Za otca padáka je možné považovať hneď niekoľko ľudí: Objavil sa medzi nákresmi Leonarda da Vinciho a už koncom 18. storočia vo Francúzsku uskutočnili rad úspešných pokusov o skok z balóna. O storočie a štvrť neskôr potom rozmach lietadiel ťažších vzduchu priniesol potrebu záchranného zariadenia pre pilotov.
Medzi vynálezcami, ktorí sa vývojom padáka zaoberali, bol aj slovenský emigrant v Spojených štátoch Štefan Banič, ktorý 3. júna 1914 požiadal o patent, ktorý koncom augusta toho istého roku skutočne dostal.
Ako Batmanova hračka
„Nech je známe, že ja Stephan Banic, poddaný cisára Rakúsko-Uhorska, bytom v Greenville, okres Mercer, v štáte Pensylvánia, som vynašiel nové a užitočné vylepšenie padáka,” stojí na patentnej listine, ktorá opisuje Baničov vynález.
Slovenský samouk, ktorý do Ameriky odišiel v roku 1907, pritom išiel na vec trochu inak, ako väčšina jeho predchodcov. Namiesto ľahkého baldachýnu z látky, ktorý mal parašutista nad hlavou, totiž zostrojil akýsi oblek s rebrami a pružinami.
Celé zariadenie vyzeralo ako väčší dáždnik a skôr ako dnešné padáky pripomínal Baničov vynález niečo z výbavy komiksového Batmana. Skladacia konštrukcia s oceľovou kostrou a otvorom uprostred vrchlíka sa pripevňovala priamo okolo letcovho hrudníka a rozvírila sa systémom pružín.
Štefan Banič počítal dokonca s tým, že by človek v obleku mohol potrebovať svoj pád riadiť, a tak mal padák tiež zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo korigovať miesto pristátia. Banič sám svojmu zariadeniu pravdepodobne veril, v júni 1914 totiž funkčnosť padáka osobne predviedol zástupcom patentového úradu.
Sám ho predviedol
Priamo pred ich zrakmi sa vrhol zo strechy 15-poschodového domu vo Washingtone. Traduje sa, že vynálezca dokonca úspešne skočil aj z lietadla, presvedčivé dôkazy ale chýbajú. Isté ale je, že svoj padák ponúkol americkému armádnemu letectvu, ktoré od neho vynález za pár dolárov odkúpilo a Baniča dokonca urobilo svojím čestným členom.
Staršie české a najmä slovenské pramene uvádzali, že americké letectvo padák počas prvej svetovej vojny skutočne používalo, dnes sa o tom ale vedú spory. Baničov vynález totiž nebol veľmi skladný a možno si len ťažko predstaviť, že by ho pilot mal na sebe počas letu.
Druhá možnosť, že by padák bol pripevnený na trupe lietadla a letec ho navliekal až v prípade núdze, je ešte menej praktická. Podľa leteckého historika Dana Abbota navyše začali americkí piloti padáky používať až po vojne.
Návrat domov
Štefan Banič vydržal v USA až do začiatku 20. rokov, keď sa po takmer 15 rokoch vrátil na rodné západné Slovensko. V novej republike si v tom čase už 51-ročný muž začal zarábať v kameňolome (niekde sa uvádza, že bol murárom) a o jeho priekopníckom počine sa prakticky nevedelo.
Viac sa preslávil - aspoň u niektorých krajanov - ako spoluobjaviteľ jaskyne Driny v Karpatskom krase. Banič zomrel v januári 1941 a až po druhej svetovej vojne sa jeho vynález zase dostal do povedomia. Význam Baničovho padáku pre svetové letectvo bol ale trochu zveličovaný.
V roku 1970 - pri príležitosti stého výročia narodenia - odhalili Štefanovi Baničovi na letisku v Bratislave pomník a koncom 80. rokov vznikol o vynálezcovi, ktorého život je dodnes zahalený tajomstvom, v slovenskej televízii film.
O tom, že rodák z malej obce Neštich (dnes Smolenice) neďaleko Trnavy bol nadaný konštruktér a jeho vynález naozaj fungoval, síce niet pochýb, vývoj parašutizmu ale išiel inou, na Baničovom diele nezávislou cestou.
