Vytrhol syna herca Marlona Branda z rúk krvilačných hipíkov, ktorí ho uniesli a ukrývali v pustatine. Zorganizoval s pomocou helikoptéry útek z mexického väzenia, neskôr inšpiroval film s Charlesom Bronsonom. Vyriešil prípad zavraždeného storočného starca - z vraždy usvedčil jeho prekrásnu mladú ženu-modelku. Sexy krásavica následne obrátila zbraň sama na seba, avšak nie kvôli strachu z trestu a väzenia, ale preto, že neodolateľný súkromný detektív odmietol jej rozochvené prosby o sex.
Život a profesijná dráha Jaya J. Armesa, detektívneho esa z amerického El Pasa, ktorý zomrel v deväťdesiatich dvoch rokoch 18. septembra 2024, boli neuveriteľnými eskapádami, kúskami, výkonmi napchaté. Toto je len nahliadnutie do portfólia jeho dych vyrážajúcich činov na úvod, píše David Lorenc z portálu iDnes.
Jeho osobnosť zhŕňajú jednoduché, lakonické slová magazínu People: „Bezruký, ale vražedný.“ Veľkoleposť a farbistosť jeho postavy potom podčiarkuje aj citát z týždenníka Newsweek. „Je expertom na odpočúvanie, zručným pilotom, smrtiacim strelcom a karatistom. Je snáď najlepším súkromným očkom v krajine,“ písal v roku 1975. A dodával: „Jediné, čo mu chýba, sú ruky.“ Detektív Jay J. Armes totiž nemal ani jednu.
Strata ako zisk
Súkromné očko svetového formátu sa narodilo ako Julian Armas v roku 1932 v chudobnom susedstve El Pasa, v americko-mexickej rodine predavača v malom obchode s potravinami. Napriek skvelosti jeho profesijnej dráhy, napriek výnimočnosti jeho charakteru a renesančnej šírke jeho detektívnych, bojových, logistických, dokonca politických a mnohých ďalších zručností, nevieme o supermanovom detstve príliš veľa.
O istých náležitostiach svojho života zachovával ohľaduplné mlčanie. „Áno, zabíjam ľudí. Hovoriť o tom však nechcem,“ odmietal trápnosť chvastania sa, namiesto toho iba sucho objasňoval: „Je to ako vojna. Ak sa mi niekto postaví do cesty, budem ho musieť zabiť. Nehovorím o tom však rád.“ Zabíjal z profesijnej povinnosti, nie zo záľuby. Nič, čím by chcel ohromovať. Práve jeho umiernenosť, civilný tón, s ktorým prechádzal svoj nevšedný život, ohromovali.
S obdobnými decentnými ohľadmi obchádzal aj súkromné aspekty svojho života. Čo na nich záleží! O jeho raných rokoch teda vieme, a to ešte len vďaka starému článku v plátku El Paso Times, iba toľko, že keď mal trinásť, hral sa s kamarátom Dickom Caplesom so železničnými treskavkami, výbušninami pre akustické signály rušňovodičom. Onen jediný moment, do ktorého sa detstvo detektívneho velikána kondenzuje, je však tým najzásadnejším. Tragickou náhodou mu totiž explózia odtrhla obe ruky.
„Niesol to ako vojak,“ komentoval nešťastie jeho otec pre článok, ktorý sprevádza fotografie usmievavého chlapca. Dobová snímka svedčí o tom, že nebohého chlapca strata rúk nepripravila ani o dobrú náladu, ani o záujem uplatniť sa v spoločnosti. Dosvedčuje vôľu prospieť jej - a zaslúžiť si svoje miesto.
S charakteristickým americkým pragmatizmom, ťažiacim z protestantskej etiky a húževnatosti kapitalistického individualizmu, chlapec vedel, ako si s telom, novo opatreným nezničiteľnými hákmi, miesto v komunite zaslúžiť. Na neostrej fotografii vidíme mladého muža, ako z korby pick-upu naberá na svoje železné ruky balík novín, aby ich rozniesol spoluobčanom. Chlapec – žeriav.
Jeho ďalšie kroky dosvedčia, že sa stratu rozhodol premeniť na dar. Vydal sa v ústrety svojej vlastnej verzii amerického sna. Bola doslova na neuverenie, preto sa, ako ľudia príliš všedných životov i schopností, za pochybnosti o jej pravdivosti nehanbime.
Nezničiteľný a úspešný: čo vezmem, to vyriešim
„Snažím sa vám ponúknuť niečo zo svojho reálneho života,“ hovoril v roku 1946 magazínu Texas Monthly, ako Armes už trochu podráždene vysvetľoval reportérom nevýznamnej kanadskej televíznej stanice, že ním navrhovaná scéna sa do dokumentu o jeho živote bude výborne hodiť.
Onen výjav mal podľa jeho nápadu vyzerať asi takto: Telefonát povolá Armesa do recepcie reštaurácie, kde obeduje. Pristúpi k nemu obrí orientálec, chytí ho a výhražne mu oznámi, že sa zahráva so zlými ľuďmi. Najslávnejší detektív sveta odvetí, že nechce násilie, potom však lumpa prehodí svojimi hákmi cez rameno na zem. Nato naňho zaútočí druhý najatý gangster, toho spacifikuje svojou železnou protézou karatistickým sekom.
Najslávnejší detektív sveta nechápal, čo teatrálneho na tom štáb má. Mala to byť výstižná ilustrácia jeho práce a všedných aj sviatočných dní. „Takmer každý deň môjho života sa odohrá nejaké násilie. Alebo potenciálne násilie.“ Žil obklopený akciou, strieľaním, bitkami, útokmi, drámami.
„Keď ráno odchádzam z domu, nikdy nevie, či ma ešte uvidí,“ ľutoval medzinárodný hrdina svoju ženu. Bola v tom istá nekompromisná vecnosť, vedel, že inak tomu byť nemôže. Robí len svoju prácu. Riziko je údelom, ktorý mu pridelil jeho talent a služba klientom.
V tom čase už mal na konte trinásť alebo štrnásť pokusov o atentát. Šesť alebo sedem zranení, ktoré utrpel pri svojej detektívnej práci, do toho nepočítal.
Patrili k nim napríklad priestrely, ktoré inkasoval pri záchrane štrnásťročného dievčaťa. Našiel ju v Novom Mexiku, v byte s ňou bol šialený hipík - vlasatí stúpenci lásky a mieru figurovali, ako archetypy násilnej vyšinutosti, v jeho zákazkách celkom často. Rozkopol vtedy dvere, hipík do neho trikrát vypálil, jedna z guliek skončila kúsok od detektívovho srdca.
Armes ho skolil ranou medzi oči. Bol zavalený krvou, napriek tomu najprv dievča odviezol k rodičom do El Pasa. Prirodzene, v prvom rade ide o klientov. Až potom zašiel do nemocnice. Aj to len preto, aby dočista nezomrel. Mal totiž dohodnutých ešte niekoľko prípadov - a jeho vizitkou bolo, že čo prijme, to vyrieši.
A zvíťazil v mnohých svojich kauzách. Ako už vieme, našiel syna Marlona Branda, bolo to práve v čase premiéry filmu Krstný otec. Denník Record-Gazette cituje Armesa, podľa ktorého trinásťročného Christiana ukrývala partia ôsmich hippies, ktoré si najala hercova ex-manželka Anna Kashfi. Pracoval tiež pre Elvisa Presleyho, Elizabeth Taylorovú alebo Yoko Ono, menoval magazín People.
Vo vetroni doplachtil do Castrovej Kuby, aby odtiaľ zachránil dvojmiliónový majetok svojho klienta. Vypravil helikoptéru do mexického väzenia, úspešný únos jedného z internovaných inšpiroval film Breakout s Bronsonom.
Ak sa jeho život zdá neuveriteľný, je to celkom oprávnený dojem. „Toho chlapíka ste si nemohli vymyslieť, pretože keby ste to urobili, ľudia by vám povedali, že to je taký senzačný obraz, že to je úplne neuveriteľné,“ pritakával novinár denníka The Washington Post Tom Zito.
Neuveriteľné, neuveriteľné. Ako by za to snáď Armes mohol, že na ňom bolo výnimočné dočista všetko? Bol jednoducho unikátny, tak to už bolo.
Som iba obyčajný superman
Nakoniec priznával, že vo všetkom vynikal už odmala. „Vždy som bol na čele triedy. Kapitán vo futbale, najlepší v boxe, vpredu pri baskete. Hviezda,“ priznával, keď už musel. V konečnom dôsledku bez ostychu, ale tiež bez chvastania sa, len vecne konštatoval skutočnosť. Prostý chod jeho života bol jednoducho pôsobivý.
V športoch exceloval aj potom, čo prišiel o ruky. Rovnako sa už ako teenager živil ako úžerník. A nakoniec ho povolali do Hollywoodu, nemal ani pätnásť, práve vraj nastúpil do leteckého kurzu.
Počas svojej nasledujúcej filmovej kariéry hral v trinástich celovečerných filmoch, zvládol vyštudovať niekoľko odborov, odniesol si tituly z kriminológie, psychológie, chémie, osvojil si sedem rečí, vrátane presne tridsaťtri čínskych dialektov. Vyštudoval tiež školu akéhosi Centrálneho vyšetrovacieho úradu. Stal sa agentom Interpolu. To všetko do svojich devätnástich rokov.
Potom sa rozhodol stať súkromným očkom. „Chcel som očistiť verejný obraz onej profesie. V televízii a vo filmoch sú súkromní detektívi obvykle vykresľovaní ako krivácki bývalí policajti, čo majú v kanceláriách plný bar a pracujú pre obe strany,“ vysvetľoval. Jeho misiou sa stalo vteliť sa do detektívneho esa, čestného, nadaného, pracovitého, schopného. S konexiami, vedomosťami, odvahou, sebaobetavým nasadením. Stať sa obrazom supermanského hrdinu.
Tak sa vrátil domov to El Pasa. Už ako Jay Armes, ale predovšetkým ako zjavenie. Po rodnom meste jazdil v cadillacu, na palubnej doske mal namontovaný hluchý telefón, keď uvidel v meste partiu dievčat, zastavil vedľa nich, priložil si tajuplne slúchadlo k uchu a hovoril do neho „nenápadne“ neznámu, cudziu reč, zatiaľ čo sa rozhliadal okolo: neblíži sa k nemu zloduch v prevleku žobráka so sonickou zbraňou pod kabátom?
Už asi všetci tušíme, ako to celé je. Prvé zásadné vysvetlenie v príbehu, v ktorom sú skutočne reálne asi iba železné háky namiesto rúk, podávajú niekdajší priatelia a známi Juliana Armasa: Pre väčšinu ľudí by bola strata oboch rúk koniec. Pre neho to bol začiatok.
Hlaveň miesto ruky a žijúca hyperbola
Výsledkom bola oživená komiksová postava. Reálne podložie nezmizlo, posunulo sa. Prvky skutočnosti sú prítomné, nafúkli sa však do obrovského preháňania. Osobnosť detektíva Armesa, jeho život a práca sa stali obrovskou hyperbolou, len neumelo maskovanou.
Asi ako helikoptéra, ktorá čnela na jeho pozemku pri haciende v El Paso. Využíval ju vraj k rýchlym presunom, aj keď mal k dispozícii viac ako dve tisícky agentov, ročne sa angažoval vo viac ako dvoch stovkách prípadov osobne. Lenže keď novinár Gary Cartwright, ktorého dlhej reportáži vďačíme za osvetlenie Armesovej postavy, v roku 1976 počas svojej návštevy detektívove panstvo preskúmal zblízka, poznal, že stroj už dlho rozhodne nevzlietla.
Spľasknuté kolesá prilepené k zemi, špinavé vrtule, vysklené okná. Kedysi dávno takto trčala pred miestnou firmou Kessler Industries, dodával novinár, potom ju Armes nechal previezť k sebe. Ako kulisu svojich dobrodružstiev.
Jeho vodič a bodyguard, mlčanlivý Fred, sa pýšil zbraňou pod šoférskou uniformou a automatom pri sedadle. Než získal džob u elitného detektíva so supertajnými úlohami, živil sa ako predavač zemiakových lupienkov.
Armesova vila so zverincom s čiernymi pumami a sibírskym tigrom, obohnaná elektrickým plotom a napchatá kamerovými systémami, bola miestom, kam celé El Paso vzhliadalo. Reportér opisuje, že vo vnútri bola excentrickým zhromaždiskom bez ladu a skladu navezených vecí, gýčovitého dizajnu, s mnohými nedomyslenosťami a nefunkčnosťami.
Telocvičňa, v ktorej vraj superman trávil každé ráno, než si doprial proteínové raňajky, bola úložiskom tuctových strojov z reklám a smiešnych cvičebných pomôcok, ktoré zodpovedali skôr domácim posilňovniam paničiek vyššieho stredného veku ako gymu elitného zabijaka.
Jeho háky však boli zase reálnou zložkou jeho živej hyperboly. Zaobchádzal s nimi obratne, šikovne. A v tom na pravej ruke mal naozaj zabudovanú pištoľ McCoy kalibru dvadsaťdva. Spúšťací mechanizmus mal na bicepse, k zbrani bol pripojený drôtom. Mechanizmus bol dielom newyorského chirurga menom Bechtol, povedal reportérovi, a stál 50-tisíc dolárov.
Charles Bechtol, odborník na biomechaniku a ortopedickú chirurgiu naozaj existoval, znamená to však v Armesovom svete poloprávd, klamstiev a nezmyslov niečo? Zvlášť keď v roku 1976 podivuhodný detektív vysvetľoval, že „strieľať z toho môže jedine môj mozog, je to... ako keď otvoríte ústa, to vám tiež povie mozog“.
Okrem hákov je jeho život skladaný z výmyslov a nedoložiteľných tvrdení, ako reportér Cartwright starostlivo a obšírne doložil. Ani na meno Armes, ani Armas nie je vydaná žiadna pilotná licencia. Neexistuje doklad, že by hral v akomkoľvek filme, okrem úplne marginálnej postavy v jednej epizóde cyklu Hawaii Five-0.
Ani tvorcovia Bronsonovho filmu, ani literatúra neuvádzajú, že by bol inšpiráciou snímky Útek z väzenia práve Armesov kúsok s helikoptérou, sám o sebe tiež bezdôkazný. Bez dokladu zostávajú Armesove pásky z karate, jeho tituly, vyštudované odbory, jeho priateľstvo s výstredným konštruktérom Howardom Hughesom, jeho ilegálna vetroňová misia na Kubu.
Ako je však možné, že sa naozaj pýšil opancerovanou limuzínou s kamerovými systémami, že žil v gýčovitej drahej vile, že mohol chodiť po El Pase a užívať si to, ako ho počúva miestna podnikateľská smotánka?
Fantasta
Bol to výsledok akejsi mágie, zdá sa. Umne servírovaných čriepkov reality. Akési detektívne práce Armes v El Pase naozaj ponúkal. Lenže nezachraňoval ako agent Interpolu svet supersofistikovanými metódami za kozmické honoráre pred najnebezpečnejšími lotrami vesmíru.
Pani Guillermina Reyesová spomínala, ako si ponuku jeho služieb našla v telefónnom zozname. Najprv vraj požadoval 1 500 dolárov, potom si povedal o 700, nakoniec sa spýtal, koľko madam môže dať. Kšeft urobil za 150 dolárov. A pokazil ho.
Elpaský šerif potvrdzoval, že Armes v meste skutočne pôsobil. Dokonca s ním čiastočne spolupracoval. Jeho najväčšou kauzou vraj bolo vyriešenie prípadu krádeže zásielky nohavíc zo skladu letiska spoločnosti Lee Way. Prípad rozhodne nedosahoval rozmery, ktoré by sme od zákazky superdetektíva s pištoľou v železnej protéze riadenej mozgom čakali, ale existoval. A vyniesol mu ďalšie zákazky pre letisko v Oklahome.
Elpaský detektív Joe Shepard potom doplnil, že detektívny biznis praje podvodníkom. Čím viac si o sebe klient myslí, tým ľahšie ho môžete napáliť, tým ochotnejšie totiž skočí na premrštenú cenu. Armes sa pritom mohol oprieť o mediálne renomé - zachránil predsa synčeka Marlona Branda, všetci videli v novinách ich fotku!
Bol to trik, vysvetlil pomocník elpaského šerifa. Žiadne trojdňové pátranie v helikoptére, prežívanie o vode, žiadna dráma. Všetci vedeli, kde dieťa je, išlo len o to najať si v Mexiku pár federálov alebo nájomných kriminálnikov a pre chlapca zájsť. Jediný problém bol dostať ho zo zeme.
Z toho všetkého, zo spleti drzosti, zveličenia, perličiek reality, sa podarilo vytvoriť muža väčšieho ako život sám. Predovšetkým tiež z fantazírovania. „Zdá sa mi, že žije vo svete fantázie. Prečíta si nejaký dobrodružný príbeh – a o týždeň neskôr sa ho snaží prežiť sám,“ mienil šerifov pomocník SJ Palos.
Výsledný obraz bol však presvedčivý. Dokladom sú oslavné články vo vážených magazínoch ako People a Newsweek. Tiež jedna detská figúrka. Firma Ideal Toy Corp. venovala Armesovi vlastnú figúrku pre deti. „Batman a Robin, Superman sú superhrdinovia. Ale Evel Knievel, Jay Armes sú skutoční, žijúci superhrdinovia, ktorí sú naozaj tým, čo robia,“ bol si istý popredný manažér spoločnosti, ktorý podvodníka zaradil do spoločnosti kaskadéra a zabávača Roberta Knievela.
Ako funguje kaskáda výmyslov a naparovania sa, doložilo aj vydavateľstvo Macmillan Publishing Company, keď sa po prečítaní článku v Newsweek rozhodlo venovať unikátnemu detektívovi knihu. „My tu v New Yorku si o tých v El Pase, viete, v divočine, my si o nich myslíme, že sú veľmi nekultivovaní. Že veľmi nechápu, čo sa deje. Ale tento muž je fascinujúci. Veľmi rýchly, veľmi inteligentný, schopný uchopiť problémy a vyriešiť ich,“ zhrnul svoj náhľad na obraze najskvostnejšieho detektíva.
Napriek sláve, ktorá presiahla celú Ameriku, sa však Armes sústredil na svoje rodné El Paso. Tam chcel oslňovať, konkrétne dokonca v jeho chudobnej, mexikánskej časti Lower Valley. Nie v bohatšej, kde žili bieli. Doktor, ktorého reportér Cartwrigfht spovedal, tušil prečo. Armes chcel imponovať tým, z ktorých vzišiel.
Istý newyorský knižný redaktor spomínal, ako naňho zapôsobil rituál vystupovania z Armesovej limuzíny. Vlastne to bol prvok, ktorý mu z celého stretnutia v El Pase utkvel v hlave najvýrečnejšie, najsilnejšie. Z vozidla vystupoval vždy najskôr detektív, to bol princíp, pravidlo.
„Ja som ozbrojený. Svojich priateľov dokážem ochrániť,“ vysvetlil vždy Armes. Bolo to vlastne také okázalé, tak nehorázne teatrálne, až to so všetkou prehnanosťou okolo detektívovej postavy splývalo do pocitu všednosti.
Všetci vymyslení, fiktívni, televízni, komiksoví, knižní supermani vyzerajú ako karikatúra. Jay J. Armes bol reálnou karikatúrou, žijúcou anekdotou. Bol mužom, ktorý sa snažil vziať svet okolo seba do svojich hákov. A podarilo sa mu to!
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
