Príťažlivá, mimoriadne bystrá a jazykovo nadaná. A je ešte len gymnazistka, keď svoje prednosti nasadí do nečakanej služby: československého odboja za druhej svetovej vojny. Ten z nej vychová špiónku prvej kategórie a neskôr aj ústrednú aktérku udalosti, ktorá prispeje k porážke Nemecka: bombardovania rafinérie Apollo.
Nemala ani sedemnásť, keď sa ju nemecký agent snažil zlomiť, aby sa stala špiónkou tretej ríše. Zahrala sa na naivku a vykrútila sa z toho. V skutočnosti v tom čase už niekoľko mesiacov pracovala na opačnej strane barikády. Beatrix Čelková-Pospíšilová alias Trixi, ktorej príbeh svetu predstavil publicista Slavo Kalný v knihe Bombardovanie Apolky.
Príchod Bielej pani
Príbeh najmladšej špiónky Európy (tak ju nazvali isté švajčiarske noviny) sa začal písať po zániku ČSR, keď sa 15-ročná Trixi so svojím otcom presťahovala z Bratislavy do Prahy. Jej rodičia sa rozišli a kým matka Mária odišla s novým partnerom do Liptovského Mikuláša, Ján Pospíšil musel ako Čech opustiť Slovensko. Dospievajúcej Beatrix táto zmena nie je spočiatku po chuti, ale už krátko po príchode si do svojho denníka – ako uvádza Kalný – zapíše aj tieto vety.
„Praha ma ohromila, omráčila, no zároveň mi učarovala. Otec sa o mňa síce staral, ale iba tak – po chlapsky. Mala som voľnosti, koľko sa mi zažiadalo. Hoci občas spomínal akúsi politiku, nevedela som, o čom hovorí a kam po večeroch a nedeliach chodí. Možno tá jeho politika bola nová žena, no domov si ju nevodil.“
Trixi síce oplýva mimoriadnym intelektom, no namiesto vysedávania v gymnaziálnych laviciach radšej objavuje zákutia Prahy. Jej úžas čoskoro vystrieda zdesenie. Píše sa marec 1939 a ona sa stáva priamym svedkom začiatku okupácie krajiny nacistickým Nemeckom a zblízka sleduje zúfalé reakcie domáceho obyvateľstva i nástup diskriminácie Židov.
V tom čase z Bratislavy do Prahy (teda zo slovenského štátu do Protektorátu Čechy a Morava) pricestuje aj Trixina teta: Františka Hrubišková, rodená Pospíšilová, žijúca legenda slovenského odboja, prezývaná aj Biela pani. A práve tento príchod Trixi osudovo zmení život.
Čo odo mňa očakávate?
Šarmantná, so zmyslom pre humor, hereckým talentom, tvrdohlavosťou a citom pre spravodlivosť. Takto pred časom Beatrix opísal pre HN jeden z jej troch synov, Juraj Čelko, lekár žijúci v Trenčíne.
„Zároveň však v sebe mala niečo z hazardného hráča, s bratmi sme s ňou často hrávali žolíka o jednohalierniky, ktoré nám po hre vracala. Nikdy som u nej nezažil pocit strachu, nestrácala duchaprítomnosť. Dokonca ani na dôchodku, keď ju zlodeji zviazali vo vlastnom dome a zakryli jej ústa.“
Pridajte si k tomu fyzickú krásu a perfektnú znalosť nemčiny (v šestnástich rokoch čítala nemeckých klasikov v švabachu) a pochopíte, že Biela pani nešliapla vedľa, keď už pár dní po svojom príchode začala Trixi nenápadne zoznamovať s hlavnými aktérmi československého odboja. Vnímavá a nebojácna mladá žena bola učenlivou žiačkou, hoci v tom čase ešte nemala príliš potuchy, čo od nej jej teta vôbec očakáva.
Čoskoro si ju zoberie pod krídla Františkina známa, istá teta Hana a otvorí mladému dievčaťu dvere do ateliérov na Barrandove, teda Lucerna-filmu. Šestnásťročná Slovenka tak začne naraz prenikať do dvoch úplne odlišných svetov: na jednej strane s tetou Hanou pomáha perzekvovaným Židom (ku ktorým patril aj Hanin manžel), na strane druhej spoznáva najväčšie herecké hviezdy tých čias: Oldřicha Nového či Adinu Mandlovú.
Trixi nie je naivná, no i tak sa vydesí, keď jej jedného dňa teta naznačí, že okolo filmu sa krútia aj prominentné šarže wehrmachtu a že tam má svoju konšpiračnú miestnosť aj gestapo. „Prečo mi to hovoríte? Čo ja mám s Nemcami? Čo odo mňa vlastne očakávate?“ Teta odpovie: „Nesmierne užitočnú prácu.“
Trixi svoju rolu pochopí rýchlo. Otec sa síce sprvu tvári, že o ničom nevie, no aj on – ako píše Kalný – jedného dňa akoby náhodou prehodí: „Niet nad opatrnosť, dievča moje. O ilegalite čosi viem. Ibaže usilovať sa o spravodlivosť za prvej republiky a dnes – za fašistov – je sakramentský rozdiel. Aj ty máš iba jeden krk.“
V hľadáčiku gestapa
V tej chvíli však bolo najdôležitejšie, aby čo najviac zapracovala na tom, čím ten krk hýbal. Z intelektuálnej, ale aj estetickej stránky. Ľudia spriatelení s odbojom, medzi ktorých patril aj riaditeľ Barrandova, ju preto priúčali nielen zásadám konšpirácie, ale aj umeniu zvodnosti a flirtovaniu. Aby vedela, ako nemeckému oficierovi graciózne podávať rúčku na bozkanie, či ako piť, ale nikdy sa neopiť... Čoskoro sa z nej stane interná zamestnankyňa Barrandova, o ktorej vzhľad sa starajú najlepší maskéri a maskérky krajiny.
Príťažlivá, vždy atraktívne oblečená bruneta s dokonalými nohami i nemčinou sa na zdesenie mnohých českých kolegov začne čoraz častejšie objavovať v spoločnosti „hitlerčíkov“. Nemajú potuchy, že je to preto, lebo od nich rafinovane ťahá cenné informácie.
Jej čaru čoskoro podľahne aj Heinz Klack, mimoriadne inteligentný a ostrieľaný spravodajca, ovládajúci štyri jazyky, ktorý pred vojnou precestoval celú Európu. A práve on jej na jednom stretnutí znezrady predostrie ponuku, aby sa stala špiónkou tretej ríše. Trixi ho dokáže presvedčiť, že na takú nebezpečnú misiu nie je vôbec vhodný typ.
Klack sa však objaví ešte raz: vyzná jej lásku a stihne ju varovať, že gestapo ju má vo svojom hľadáčiku. Po atentáte na Heydricha ju nemecká tajná polícia aj skutočne dolapí. Počas vypočúvania síce so všetkým majstrovstvom zahrá naivku, no pochopí, že jej sledovanie sa tým neskončilo a kruh okolo nej sa uzatvára. Našťastie sa jej podarí na falošný pas dostať nazad na Slovensko, čím si zachráni život.
Osudová Apolka
Jej špionážna činnosť tým však nekončí. Akoby aj mohla, veď v Bratislave sa ubytuje priamo v byte manželov Hrubiškovcov, ktorí pokračujú v ilegálnej činnosti. Čoskoro sa zblíži aj s hlavou slovenského odboja, profesorom Karolom Kochom, talentovaným a sociálne cítiacim lekárom, prisťahovaným z Česka.
Keďže gestapo jej je naďalej v pätách, dočasne opúšťa Bratislavu a „skrýva sa“ vo Vysokých Tatrách. Táto cesta čoskoro získa osudový rozmer, 18-ročná Trixi tu stretáva o osem rokov staršieho právnika a podnikateľa Vojtecha Čelka, svojho budúceho manžela. A ten si raz na ich spoločnom výlete všimne, ako ju ktosi ukradomky odfotí. Vzbudí to v ňom podozrenie a položí jej zásadnú otázku: „Čo vlastne robíte?“
Trixi nepovie úplne pravdu, ale ani neklame. Skutočnosť je taká, že v tom čase spoločne s Bielou pani pomáha politickým väzňom či hľadaným disidentom. Jej sa to však stále zdá trochu málo, zverí sa tete, že by si trúfla aj na čosi viac. A tá jej jedného dňa – ako píše Kalný – oznámi: „Keď si až taká nedočkavá, tak sa podrž. Londýn od nás žiada ďalšie informácie práve o Apolke. Radili sme sa, komu to zveriť. Profesorovi Kochovi vychádzaš ako naše eso práve ty, Trixi.“
Bombardovanie
Ťažšie si predstaviť riskantnejšiu akciu, ako sa infiltrovať do Nemcami ovládanej bratislavskej rafinérie Apollo. Šarm a inteligencia ju však opäť nenechajú v štichu a čoskoro sa stane tunajšou zamestnankyňou. Keďže Justícia, teda ilegálna skupina, do ktorej boli zapojení aj Hrubiškovci, bola napojená na Londýn, spojenci aj vďaka Trixi získavali o Apolke podrobné informácie. Jedným z ich cieľov bolo ničiť nemecké zásoby paliva, a tak bolo len otázkou času, kedy príde rad aj na Apollo.
V prvej polovici júna 1944 jej Biela pani nečakane oznámi: O dva-tri dni Londýn bombarduje Apolku. Trixi je v šoku. To bol síce hlavný cieľ jej špionážnej činnosti, no ju idú aj tak zožrať pochybnosti. Veď tam pracujú stovky ľudí, množstvo jej priateľov. Má sa podieľať na ich masovom zavraždení? Kvôli čomu? „Trixi, je vojna... Na benzíne z Apolky lietajú Nemci do Ruska...,“ vecne ju uvádza teta do reality. No výčitky svedomia jej však aj tak nedajú spávať.
16. júna 1944 sa krátko pred desiatou nad Bratislavou ozvalo tlmené dunenie. Hoci lietadlá výstražne zakrúžili nad mestom, sirény mlčia. Zakvília až vtedy, keď na rafinériu Apollo začnú padať bomby. Výsledok štyroch útočných vĺn liberátorov je tragický: 118 mŕtvych, 585 ťažko ranených, 711 nezvestných.
Mŕtvych už nevygumovala
„Mama sa s nami o špionážnej minulosti nerozprávala, niektoré informácie som sa od nej dozvedel až v pokročilom veku. Vtedy som vlastne zistil, prečo neznáša zápach pečeného mäsa. Keď prežila bombardovanie Apolky, tak ju potom dotiahli k spáleným mŕtvym telám ľudí, ktorých poznala, aby sa ich pokúsila identifikovať,“ približuje Juraj Čelko po rokoch Trixine najťažšie chvíle.
Podľa jeho slov netušila, že bombardovanie bude také strašné. „Tie straty životov, ku ktorým svojou špionážnou prácou prispela, už nedokázala vygumovať, aj keď jej dokazovali, aký to bol úder pre nemecké vojská, ktoré už vtedy trpeli nedostatkom pohonných látok.“
Po vojne sa Trixi vydala a stala sa poslankyňou Bratislavy, horšie časy však pre ňu nastali po februárovom prevrate v roku 1948, keď znárodnili živnosť jej manžela. Neskôr sa presťahovali do Trenčína, kde pracovala ako poslankyňa národného výboru a neskôr ako sestrička na onkológii. Tu je aj v roku 1997. Nájdu ju s knihou, otvorenou na kolenách. Práve literatúrou totiž Trixi celú starobu zaháňala neodbytné výčitky svedomia...