Volal sa Hans-Georg Henke a mal 15 rokov. Na jeho slzami zaliatej tvári bolo vidieť dvojité zúfalstvo. Zúfalstvo nacistického režimu, ktorý na konci prehratej vojny povolal do zbrane členov Hitlerjugend, ktorí ešte ani nedokončili strednú školu. A zúfalstvo obyčajných Nemcov, indoktrinovaných predstavami o výnimočnosti ich "árijskej rasy", ktorým sa pred očami rozpadli sny o ich tisícročnej ríši.
Henke to sám priznal. O mnoho rokov neskôr rozprával, že vo chvíli, keď fotografia vznikla, sa mu pred očami zrútil celý svet. Povedal, že do protilietadlového oddielu Luftwaffe vstúpil z nevyhnutnosti, aby uživil svoju rodinu. Jeho otec, presvedčený komunista, zomrel, keď mal deväť rokov. Jeho matka zomrela o šesť rokov neskôr. Bolo na ňom, aby sa postaral o svojich dvoch mladších bratov.
Vo východonemeckom dokumentárnom filme Dvaja Nemci z roku 1988 tvrdil, že na samom konci vojny bola jeho jednotka vyslaná na obsluhu 88 mm protilietadlových diel v Štetíne. Červená armáda ich však čoskoro vytlačila na západ do Rostocku.
Veliteľ sa vraj vtedy spýtal vojakov, či by radšej padli do amerického alebo sovietskeho zajatia. Mladík sa rozhodol ísť na americké pozície. "Snažil som sa len zachrániť si život. Pri takom ostreľovaní nič iné nebolo možné," povedal a opísal dramatický útek, ktorý vraj musel absolvovať bosý, len s handrami na nohách.
Sovieti ho však podľa jeho výpovede nakoniec chytili a 8. mája zajali. V chaose posledných dní vojny si podľa svojich slov nevšimol, kto presne ho odfotil. Do konca života však trval na tom, že fotografia bola urobená 1. mája 1945 v Groß Lüsewitz pri Rostocku.
Vtedy sa vraj veliteľ spýtal vojakov, či by radšej padli do amerického alebo sovietskeho zajatia. Mladík sa rozhodol ísť na americké pozície. "Snažil som sa len zachrániť si život. Pri takom ostreľovaní nič iné nebolo možné," povedal a opísal dramatický útek, ktorý vraj musel absolvovať bosý, len s handrami na nohách.
Sovieti ho však podľa jeho výpovede nakoniec chytili a 8. mája zajali. V chaose posledných dní vojny si podľa svojich slov nevšimol, kto presne ho odfotil. Do konca života však trval na tom, že fotografia bola urobená 1. mája 1945 v Groß Lüsewitz pri Rostocku.
Miestni obyvatelia potvrdzujú, že Florea skutočne odfotil Henkeho v ich dedine. "Môj otec prvýkrát uvidel slávnu fotografiu v roku 1970 na obálke časopisu pre mládež na nočnom stolíku. Povedal, že plačúci chlapec bol odfotografovaný na našom dvore 29. marca 1945," povedal pastor Helmut Hofmann pre nemecké noviny Giessener Allgemeine.
Podľa jeho otca Friedricha Američania priviedli do dediny asi tridsať nemeckých zajatcov vrátane Henkeho. "Stále mal na sebe uniformu Luftwaffe, stál uprostred nášho dvora, triasol sa, skučal a plakal. Zrazu prišiel americký dôstojník s fotoaparátom, kľakol si pred mladého vojaka a urobil detailný záber," povedal Friedrich Hofmann.
Na ďalších Floreho fotografiách je vidieť aj Henkeho v topánkach. Pravdepodobne teda nechodil bosý, ako tvrdil v dokumentárnom filme. Fotograf tiež spochybnil dôvod jeho sĺz. Podľa neho mladý dôstojník protivzdušnej obrany plakal jednoducho preto, že mal strach a bol v šoku z boja.
Politické pozadie
Natíska sa prirodzená otázka. Prečo Henke povedal niečo, čo je v rozpore so zjavnými faktami? Odpoveď treba hľadať v politike. Po vojne a rozdelení Nemecka Henke nasledoval príklad svojho otca a vstúpil do komunistickej strany v NDR. Stal sa členom policajného zboru, potom pracoval ako úradník a nakoniec sa vypracoval na správcu nemocnice.
Komunistické vedenie NDR nedôverovalo tým, ktorí prišli do kontaktu s Američanmi. Príbeh o tom, že Henke padol do zajatia amerických vojakov, nezapadal do oficiálnej ideológie, ktorá vykresľovala Červenú armádu ako v podstate jedinú silu zodpovednú za porážku nacistického Nemecka.
Giessener Allgemeine konštatuje, že dokument Dvaja Nemci je jednoznačne ideologicky nabitý na danú dobu. Režisérka dokumentu tvrdí, že nemala dôvod Henkemu neveriť.
O presných motívoch bývalého člena Hitlerjugend však možno len špekulovať. Henke až do svojej smrti v roku 1997 vo veku šesťdesiatdeväť rokov nevysvetlil, prečo sa tak neústupne držal svojej verzie udalostí. Jeho manželka odmietla o celej záležitosti hovoriť.
Henkeho uslzená tvár tak akoby niesla ďalšiu rovinu zúfalstva, ktoré prežívali obyvatelia krajín bývalého východného bloku. Zúfalstvo z poznania krutého zvratu dejín, keď jeden totalitný systém nahradil druhý.
Od Hollywoodu k vojne a späť
Rovnako zaujímavý je však aj príbeh Johna Floreyho. Syn prisťahovalcov z Rumunska sa rozhodol opustiť lukratívnu prácu v Hollywoode vo chvíli, keď Japonci napadli Pear Harbor. Prešiel Pacifik s americkou armádou a fotografoval napríklad bitku o atol Tarawa alebo porážku austrálskych vojsk pri Rabaule.
Po invázii v Normandii postupoval s americkými jednotkami do Európy, kde dokumentoval bitku v Ardenách a oslobodzovanie koncentračných a väzenských táborov. Veľmi naňho zapôsobili fotografie živých kostier a naliehal na redakciu časopisu LIFE, aby im venovala viac priestoru.
"V Limburgu sme objavili väzenský tábor... Žiadali odo mňa jedlo, ktoré som nemal. Mal som však so sebou balíček sladkostí. Stáli v rade a ja som im povedal: "Chlapci, toto je všetko, čo mám." Každému som dal jeden, ale potom im začali dochádzať, tak som ich začal lámať na polovicu," spomínal neskôr na svoje stretnutie s podvyživenými americkými zajatcami.
Na rozdiel od iných slávnych kolegov sa po vojne vrátil k fotografovaniu celebrít. Pred jeho objektívom stáli také hviezdy ako Marilyn Monroe a ďalšie hollywoodske hviezdy, Florea sa nakoniec sám dostal za kameru a v 80. rokoch 20. storočia urobil slušnú kariéru v televízii. Ako režisér má na konte niekoľko epizód seriálov MacGyver, Mission Impossible a The Dukes of Hazzard.
