplatia dane, tie sa odvádzajú až z hotového výnosu. A pretože Springer reálne nič neťažil, nemusel ani platiť. Čisto administratívne vyzeral ako ten najzúfalejší zlatokop v celej Kalifornii, pretože sa nájsť čosi pod zemou márne pokúšal tridsať rokov - a bez úspechu. Jeho zlatou baňou však boli súkromné ​​kúpele, ktoré okolo prameňov vytvoril.

Že pramene Soda Springs nemajú na ľudský organizmus liečivé účinky? To je síce pravda, ale on z nich urobí termálne žriedlo. Stačilo tú vodu naberať čerpadlom a v kotolni pod ňou zakúriť. Také kúpele svet nevidel. Že tu nebolo prakticky žiadne zázemie?

Prvé budovy s betónovými základmi a pár desiatok stanov mu tu pomohli vystavať bezdomovci z Los Angeles, ktorých si k tomu najal. Naozaj to veľa nestálo, ale dokázal tu vytvoriť pôsobivú oázu v púšti. Nechýbali bazéniky s rôzne teplou vodou, vírivky, minerálne nádrže, bahenné kúpele. Odľahlosť lokality - do Vegas to bolo sto šesťdesiat kilometrov - a trochu sparťanské podmienky príbeh o prírodnom liečebnom zázraku v pustatinách dotvorili.

Púšť vydala miesto, ku ktorému sa oplatí podniknúť púť, nech už vás trápia akékoľvek neduhy. V priebehu rokov – a s narastajúcimi obratmi – tu vyrastú kostol, hotel so šesťdesiatkou izieb a vysielacie štúdio jeho súkromnej rozhlasovej stanice. Rozhlasu je totiž Springer stále verný a výdatne v ňom svoj ozdravný podnik, ktorý je, ako vieme, oficiálne stále vedený ako baňa, propaguje.

Súčasťou areálu sa stanú aleje s palmami, vyhliadky, meditačné priestranstvo, malá zoologická záhrada. A tiež pristávacia plocha pre súkromné lietadlá. Nie že by ju niekto veľmi využíval, ale vyzerala veľkolepo. Však sem tiež prúdia celé davy zbohatlíkov a celebrít, ktoré si tu chcú pomáhať od trápenia.

Stranou toho všetkého ešte beží dielenská výroba elixírov. Ich hlavnými ingredienciami sú bahno, púštny piesok a voda z „liečivého“ prameňa. Stáča tu aj minerálnu vodu, ktorá samozrejme nie je minerálna, ale umelo sýtená.

Teraz len, ako tomu všetkému hovoriť. Aby sa to dobre pamätalo, zapôsobilo to a vyniklo. Svoj raj v púšti preto pomenuje Zzyzx . Nie, vysloviť to skoro nejde. Ale je to slovko, ktoré sa pre svoju kurióznosť zapíše ako to posledné do každého anglického slovníka, a teda je dobre vidieť. Je to vlastne ďalšia bezplatná reklama pre jeho podnik.

Koniec Kráľa šarlatánov

Všetko pekné má však svoj koniec. V roku 1969 sa do podnikavca znovu pustí Americká asociácia lekárov. Jeho životnému dielu venuje aj súhrnnú štúdiu, v ktorej náležite prešetrí zloženie jeho súčasných aj minulých elixírov. Nazve ho vtedy Kráľom šarlatánov.

Následne sa naň zosypú obvinenia týkajúce sa titulov, ktoré doteraz neoprávnene užíva. Posvietia si naň aj predstavitelia rôznych kongregácií, ktorým samozvaný kazateľ kazí reputáciu. Ukáže sa, že Springer veľmi pravdepodobne nikdy nebol ani pokrstený, nieto aby bol pastorom.

Pre jeho reputáciu je to boľavé. Ešte viac ho však zabolí vyšetrovanie americkej Únie spotrebiteľov, ktorá jeho minerálku odmietne uznať za vodu inú ako obyčajnú, kohútikovú. K Soda Springs (respektíve k mestečku Zzyzx) to nepríjemne pritiahne pozornosť.

Federálne vyšetrovanie nakoniec preukáže, že celý pozemok využíva posledných tridsať rokov neoprávnene. Zákony porušoval na mnoho spôsobov. Dostal mastnú pokutu, tridsaťšesť hodín na vysťahovanie, následne putoval za mreže. Nebolo to nič drastického, po 49 dňoch v chládku bol zase vonku.

Stratu svojho mestečka Zzyzx však niesol veľmi neľúbo a opakovane na to bude vo svojich rozhlasových vysielaniach upozorňovať. Nepáčilo sa mu, že nad rozsiahlou čiernou stavbou prebrala dozor Mohavská národná rezervácia, že sa jeho kúpele stali terénnym výskumným pracoviskom Kalifornskej štátnej univerzity. Svoju bývalú slávu už znova nedosiahne, svet už patrí podvodníkom inej doby.

Zomrel v auguste 1985 v Las Vegas. Curtis Howe Springer sa dožil úctyhodného veku osemdesiatich ôsmich rokov, čo je však jeden z mála skutočne úctyhodných počinov, ktorých sa dopustil.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.