Prapôvodným autorom nápadu bol Julius Neubronner. Bol profesiou lekárnik, ale dušou holubár. Úplne preto neprekvapí, že v roku 1903 začal experimentovať s doručovaním vlastnoručne vyrobených liekov leteckou poštou, píše Radomír Dohnal z iDnes.
Ušetril si tým stokilometrovú cestu z Kronbergu, kde mal lekáreň, do sanatória vo Falkensteine, kde mal holubníky. Každé ráno mu lekár telefonicky zadal súpis s receptami, a on ich postupne so svojimi operencami v klietkach v priebehu dňa odbavil.
Jeden holub uniesol zásielku o váhe až sedemdesiatpäť gramov a do svojho cieľa dorazil za hodinu. Nájsť v okolí Frankfurtu šikovného lekárnika nebolo ľahké, takže doručovateľská záľuba Neubronnerovi prechádzala.
Navyše to v drvivej väčšine prípadov fungovalo dobre. Len zriedka sa stalo, že sa pacient sanatória svojich liekov nedočkal, pretože niekde cestou zaúradoval dravec, ktorý holuba ulovil.
Čo vlastne holuby zažívajú?
Onoho scenára sa napokon holubár obával, keď jedného hmlistého dňa nedorazil do cieľa jeden z jeho obľúbených operencov. O to väčším prekvapením bolo, keď sa práve tento stratený holub, dobre živený av kondícii, po štyroch týždňoch vrátil naspäť do holubníka. Holubár neskrýval radosť, ale ani zvedavosť. Čo asi musel vtáčí cestovateľ zažiť za dobrodružstvo?
Napadlo ho vtedy, že holuby vybaví miniatúrnymi fotoaparátmi, aby si mohol ich cestu prezrieť. Ideu v priebehu nasledujúcich rokov piloval k dokonalosti. Stal sa priekopníkom leteckej fotografie aj vývoja miniatúrnych vtáčích fotoaparátov.
Z dosiahnutých úspechov sa však neradoval dlho. V auguste 1914 mu celý jeho výskum, vrátane prototypov fotoaparátov aj holubníkov, zabavila armáda. Na vojnové účely. Z onej akvizície už žiadny ďalší prielom nevzišiel, zákopové boje prispeli nanajvýš k nebývalému rozvoju vojenskej holubej pošty.
O tridsať rokov neskôr, v ďalšej svetovej vojne, s vtáčou fotografiou využívanou na prieskumné misie aspoň krátko experimentovali všetky mocnosti. Zjavne tým nedosiahli očakávané výsledky, takže od vtáčej špionáže upustili. Podivínsky Neubronnerov nápad znova vzkriesila až v šesťdesiatych rokoch americká Ústredná spravodajská služba, CIA.
Pozrime sa na to poriadne
CIA si totiž nezastierala, že pokiaľ ide o územie Sovietskeho zväzu a ním budované vojenské inštalácie, raketové silá, lodenice a vojenské prístavy, kasárne a sklady techniky, je v podstate slepá. Niežeby tieto masívne objekty nedokázala zachytiť s pomocou výškových prieskumných lietadiel U2 a A-12, alebo neskôr s pomocou špionážnych satelitov Corona či Gambit.
Záber cieľovej oblasti, zhotovený z extrémnej výšky, bol silne neostrý, bez detailov. Za optimálnych podmienok, ktoré väčšinou neboli k dispozícii, sa dosahovalo štvorpalcové rozlíšenie.
Predstava holubov s kamerami, ktorí sa na rozdiel od lietadla U2 nebudú pohybovať vo výške 20 tisíc metrov, ale budú si poletovať priamo medzi cieľovými objektmi, znela príťažlivo.
Teda, až na druhé počutie. V záznamoch CIA, odtajnených v roku 2019, sa opakovane spomínalo, že celý nápad je krajne nepravdepodobný, exotický, smiešny až kuriózny. Ale že za krátke vyskúšanie stojí. Ono krátke skúšanie napokon trvalo skoro šestnásť rokov.
Vypustite holuby
Tajnostkárske oddelenie Výskumu a vývoja v CIA sa pustilo do vývoja fotoaparátov a miniatúrnych kamier, rozbehli sa pohovory s preverenými vojakmi holubármi, začalo predĺžené testovanie najrôznejších variantov „výcviku“ vtáctva. Čisto teoreticky jednotlivé dieliky špionážnej holubej hry fungovali dobre.
Miniatúrny fotoaparát, vážiaci tridsaťpäť gramov a s popruhmi ďalších päť, skutočne umožňoval získať oveľa podrobnejší prehľad o tom, čo sa v danej oblasti okolo vtáka deje. Mohol začať snímať okamžite po vypustení operenca alebo mať prednastavené oneskorenie.
Potom už zhotovoval sériu snímok vo zvolenom intervale, zatiaľ čo malý motorček na batérie posúval film a spúšťal uzávierku. Klady? Bol tu zrejmý potenciál na fungovanie špionážnych misií za rozmanitých klimatických situácií.
Letecké snímkovanie sa dalo realizovať za slabého osvetlenia či nízkeho uhla slnka, teda v podmienkach typických pre sovietske základne lokalizované v severských regiónoch. Holuby dokázali detailne pokryť širokú oblasť, nimi zhotovené snímky sa približovali rozlíšeniu troch štvrtín palca. A prinášali, keď sa pošťastilo, vynikajúcu „interpretovateľnosť“.
Lákavý bol samozrejme aj faktor „prirodzeného maskovania“. Holuba posedávajúceho na streche muničného skladu by určite nikto nepodozrieval z toho, že si fotí prísne stráženú základňu ponorkovej flotily. Navyše sa mohol skryť v kŕdli iných, dočista obyčajných holubov.
Nikto však bohužiaľ nemohol vopred garantovať, čo si vlastne holub zmyslí. Aj preto neboli výsledky „výcviku“ až také sľubné.
Na veľké akcie holuby neboli
Úplne zlyhávali v takzvaných A-B-C misiách. Písmo A značilo miesto ich vypustenia, B polohu cieľa a C miesto, kam sa holuby vracali. Holuby notoricky zotrvávali, vedení svojim vrodeným pudom, len v režime A-C misií. Po vypustení jednoducho leteli rovno domov.
Niektorí experti z CIA tým boli rozladení a navrhovali využitie iných, múdrejších, druhov vtákov. Pokusy so sokolmi, havranmi a papagájmi kakadu však dopadli ešte o niečo horšie.
V záznamoch je pri týchto experimentoch pripísaná poznámka: „Vôbec netušíme, čo tieto potvory dokážu.“ Nakoniec teda bolo pristúpené k tomu, že holuba s fotoaparátom vypustili v bode A, tak aby v priamke cestou do domovského holubníka ideálne preletel nad cieľom. Stávalo sa to približne v 25 percentách prípadov.
Lietali si ako chceli
Neduhy sa spájali aj s tým, že vtáky sa inštinktívne vyhýbali rušným cestám, hlučným miestam, leteckej premávke. Radi lietali pozdĺž vody a až príliš často sedali na vetvy stromov, z ktorých sa však nič v okolí nedalo nič vidieť.
Celý projekt „Vývoja systému na zabezpečenie snímok s vysokým rozlíšením nad stráženými oblasťami“, s krycím názvom Tacana, sa pokúšal na tieto zistenia reagovať. Boli napríklad rozpracované návrhy špeciálnych vreciek, všitých do kabátov a viest, z ktorých bolo holuby možné nenápadne vypúšťať.
V dielňach CIA bola upravená podlaha vozidla VW Beetle tak, aby mohla niesť boxy pre vtáky, ktoré bolo možné stlačením skrytého pedála vyklopiť na ulici. Skúšalo sa aj vypúšťanie holubov z idúcich vlakov, ukázalo sa, že pri 140 kilometroch za hodinu to už je fatálny počin.
Veľký test a veľké sklamanie
Prvú veľkú skúšku si holuby odbili v októbri 1976, kedy boli vypustení nad Andrewsovou leteckou základňou, druhú vo februári 1977 pri objektoch Navy Yard v juhovýchodnej časti Washingtonu.
Až na jedného, ktorý najskôr podľahol zvodom veľkomesta, sa všetky vypustené holuby vrátili s dvoma stovkami fotiek. Asi tretina z nich teoreticky mohla mať spravodajský potenciál. Zdalo sa, že uspeli.
Lenže nadriadení už so svojimi agentmi-holubármi začali strácať trpezlivosť. Netušili, k čomu je ďalšie testovanie, keď už projekt Tacana v domácich podmienkach preukázal svoju užitočnosť. Prečo je potrebné celú vtáčiu letku znovu pripravovať v Sovietskom zväze. Nechápali, že holub sa bude vracať iba na miesto, kde vyrástol.
A keď uvideli predpokladaný rozpočet do ďalších rokov, príprava štvorice holubov na operačné nasadenie by vraj prišla na 20-tisíc dolárov a technické vybavenie na ďalších 30-tisíc, rozhodli sa na sklonku roku 1977 celý projekt Tacana zrušiť.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
