Aké je prežiť polovicu života v náboženskej organizácii, ktorú mnohí nazývajú sektou? Čo pre nich bolo najťažšie v našom svete, ktorý predtým vnímali ako ten „Satanov“? A čo o Svedkoch raz povedia svojim deťom? Pýta sa dvojice bývalých Jehovistov Milan Eisenhammer z portálu iDnes.
Ste kamaráti, ktorí sa stretli v Cirkvi Jehovových svedkov, a obaja ste z nej kvôli pochybnostiam po čase vystúpili. V roku 2008 odišiel Vojtěch a Ivan až o štyri roky neskôr...
Vojtěch Domlátil: V Ivanovom živote je odrezanie sa od kamaráta opakujúcou sa témou, prežil si ho hneď dvakrát...
Ivan Sobička: Mal som kamaráta (v románe sa volá Dan, pozn. red.) , ktorý začal chodiť po iných kresťanských cirkvách. Konfrontoval som ho s tým, že z hľadiska našej viery je to neprípustné a že toto pochybenie musí oznámiť starším v zbore. Keď to odmietol, urobil som to za neho. Bol vyhodený. Potom som ho ani nezdravil, pretože takto sa svedkovia podľa nariadenia musia k bývalým členom správať. Inými slovami som ho udal a ku všetkému ešte ostrakizoval... Len kvôli tomu, že sa zaujímal o iný duchovný prúd vlastne rovnakého náboženstva.
Prečo ste to urobili?
Ivan Sobička: Z poslušnosti a poctivosti. Ale privodilo mi to obrovské psychické problémy, pretože som kvôli tomu prežíval ohromné výčitky. Zdali sa mi sny, v ktorých som s ním viedol náboženské rozhovory, a nedokázal som si svoje argumenty obhájiť, pretože som stále viac a viac začal chápať, že časť učenia Jehovových svedkov stojí viac-menej na vode.
Vojtěch Domlátil: A potom niečo podobné zopakoval so mnou. Tá situácia je fakt absurdná, spoločne sme pochybnosti o viere dlhodobo zdieľali, čo bolo zakázané. Nemohli sme sa s tým nikomu zo zboru zveriť. Lenže aj keď sme boli takto úzko prepojení, bolo pre nás citlivé, keď ten druhý bol o pár krokov ďalej, čo bol môj prípad. Spomínam si, že už som bol celkom radikálny, ale ešte som nebol vylúčený. A Ivan sa so mnou zišiel a povedal mi, že už sa nikdy nestretneme, že už je môj prístup za hranou. Pritom on sám tomu ich učeniu už tiež neveril...
Hovorili ste o psychických problémoch. Vaša postava v románe vyhľadala ráznu psychiatričku...
Ivan Sobička: Dosť to sedí aj na mňa. Keď si vypočula môj príbeh, hovorila tú vetu, ktorá sa objavila doslova aj v našom románe: „Ste zbabelec a pokrytec.“ Bola to staršia skúsená žena – veľmi múdra – a veľmi sa s tým nemaznala. Zároveň svedkov poznala, mala s nimi skúsenosť ešte pred revolúciou, takže to nijako nedémonizovala.
Vy ste mali tiež výčitky svedomia?
Vojtěch Domlátil: Mňa rozrušovalo, že ľuďom dávame časopisy a presviedčame ich o názoroch, ktorým som postupne sám nedokázal veriť. No a keď som od Jehovových svedkov odišiel a začal študovať umeleckú školu UMPRUM, kde bola naopak hlavným krédom totálna sloboda, uvedomil som si, že som tam stále riešil, čo a ako mám robiť. Nie to, čo robiť chcem. A bolo pre mňa ťažké učiť sa žiť v tom normálnom svete, kde vám nikto nepovie, čo máte robiť. Máte toľko možností - a musíte si stále vyberať. Ale podľa čoho? Podľa vnútorného hlasu? Lenže ten je určite od diabla. (usmieva sa)
Čo bol prvý krok po tom, čo ste odišli z tejto cirkvi?
Vojtěch Domlátil: Odchádzanie trvalo najmenej päť rokov... Osobne som zažil to „vylučovacie“ zhromaždenie, na ktorom sa oznámi, že už nie ste Jehovovým svedkom. Bežne tam odpadlíci nechodia. Ale prišlo mi dôstojné dostaviť sa na svoju vlastnú popravu. (usmieva sa) Chcel som najskôr poctivo odísť a až potom začať robiť všetky tie hriešne veci, čo sú na vylúčenie. (usmieva sa)
Takže ste sa šiel opiť?
Vojtěch Domlátil: Nie, z toho zhromaždenia som šiel domov... Potom samozrejme nasledovalo obdobie, kedy som sa učil chodiť do krčmy. Mal som skoro tridsať, takže som prežíval veľmi oneskorenú pubertu. Len fajčiť som sa nenaučil, to mi bolo vždy nepríjemné.
Čo sex?
Vojtěch Domlátil: No práve! Nemal som so ženami žiadne skúsenosti. Bol som panic. Dovtedy som cítil hrdosť, že som tie pravidlá dodržiaval. Cítil som sa ako dobrý služobník, skvelá partia pre všetky sestry, ktorých bolo navyše oveľa viac ako bratov. A zrazu som bol v tom normálnom svete za úplného trapáka! (smeje sa) Niekoľkokrát som skúsil s niekým chodiť, ale potom som z toho hneď vycúval, pretože mi prišlo, že to zase nie je tá pravá. Mal som z toho až fóbiu.
Po polroku som tú pravú konečne našiel. Zachránila ma spolužiačka z UMPRUM. Vtedy som to glosoval: „Boh sa na to už nemohol pozerať, a tak mi do cesty priviedol tú správnu ženu.“ Ale prvé sexuálne skúsenosti som si odbil s niekým iným. (usmieva sa) A bolo to samozrejme celkom rozpačité...
Ivan Sobička: Mal som to iné v tom, že manželka v čase môjho odchodu medzi Jehovovými svedkami zostala. S naším vzťahom to veľmi pohlo, ale našli sme si novú spoločnú cestu, narodili sa nám dvaja chlapci a sme spolu radi doteraz. Mal som teda v živote len jednu ženu, čo je z určitého pohľadu mimoriadne šťastie. Ale úprimne, to, že som si ako mladý neprešiel voľnou sexualitou bez záväzkov ako moji rovesníci, som za tú dobu mnohokrát prežíval skôr ako nevýhodu, ako chýbajúci článok skúsenosti. Každopádne by som svojim deťom prial, aby zažili normálny vývoj.
Vojtěch Domlátil: Ten začiatok musel byť krušný. Zobrali ste sa a potom ste ešte len objavovali, čo je to sex.
Ivan Sobička: Myslím, že to je univerzálna skúsenosť, čo sa týka skoro všetkých Jehovových svedkov. Je to obrázok toho, kam vedie násilné potlačenie sexuálneho pudu, ktorý je pre dospievajúcich prirodzený.
Kedy ste medzi svedkov vlastne prišli?
Vojtěch Domlátil: Ivan tam bol odmala, ja od desiatich rokov, takže sme boli o veľa vecí spojených s dospievaním ochudobnení. Masturbáciu som samozrejme považoval za hriech, a keď som to niekedy nevydržal, hanbil som sa za seba. A ešte väčší hriech bol použiť na to pornografiu.
Čoho sa najviac týkali pochybnosti, že vaša cirkev nie je tá pravá?
Vojtěch Domlátil: Vadila mi absolútna netolerancia voči ostatným náboženstvám vrátane rôznych prúdov v kresťanstve. Pre svedkov sú všetky tie ostatné falošnou cestou. Vadil mi aj ten pocit vyvolenosti, že oni sú tí jediní správni, čo prídu do neba. Respektíve do neba príde 144-tisíc vyvolených a ostatní budú v pozemskom raji. Taká extraliga a nižšia súťaž.. (usmieva sa)
Toto ma vlastne doviedlo až k tým fatálnym pochybnostiam. Potreboval som tvárou tvár ľuďom, čo sme chceli presvedčiť, naozaj jasný argument, že len svedkovia sú vyvolení a že ostatní sú v omyle a v moci Satana. To som nemohol prijať, pretože som aj medzi veriacimi iného vyznania – a samozrejme aj medzi neveriacimi – stretával úprimných ľudí so srdcom na dlani.
Ivan Sobička: Keď som odišiel z tej organizácie, prvýkrát som mal pocit, že som s ostatnými ľuďmi na rovnakej úrovni, že im nemusím dokazovať, že som lepší alebo že mám hlbšiu pravdu. Teraz ich môžem mať rád takých, akí sú. Vybudovať si postavenie toho s jasnou pravdou, čo môže ostatných poučovať, ma stálo obrovské úsilie. Rovnako ako to presvedčenie o vyvolenosti patriť do skupinky, od ktorej závisí prežitie ostatných. Aj mne podvedome prišlo nemožné si toto všetko obhájiť. Prečo by skutoční kresťania nemohli byť aj v iných cirkvách? Tá otázka: „Prečo iba my?“ ma prenasledovala dlho. Keby ma tá cirkev nenútila myslieť si, že sme tí jediní vraví, potom v nej možno dodnes som.
Je to vlastne život v totalite, kde sa odlišnosť a iný názor neodpúšťajú. Ako dlho ste potom hľadali sami seba?
Vojtěch Domlátil: Ten proces u mňa beží stále. Veľká premena nastala na UMPRUM. Autenticita je pre mňa aj teraz veľká téma. Práve preto, že medzi Jehovovými svedkami to bolo tabu. Tam bola téma, ako sa môžeme prispôsobiť Bohu, cítiť tú vieru ešte viac správne. Zrazu je to úplne opačne. Navyše podvedomie sa s takou drastickou zmenou, kedy prídete o všetkých ľudí okolo seba, ťažko zmieruje. Ešte päť rokov po odchode sa mi občas zdalo, že som na ich zhromaždení a že sa so mnou ľudia bavia, dokonca mám ísť na pódium a mať tam príhovor. Dojatý som tam vyliezol. A potom som sa prebudil...
A asi pred dvoma rokmi som sa v noci vybral do prírody a premýšľal o tej svojej exkomunikácii. Pochopil som, že po celú tú dobu až doteraz svedkov vlastne stále vnútorne obhajujem. Stretol som totiž medzi nimi naozaj skvelých a dobrých ľudí... Avšak tam v tej prírode som si povedal, že to moje vylúčenie bolo skutočne nespravodlivé a že to nie je moja vina. Vnútorne som sa naštval a tie emócie zo seba prvýkrát vykričal. Povedal som si, že život je moja párty, a sľúbil si, že ho budem žiť naplno.
Ivan Sobička: Trvalo mi päť až sedem rokov, než som sa adaptoval do nového života. Mne zase pomohlo holotropné dýchanie, pri ktorom sa dosiahne zmenený stav vedomia. V tele som zrazu cítil obrovskú silu. Skákal som, tancoval, kričal a dostal to zo seba. Vďaka tomu som mohol počuť vnútorný hlas, ktorý svedkovia nazývajú zradné srdce. Keď niekto cíti niečo, čo je proti pravej viere...
Vojtěch Domlátil: To je z biblického verša, ktorý často citujú. Máte dať na rozum, ale musíte premýšľať podľa tých publikácií, čo svedkovia rozdávajú.
Ivan Sobička: A hlavne skrotiť svoje pudy.
Vojtěch Domlátil: Znie to hrozne. Rozumom sa snažiť sám seba trochu oblbnúť, keď mi niečo hovorí, že niektorá tá argumentácia nefunguje. Takže čo od nás vlastne chceli? Oblbnúť mozog a vypnúť chtíč. A vlastne aj srdce, „veď srdce je zradnejšie než čokoľvek iné“.
Ivan Sobička: Podľa ich náuky je človek nedokonalý, takže z jeho tela nevychádza nič dobré. Preto nemáme počúvať svoje telo.
Vojtěch Domlátil: My sa teraz učíme pravý opak. (usmieva sa)
Ako členovia ste mali jasno, že ste dobrí a vyvolení. Kto ste teraz?
Ivan Sobička: Povedal by som, že som dnes sebavedomejší, pretože v cirkvi nám bolo vštepované, že zlyhávame. Svoju nedokonalosť sme si jasne uvedomovali. Sebavedomie sme mali, ale bolo umelo vytvorené tým presvedčením o vyvolenosti. Bola to kombinácia osobnej pokory s tou kolektívnou pýchou, ktorá pramenila z presvedčenia o tej veľkej pravde, ktorú hlásame.
Vojtěch Domlátil: Mali sme mať pocit, že sme lepší ako tí ostatní, ale mne to veľmi nešlo. Keď som vystúpil, snažil som sa učiť žiť v normálnom svete, hľadal som si nové vzory. Chcel som sa s niečím identifikovať, aby som sa v tomto chaose, kde je toľko možností, nejako zorientoval. Identifikoval som sa veľa so svojou profesiou. Najskôr som bol ilustrátor, teraz som animátor. Urobil som aj obálku k našej knihe.
A v osobnom živote?
Vojtěch Domlátil: Som otec, to je veľká a dôležitá úloha. Mám syna Viktora, má dva a pol roka. U Jehovových svedkov som sa bál urobiť niečo, čím by som sa znepáčil Bohu. Preto mám aj teraz tendenciu obzerať sa na druhých. Na vysokej škole vediem ateliér animácie, ale do toho študujem eko arteterapiu (psychoterapia, pri ktorej človek maľuje v prírode, pozn. red.). Fascinuje ma mágia prírody. V nej vlastne aj nachádzam Boha, ktorého som stratil. Lepšie povedané, v prírode nachádzam spiritualitu.
Ivan Sobička: U mňa prežilo aj niečo z toho, čo som robil predtým. Baví ma pracovať so slovom, preto pracujem v PR agentúre. Vždy ma zaujímala veda. Vedeckými poznatkami sme sa u Jehovových svedkov veľmi zaoberali, ale boli to len vybrané informácie a celkovo skôr pavedecké argumenty. Po svojom odchode od cirkvi som založil spolok Žiadna veda, ktorý je takou odpoveďou na mesiášske hlásanie, ktorému som sa venoval predtým. Robíme rôzne bláznivé experimenty.
Napríklad sme pustili balón do stratosféry alebo sa snažili psychicky ovplyvňovať hod kockou. A zaujímam sa aj o psychológiu. Chcel by som pokračovať v starostlivosti o ľudí, čomu som sa vlastne ako svedok tiež venoval. Môj otec bol jeden z vedúcich členov. Nezištne sa staral o svoje okolie. Cítim, že by som v tom mal po jeho smrti nejako pokračovať, ale nechcem už ostatným vnucovať nejakú absolútnu pravdu, ktorú musia prijať. Z toho som vyliečený. Snažím sa byť antimesiášsky.
Čo vy a viera?
Vojtěch Domlátil: Keď som premýšľal o odchode, urobil som si prieskum všetkých svetových náboženstiev. Na kresťanstve mi bolo sympatické, čo Ježiš kázal na vrchu, teda pravidlá života, ktoré sú univerzálne použiteľné. V Boha verím naďalej, ale nepredstavujem si ho ako osobu. Neviem, či po smrti bude druhý život. Nepotrebujem to vedieť. Ani to, ako Boh vyzerá. Verím, že je niečo, čo nás presahuje, že život je zmysluplný. Ale neviem, prečo sme tu. Napríklad je Boh príroda. Alebo je v prírode. To je ten raj. Nie až po armageddone (koncom sveta, pozn. red.). Žijeme teraz a tu!
Ivan Sobička: Boh pre mňa je aj naďalej téma. Myslím, že kresťanom nie som, ale aj naďalej si vážim to, čo nám Ježiš priniesol. Podľa mňa to bola skutočná osoba. Len celé to učenie nedokážem prijať. Nepáči sa mi napríklad, že sa o Bohu hovorí v mužskom rode, hoci má byť predsa bez pohlavia. Pritom práve takto je v náboženstve hlboko zapustený mužský šovinizmus – to som raz sám zistil, keď som sa skúsil modliť k Bohyni. Vôbec mi to nešlo. Často teraz ďakujem za život, napríklad keď sedím na chalupe vonku. Ale to poďakovanie nie je adresné. Pochopil som, že nemusím hovoriť: „Bože!“ Stačí povedať len: „Vďaka.“
Obaja máte deti. Ako ich vychovávate? Akcentujete nejako právo na slobodu a vlastné rozhodovanie?
Ivan Sobička: Časť rodiny máme aj naďalej u Jehovových svedkov. Synom (štyri a sedem rokov, pozn. red.) hovoríme, že existuje svet veriacich. Nedávno som im začal čítať biblické príbehy. Ale silne ich prerozrpávam. Pretože napríklad v Starom zákone je veľa náboženskej nenávisti. Rozprávam im to skôr ako staré grécke báje a povesti, aby tomu lepšie rozumeli. Snažíme sa ich vychovávať hlavne v úprimnosti.
Čo keby za vami deti za desať rokov prišli, že by sa chceli stať Jehovovými svedkami?
Ivan Sobička: Najprv by som sa zaujímal, prečo tam chcú vstúpiť, čo im chýba. Asi by som im to nezakazoval, to nie je dobrá cesta. Navyše si nemyslím, že je návšteva svedkov zase taká nebezpečná, že by som ich mal pred ňou chrániť. Povedal by som im, nech slobodne spoznávajú, keď sú zvedaví. Navyše sú to rodinné korene, takže trochu čakám, že sa raz budú chcieť pozrieť na zhromaždenie, kam sme kedysi chodili ja aj môj otec.
Vedel otec, že o jehovistoch píšete knihu?
Ivan Sobička: Nevedel. Rodičia sa so mnou dlhodobo nebavili. Dodržovali tie pravidlá nestýkania sa s odpadlíkmi. Bavili sme sa len za účelom nejakých nutných technických vecí. Neskôr sme riešili starostlivosť o otca, keď už bol vážne chorý. Zomrel minulý rok a namiesto pohrebu mal spomienkové zhromaždenie v sále Jehovových svedkov. Tam som po jedenástich rokoch prišiel a rozlúčku som si v tomto kruhu prežil, aj keď ma tam až na jednu výnimku nikto nepozdravil.
Vojtěch Domlátil: Sestra sa so mnou nebaví doteraz. Len keď sme zariaďovali mamin pohreb. Svedkovia ma vtedy obišli a kondolovali môjmu neveriacemu otcovi.
Ako je možné, že u vás veril iba jeden z rodičov?
Vojtěch Domlátil: Otec bol proti tomu. Zvlášť potom, čo nás tam mama ako deti začala vodiť. Ja som mal desať. Robila to tajne napriek jeho zákazu. Keď to zistil, uvažoval o rozvode. Vtedy som to bral ako dobrodružstvo. S odstupom mi to príde ako hnusné klamanie. My sme so sestrou postupne uverili a nechali sa pokrstiť. To pre otca bola rana. Dnes máme s otcom dobrý vzťah, knihu práve číta.
Čo synovi raz poviete o jehovistoch?
Vojtěch Domlátil: Ešte nemá ani tri roky, zatiaľ to teda neriešim... A až ten čas príde, hlavne mu poviem, že keby sa raz nechal pokrstiť, má to tieto úskalia. Že keď odpadne, jeho priatelia sa s ním nebudú nadosmrti baviť. Keby sa nechal pokrstiť, bol by som smutný. Bral by som to ako svoje zlyhanie, že sme niečo zanedbali, keď má potrebu upínať sa k takej organizácii, ktorá je podľa mňa nezdravá.
Je to sekta?
Ivan Sobička: Vidím tam rysy sekty. Jedným z nich je tá ostrakizácia odpadlíkov.
Vojtěch Domlátil: Je to vlastne forma psychického násilia.
Ivan Sobička: Pritom existuje zákon o cirkvách, ktorý práve toto správanie zakazuje. Cirkev nesmie týmto spôsobom brániť odchodu svojich členov a ničiť ich sociálne väzby. Takže také konanie je protizákonné. Lenže podľa nich sú zákony Biblie nadradené tým svetským. A preto tiež navonok často hovoria niečo iné ako v zbore.
Vojtěch Domlátil: Keď u nás žiadali štát o registráciu, nepravdivo napríklad uviedli, že od svojich členov nevyžadujú, aby odmietali krvnú transfúziu... Ale ak sú sekta, neviem. Každopádne si pamätám, že sme toto označovanie našej cirkvi ťažko niesli. Podobne ako výraz jehovista. Správny názov znie Jehovovi svedkovia. Nakoniec sme našu knihu pomenovali Jehovista, ale bolo to nekomfortné aj pre nás, pretože to stále považujeme za hanlivé. Ani dnes ten výraz bežne nepoužívame.
Keby u vás zazvonili Jehovovi svedkovia, čo by ste im povedali?
Vojtěch Domlátil: Mne sa to stalo, zazvonili na mňa na chate. Rovnako som im priznal, že som odpadlík. Odpovedali, že ich to mrzí, a išli o dom ďalej. Pretože správne sa so mnou ani nesmú baviť.
Čo bolo motiváciou tú knihu napísať? Terapia? Bodka za určitým obdobím? Pomoc ostatným tápajúcim svedkom? Alebo varovanie pre spoločnosť?
Ivan Sobička: Bol to najsilnejší príbeh, čo sme v živote zažili. A chceli sme ho vyrozprávať. Určitá terapia to pre nás tiež bola. Aj keď v mojom prípade sme začali písať až sedem rokov po odchode. Vo Vojtovi to však bolo ešte dlhšie. Mali sme už odstup. A rozhodne sme nechceli na túto cirkev kydať špinu. Pokúsili sme sa o úprimnú spoveď.
Vojtěch Domlátil: Tá skúsenosť s odchádzaním z komunity nám prišla zaujímavá a zároveň aj všeobecnejšie uchopiteľná. Pre mňa bolo dôležité, že som si v priebehu písania konečne dovolil prežiť nejaké naštvanie na svoju minulosť.
Na koho ste bol naštvaný?
Vojtěch Domlátil: Na začiatku hlavne sám na seba, že som tú skutočnosť dlho nevidel. Ale potom aj na tú organizáciu, ktorá nastavuje pravidlá, ktoré sú vlastne až neľudské. A trochu aj na niektorých ľudí, ktorí sú napospol láskaví, ale k niektorým veciam sú ľahostajní. Alebo robia, že ich nevidia. Vadilo mi to totálne zatváranie očí napríklad nad tým, čo musí taký odpadlík prežívať. Niektorí vylúčení sú v takej kríze, že vážne uvažujú o samovražde alebo to riešia nejakou závislosťou.
Zároveň je vaša kniha napísaná s veľkým pochopením pre ľudské slabosti. Navyše, niektorí ľudia z okolia sa vám snažili pomáhať, keď ste začínali odpadávať. Boli veľmi citliví. Aspoň tak som to čítal vo vašej knihe... Ako to bolo v skutočnosti?
Vojtěch Domlátil: Vlastne všetci nám naozaj chceli pomôcť.
Ivan Sobička: To práve zosilňuje tú dilemu, či niektoré veci skôr neprehliadať a nesnažiť sa zostať. Tých ľudí máte radi, nechcete sa s nimi lúčiť. Vidíte, že mnoho z nich tam našlo zmysel života a že sú naozaj spokojní. Na druhej strane zostať Jehovovým svedkom bolo pre mňa nemožné, cítil som z toho prostredia neúprimnosť a veľkú neslobodu.
Aké slová vás napadajú ako charakteristické pre život medzi Jehovovými svedkami a pre život po odchode?
Vojtěch Domlátil: Pred odchodom: príkladný, viera, Jehova a povzbudenie.
Ivan Sobička: Povzbudenie, ale len k tomu „správnemu“ smeru. Napadá mi ešte obetavý, ukáznený, dávajúci si neustále ciele. A heslo: Podľa Biblie! Pritom išlo vlastne o tých, ktorí tu Bibliu vykladajú, teda americké ústredie.
Vojtěch Domlátil: Dôležitý pojem bol aj láskavosť. Tej prehnanej láskavosti som sa potom musel ťažko zbavovať.
Ivan Sobička: Svedkovia chcú pomáhať, až je to neurotické. Takí boli často aj ľudia v mojom blízkom okolí. Boli obetaví tak veľa a podľa svojich obmedzených predstáv, že tým vlastne škodili okoliu aj sami sebe. Až neskôr mi došlo, že skutočná láska vyzerá inak.
A čo váš život po odchode? Aké slová ho charakterizujú?
Ivan Sobička: Otvorený.
Vojtěch Domlátil: Život.
Ivan Sobička: Presne! To by som tiež povedal.
Vojtěch Domlátil: Realita a prirodzenosť.
Ivan Sobička: Súhlasím. Tá psychiatrička, čo mi veľmi pomohla, mi na moje argumenty opakovane namietala: „Ale toto nie je realita. Povedzte mi, čo ste naozaj cítili.“ Ďalšie dôležité slová? Sloboda a úprimnosť. Svedkovia s tou úprimnosťou veľmi často operujú, ale ten pojem sa v ich poňatí dosť vyprázdnil. Hovoria: „Len úprimní ľudia spoznajú pravdu a stanú sa svedkami.“
Dnes sa snažím hovoriť, ako to naozaj vidím, čo naozaj cítim. Stále sa to vlastne učím. Priznať, že napríklad cítim aj niečo celkom živočíšne... Keď nedávno manželka čítala moje vtedajšie zápisky, každopádne hovorila, že som bol úplne iný človek... Možno som teraz v niečom trochu aj sebec, ale aj to je podľa mňa zdravé... Ľudí mám stále rád, ale tak nejako prirodzenejšie.
Kedy ste teraz šťastní?
Vojtěch Domlátil: Keď cítim, že veci fungujú a bežia prirodzene samy a že som to prijal. Viem, že som kvôli viere niektoré veci dlho odmietal vidieť.
Ivan Sobička: Keď dokážem prijať seba, aký som. Prijať ľudí okolo seba, nesnažiť sa ich prerobiť. Tá miera prijatia je teraz oveľa väčšia ako medzi svedkami. Tiež sme tam mali veľmi dobrých priateľov, ale boli tam slepé miesta, ktoré sme nemohli zdieľať a nemohli sme sa o tom ani zmieniť.
Predstavte si, že ste stále v tej cirkvi a vaše dieťa napríklad po nehode naozaj potrebuje krv. Keby ste nasledovali učenie Jehovových svedkov v tomto prípade a vaše dieťa kvôli tomu zomrelo, potom si to predsa budete vyčítať celý život...
Vojtěch Domlátil: Je fakt, že som tiež odmietol krv, keď mi operovali slepé črevo. Ako každý svedok som mal pri sebe vlastnoručne podpísanú krvnú kartu, notársky overenú. Ale to nebola zase tak fatálna situácia... Keby som o tom mal v prípade svojho dieťaťa pochybnosti, potom by sa mi nepodarilo to dodržať... Zvrátená mi príde aj oveľa menej vypätá situácia, keď malé dieťa svedkov dostane k narodeninám tortu a má vnútornú dilemu. Na jednu stranu má radosť, na druhú výčitky, pretože by malo podľa viery tej cirkvi darček odmietnuť.
Ivan Sobička: Na podobné dilemy si pamätám aj zo svojho detstva. Sú to často nezmyselné zákazy a príkazy, ktoré majú len viesť k väčšiemu vymedzeniu voči okolitému svetu. Prežiť detstvo s takýmito pocitmi nie je úplne normálne a môže to človeka trvalo poznamenať. Nedávno som sa pozeral na internetové stránky Jehovových svedkov, kde nejaký desaťročný chlapec písal, ako bojuje s výčitkami kvôli masturbácii.
Mimochodom, mnoho ľudí, čo od svedkov odíde, cíti hanbu. Za to, že do tej cirkvi patrili. To som našťastie nemal. Niektorí odpadlíci nedokázali novému okoliu priznať svoju minulosť. Verím, že náš román by im mohol pomôcť. Robili predsa niečo zo srdca, hoci boli určitým spôsobom zmanipulovaní. Ale nebol to úplne stratený život. Doteraz na tú kapitolu vo svojom živote vlastne spomínam v dobrom...
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.