Nemecko bolo z pohľadu LGBTI+ komunity priekopníckym štátom. Stalo sa domovom vôbec prvého homosexuálneho hnutia a dokonca aj samotné slovo homosexuál vymyslel nemecky píšuci spisovateľ.
V krajine vychádzali prvé periodiká určené pre túto komunitu a v Berlíne vznikla v roku 1897 prvá organizácia na ochranu práv LGBTI+ ľudí na svete. Gay kultúra vo veľkých mestách prekvitala a politické kompromisy umožnili mnohým žiť v súkromí a vo vyhradených subkultúrnych priestoroch slobodne, za predpokladu, že výrazne nezasahovali do verejného priestoru.
Aj napriek tomu práve v Nemecku vzniklo hnutie, ktoré sa postaralo o najväčšie prenasledovanie homosexuálov a dodnes sa považuje za najvážnejšiu epizódu v dlhej histórii diskriminácie a násilia voči sexuálnym menšinám. Nacistickí predstavitelia si totiž nedali za cieľ vyhladiť len Židov či Rómov, ale aj gayovia. A na rozdiel od ostatných, LGBTI+ komunita trpela aj dlhé roky po vojne.
Homosexualita ako židovské sprisahanie
„Každý, kto čo i len pomyslí na homosexuálnu lásku, je náš nepriateľ,” tvrdili nacisti a presviedčali národ, že ide o židovské sprisahanie s cieľom podkopať nemecký ľud. A mnohí na túto vlnu naskočili. Nepomohlo ani odhalenie sociálnych demokratov, že Ernst Röhm, prominentný nacistický politik, bol gay.
Nacisti sa opierali o neslávne známy paragraf 175 nemeckého trestného zákona, ktorý kriminalizoval sexuálne akty medzi mužmi. Postupne sa pričinili o masívne zatýkanie a zatváranie gay podnikov po celom Nemecku. Na tejto vlne sa viezla protestantská cirkev aj Vatikán.
Napríklad v októbri 1933 Clemens August Graf von Galen, biskup z Münsteru, súhlasne napísal o snahách nacistov „vykoreniť“ „otvorenú propagandu bezbožnosti a nemorálnosti“. Svetová liga za sexuálnu reformu sa ocitla v prachu - nacisti zničili nielen kancelárie, ale podpálili aj jej 10-tisícovú zbierku kníh.
Hitler vnímal Röhma ako hrozbu, a preto ho 30. júna 1934 spolu s niekoľkými ďalšími vodcami hnedých košieľ náhle zatkli a popravili. Nacistom hral do karát fakt, že Edmund Heines, jedna z obetí čistiek, bol údajne zatknutý v posteli s iným mužom.
Zoznamy homosexuálov a masívne udávanie
Reinhard Heydrich, jeden z vodcov SS, nariadil polícii vo všetkých veľkých mestách, aby vypracovali zoznam homosexuálov. Začalo sa masívne udávanie, kvôli ktorému sa na zoznamoch ocitlo približne 100-tisíc ľudí. Aktualizoval sa paragraf 175, takže gayovia smerovali do väzenia či na psychiatriu. Vyhnúť sa týmto možnostiam sa dalo jedine „dobrovoľnou“ kastráciou.
Od roku 1937 sa miesto väzení začali gayov posielať do koncentračných táborov. Tam im, na odlíšenie od ostatných, vyšili na oblečenie ružové trojuholníky. „Z výpovedí svedkov, ktorí takéto hrôzy prežili, patrili väzni s ružovým trojuholníkom k tým najzraniteľnejším, pretože čelili často útokom nielen zo strany veliteľov a kápov, ale aj zo strany spoluväzňov,“ vysvetľuje historička Jana Jablonická Zezulová pre portál queerslovakia.
Paradoxné je, že po začiatku vojny sa nacistická armáda spoliehala aj na gayov. Dobrý bol každý muž, ktorý bol ochotný nosiť zbraň, stačilo len, ak sa zaviazali, že budú žiť v celibáte. Kto odmietol, ten smeroval do koncentračného tábora. Lepšie na tom neboli ani muži, ktorí svoju orientáciu skrývali - napríklad 25 % z nich v meste Hamburg spáchalo samovraždu.
Prenasledovanie LGBTI+ komunity sa postupne rozšírilo aj na anektované územia, treba však dodať, že nie na zvyšok Európy okupovanej Nemeckom. Nacisti nemali záujem trestať gayov, ktorí neboli považovaní za etnických Nemcov.
Napríklad v Rakúsku sa ale trestné stíhanie mužov počas nacistickej vlády takmer zdvojnásobilo. Bežné boli tresty smrti, polícia dokonca chodila do škôl a pýtala sa mladistvých na ich sexuálne skúsenosti, aby mohli „homosexualitu vykoreniť čo najskôr“.
Homofóbni neboli v koncentračných táboroch len dozorcovia
Historik Clayton J. Whisnant uvádza, že LGBTI+ väzni v koncentračných táboroch „zažili jedny z najhorších podmienok, aké boli kedy ľudia nútení znášať“. A najhoršie dopadli Židia s inou orientáciou. V táboroch bola prítomná tvrdá homofóbia a gayovia museli vykonávať tú najšpinavšiu a zlomyseľnú prácu.
V koncentračných táboroch bolo uväznených približne 6-tisíc gayov. Sociológ Rüdiger Lautmann preskúmal 2 542 známych prípadov týchto väzňov a určil ich úmrtnosť na 60 percent v porovnaní so 42 percentami politických väzňov a 35 percentami Jehovových svedkov.
Za predpokladu úmrtnosti medzi 53 a 60 percentami zomrelo v táboroch najmenej 3 100 až 3 600 mužov. Dozorcovia SS vraždili LGBTI+ väzňov z krutosti alebo počas sadistických hier, pričom úmrtia maskovali ako prirodzené príčiny. V táboroch Mauthausen a Flossenbürg bolo štandardnou praxou upracovať týchto väzňov na smrť.
V polovici roku 1942 boli takmer všetci (najmenej dvesto) LGBTI+ väzni v Sachsenhausene popravení. Šance na prežitie záviseli od toho, v ktorom tábore boli muži uväznení. Aby toho nebolo málo, títo väzni boli počas posledných rokov nacistickej nadvlády preferovaným cieľom nacistických ľudských experimentov a kastrácií.
Najznámejšie experimenty boli pokusy endokrinológa Carla Vaerneta zmeniť sexuálnu orientáciu väzňov implantáciou pelety, ktorá uvoľňovala testosterón. Väčšina obetí však krátko nato zomrela. Gayovia a židovskí väzni sa tiež experimentálne liečili na týfus v Buchenwalde, na popáleniny fosforom v Sachsenhausene a používali sa na testovanie opiátov a pervitínu.
Ženy a situácia na Slovensku
Možno si si všimol, že celý článok je v podstate o mužoch. Lesbičky boli tiež odsudzované pre svoju „deviantnú“ sexualitu a dostali sa pod policajnú kontrolu, no z hľadiska trestného práva boli väčšinou ušetrené. Iná situácia bola len v Rakúsku, kde po pripojení k nacistickému Nemecku neexistoval žiadny právny rozdiel medzi mužskou a ženskou homosexualitou.
Celkovo je osud lesbických väzenkýň v koncentračných táboroch oveľa menej preskúmaný ako osud gayov, keďže pre nich neexistovala samostatná väzenská kategória. Do koncentračných táborov boli posielané pod rôznymi nálepkami - ako „asociálky“, bezdomovkyne, prostitútky alebo ženy kategorizované ako vyznávačky „nemorálneho životného štýlu“.
V porovnaní s LGBTI+ komunitou v Nemecku boli tá žijúca na Slovensku vystavená o čosi menším hrôzam. „Predpokladám, že režim Slovenského štátu pristupoval k ľuďom s inou sexuálnou orientáciou podobne ako nacistický režim, ale neorganizoval cielené deportácie tak, ako tomu bolo v prípade židovského obyvateľstva, resp. ako sa to dialo v Nemecku. Či sa lesby a gejovia mali v porovnaní s demokratickou ČSR horšie, či boli povedzme prísnejšie tresty a podobne, to nevieme. Na nejaké závery by bolo potrebné zrealizovať výskum,“ vysvetľuje Jablonická Zezulová pre queerslovakia.
A po vojne? Peklo
Odhaduje sa, že až 100-tisíc mužov bolo počas nacistickej nadvlády zatknutých a z nich polovica strávila čas vo väzení. LGBTI+ komunita si však nevydýchla ani po skončení druhej svetovej vojny. Povojnové postoje ku gayom boli ovplyvnené nacistickou propagandou a paragraf 175 zostali ako jeden z mála zákonov stále v platnosti.
Zatýkanie a väznenie mužov za konsenzuálne homosexuálne činy bolo v Západnom Nemecku a Rakúsku až do 60. rokov 20. storočia bežnou záležitosťou. Pre lepšiu predstavu, v rokoch 1945 až 1969 odsúdilo Západné Nemecko približne 50-tisíc gayov. A teda rovnaký počet, aký nacisti odsúdili počas svojej dvanásťročnej vlády.
V roku 1962 historik Hans-Joachim Schoeps povedal, že „pre homosexuálov Tretia ríša ešte neskončila.“ Vo východnom Nemecku bola homosexualita po roku 1957 stíhaná len zriedkavo a v roku 1968 dekriminalizovaná. Samotný paragraf bol však zrušený až o desiatky rokov neskôr po zjednotení Nemecka - v roku 1994.
Aby toho nebolo málo, členovia LGBTI+ komunity v koncentračných táboroch neboli uznaní za obete nacizmu. Reparácie a štátne dôchodky im boli odmietnuté. To platilo aj pre Židov, o ktorých sa zistilo, že sú súčasťou LGBTI+ komunity.
Dlhé roky nemali ani pamätníky v koncentračných táboroch. Obetiam, ktoré ale boli odsúdené až po roku 1945, bolo ponúknuté odškodné až v roku 2017, a teda ich zostalo len minimum. A čo sa týka priamych preživších koncentračných táborov, tak posledný gay Rudolf Brazda, ktorého predkovia pochádzali z Československa, zomrel ešte v roku 2011.
