Vojna je obdobie, kedy sa všetky strany konfliktu snažia za každú cenu nájsť spôsob, ako poraziť nepriateľa alebo nad ním získať aspoň nejakú prevahu. Zvažuje sa každá len trochu sľubná možnosť, čo na druhú stranu dáva šancu všelijakým šarlatánom a záleží na množstve okolností, ako to nakoniec dopadne.
Tentokrát všetko začalo napadnutím Spojených štátov 7. decembra 1941, náletom na základňu Tichomorskej flotily v Pearl Harbore. Vzhľadom na okolnosti považovali Američania útok Japoncov za mimoriadne podlý a väčšina, vrátane bývalých zaprisahaných pacifistov, ich začala nenávidieť, píše Radek Panchartek z portálu iDnes.
Odtiaľ bol len krok k tomu, aby sa snažili podľa svojich možností prispieť k vojnovému úsiliu a prichádzali mnohokrát s nevšednými nápadmi, ako vrátiť úder, prípadne urýchliť víťazstvo.
Bombový amatér
Jedným z nich bol Lytle S. Adams, dentálny chirurg a amatérsky vynálezca z Irwinu v Pensylvánii, čo je zapadákov s populáciou okolo troch tisíc obyvateľov. V tridsiatych rokoch navrhol napríklad systém zhadzovania a vyzdvihovania leteckej pošty bez toho, že by lietadlo muselo pristáť. Neúspešne.
Pre náš príbeh je dôležité, že sa poznal s prvou dámou Eleanor Rooseveltovou a že bol na výlete v národnom parku Carlsbad Caverns v Novom Mexiku, kde žijú obrovské kolónie netopierov.
Kŕdle, vydávajúce sa za súmraku na lov, sú turistickou atrakciou, pretože majú stovky tisíc až milióny jedincov a letiace mračno má rozmery stoviek metrov až jednotiek kilometrov. Za noc dokáže zjesť okolo desiatich ton hmyzu.
Netopiere prespávajú zavesení v jaskyniach so stálou teplotou, ale pokiaľ nie sú k dispozícii, vyhľadávajú tmavé zákutia, typicky v drevených konštrukciách krovov striech. Lietajú v noci a vďaka echolokácii sa úplne bezpečne orientujú aj v zastavanom priestore.
V čase druhej svetovej vojny bola väčšina japonských miest postavená z ľahko horľavých materiálov, dreva, bambusu a papiera. To sa všeobecne vedelo. Adamsova úvaha bola jednoduchá.
Ak by sa v noci vypustilo dostatočné množstvo netopierov v blízkosti nejakého japonského mesta, tak by s úsvitom vyhľadali úkryt niekde v podkroví domov, kde by sa zavesili a čakali na budúcu noc. Keby sa k netopierom pripevnila časovaná zápalná nálož, bola veľká nádej, že celé mestá, alebo aspoň ich časti, zachvátia rozsiahle požiare a ľahnú popolom.
Zostávalo vymyslieť spôsob dopravy. Ako najjednoduchšie sa javil nejaký chladený kontajner zhodený v blízkosti japonského mesta v noci z lietadla. Hibernujúce netopiere, uskladnené v kontajneri, by boli vypustené časovacím mechanizmom. Nočný život netopierov bol výhodou, pretože nálet pod rúškom noci bol relatívne bezpečný a pravdepodobnosť, že by v tme niekto kontajner našiel, mizivá.
Posvätenie z Bieleho domu
Adams nič nepodcenil. Začal vyhľadávať všetky dostupné informácie o netopieroch a navštívil množstvo zoológov a ďalších odborníkov. Jeden z nich, Jack Von Bloecher, mu potvrdil, že vzhľadom na všeobecné správanie netopierov dáva jeho nápad zmysel. To ho povzbudilo.
12. januára 1942 zaslal do Bieleho domu list, v ktorom nápad farbisto popisoval. Z niektorých jeho argumentov by sa dnešní ochrancovia zvierat asi poriadne nahnevali, ale bola iná doba: „Netopiere sú najnižšou formou života a dôvod, prečo boli stvorení, zostáva nevysvetlený...“ alebo „...boli stvorení Bohom, aby zohrali svoju úlohu v pláne existencie slobodného ľudstva a zmarili všetky pokusy o znesvätenie nášho spôsobu života.“
Prezident Roosevelt vec konzultoval s popredným zoológom Donaldom Griffinom a na jeho radu projekt posvätil v liste plukovníkovi Williamovi J. Donovanovi: „Ten chlap nie je cvok. Znie to ako úplne bláznivý nápad, ale oplatí sa na to pozrieť.“
Tajný projekt s krycím názvom „Adamsov plán“ bol zverený letectvu americkej armády USAAF (US Army Air Force). Adams mohol začať zostavovať „vedecký tím“. Ako prvých pozval svojich konzultantov Jacka Von Bloechera (krycie meno Batman) a jeho asistenta Jacka Couffera (krycie meno Batboy).
Bizarná partia
Ďalej vedca Ozro Wiswella, ktorý sa sám popisoval ako „milovník netopierov“, študenta Dennyho Constantina, ktorému sa kvôli jeho záľube v netopieroch rovesníci posmievali, a ďalších asi päť mužov, z ktorých jeden bol manažér hotela, ďalší bývalý gangster, údajne spolupracujúci s Al Caponom. Všetkých spájala záľuba v netopieroch.
Najprv bolo nutné vybrať vhodný druh netopiera. Po starostlivom štúdiu podkladov bola vybraná tadarida guánová, ktorá Adamsa upútala pri návšteve národného parku Carlsbad Caverns. Kruh sa uzavrel.
Tadarida guánová je drobný netopier, nesmierne hojný na americkom kontinente. Najpočetnejšie kolónie v Mexiku a Texase majú desiatky miliónov kusov. Tieto netopiere sú obratné, bežne lietajú rýchlosťou okolo 75 km/h, ale najvyšší doložený rekord, zmeraný z lietadla, je 162 km/h.
Sú to vytrvalí letci. Jedinci nalietajú za noc okolo päťdesiat kilometrov vo výškach až do troch tisíc metrov, aj keď bežne lovia vo výškach šesť až pätnásť metrov.
Napriek tomu, že sa jedná o drobné stvorenia s dĺžkou tela okolo deviatich centimetrov, rozpätím 28 centimetrov a hmotnosťou 7 až 12 gramov, sú veľmi aktívne, vo vzduchu trávia okolo šesťdesiatich percent života. Tadaridy sú silné, matky bežne nosia za letu dve mláďatá.
V zime netopiere hibernujú, zabalení do krídiel, takže veľkosť len o málo presahuje dĺžku tela. V čase hibernácie nevyžadujú kŕmenie ani inú starostlivosť, takže by ich bolo ľahké skladovať a prepravovať.
Ťažké bomby
Po výbere druhu sa overovala možnosť umelej hibernácie. To fungovalo pomerne dobre. Netopiere umiestnené do chladničky sa pomaly zbalili a zaspali. Po opatrnom zahriatí v rúre boli opäť aktívni, začali liezť a lietať. Na prepravu hibernovaných netopierov bol vyrobený špeciálny nákladný automobil s chladiarenskou nadstavbou.
Potom sa testovala nosnosť. Najprv bolo potrebné zistiť, koľko toho netopier unesie. Začínalo sa na dvojnásobku hmotnosti tela a záťaž sa pomaly znižovala. Prví jedinci teda namiesto letu padali na zem ako kamene.
Zistilo sa, že tadaridy unesú náklad okolo pätnástich až osemnástich gramov, teda viac, než samy vážia. Ako ideálny spôsob zavesenia „užitočného nákladu“ bolo postupne zvolené prilepenie na brucho netopiera.
Problém bol v tom, že najmenšia zápalná bomba, magnéziová AN-M50, vážila 1,8 kilogramu, teda zhruba stokrát viac, ako tadarida uniesla. Nezostalo nič iné, než požiadať o pomoc ďalších vedcov, konkrétne profesora organickej chémie z Harvardovej univerzity, kandidáta Nobelovej ceny Louisa Fiesera, ktorý sa preslávil výskumom prostriedkov proti zrážaniu krvi, syntézou vitamínu K, lieku proti malárii... a vynálezom napalmu.
(Ne)bezpečný napalm
Napalm je skratka NAphthenic Petrol Acid PALMmitate (benzín zahustený kyselinou palmitovou). Napalm horí pri teplote 800 – 1 200 stupňov Celzia. Na rozdiel od kvapalných látok, gélovitý napalm dobre drží na povrchu zasiahnutého predmetu, nesteká a doba horenia je výrazne dlhšia.
Ako náplň novej zápalnej bomby bol ideálny. Proti pôvodne uvažovanému bielemu fosforu bol oveľa stabilnejší a bezpečnejší pri manipulácii.
Zďaleka najväčší problém predstavoval vhodný časový zapaľovač. Nemusel byť príliš presný, hodina alebo dve nehrali pri vypuknutí požiaru žiadnu rolu. Ale musel byť malý, ľahký, spoľahlivý a úplne bezpečný.
Jediné zlyhanie v kontajneri plnom netopierov by znamenalo katastrofu pre nosné lietadlo. Fieser nakoniec vyriešil aj tento problém miniaturizáciou chemického zapaľovača, aký používali agenti SOE (Special Operations Executive) pri špeciálnych operáciách.
Pre zápalnú zmes bolo vyvinuté špeciálne puzdro z celulózy s ceruzkovým oneskorovacím zapaľovačom, označené „H-2 unit“. Po iniciácii horelo H-2 približne osem minút a plameň bol dlhý vyše pol metra, čo na zapálenie drevenej konštrukcie stačilo. Účinnosť celého zariadenia však bola overená skôr a s väčšou ohňovou show, než sa čakalo.
Ikonická katastrofa
15. mája 1943 bolo na základni Carlsbad Army Airfield naplánované fotografovanie. Reportéri a pozvaní hostia z armády, námorníctva i námornej pechoty boli náramne zvedaví, ako všetko funguje.
V jednej betónovej budove boli postavené cvičné drevené konštrukcie a pripravení hasiči, ktorí mali plamene zlikvidovať. Nakoniec však došlo k tomu, že pri neopatrnej manipulácii sa asi pol tucta „nabitých“ netopierov prebralo z hibernácie a uletelo z budovy.
Na dennom svetle netopiere vyhľadali najbližší vhodný temný kút na prespanie. Nálože mali pre ukážku „krátke zapaľovače“ nastavené zhruba na dvadsať minút. Všetko fungovalo perfektne. Počas pol hodiny vypuklo šesť požiarov, okrem iného pod nádržou leteckého paliva.
Popolom tak namiesto japonského mesta ľahla armádna letecká základňa. Letectvo dalo od projektu ruky preč. Zástupcovia námorníctva naopak považovali požiar základne za perfektný dôkaz funkčnosti a účinnosti zbrane. Bolo potrebné len doladiť niektoré detaily.
Ako horúci zemiak
Námorníctvo celý výskum prevzalo v auguste 1943 a premenovalo ho na Project X-Ray. Po starostlivejšom preskúmaní však predsa len došlo k záveru, že podobná atrakcia by na palubách lietadlových lodí nebola úplne najbezpečnejšia a v decembri vec posunuli námornej pechote.
Námorná pechota presunula testy do skúšobného strediska El Centro v Kalifornii. Po niekoľkých testoch, ktorých cieľom bolo stanoviť optimálnu výšku a rýchlosť bombardéra pri odhode a výšku otvorenia padáku, boli na strelnici Dugway v Utahu postavené dve skupiny skúšobných budov.
Jeden komplex tvorilo šesť makiet nemeckých montovaných radových domov, druhý dvanásť makiet japonských domčekov. Použité drevo zodpovedalo originálnym predlohám.
Na porovnanie účinnosti boli použité zápalné bomby M-69 s termitovou náplňou zhadzovanej z bombardéra B-25 Mitchell, rovnako ako testované netopierie bomby. Výsledky spracovávali školení pozorovatelia a vyhodnocovači Národného výboru pre obranný výskum (National Defense Research Committee, NRDC). Tí boli k celému testu mierne povedané skeptickí.
Prekvapivý úspech, ale neskoro
Výsledky však boli pozitívne. Vychádzali z toho, že pri porovnateľných vonkajších rozmeroch, zodpovedajúcich štandardnej bombe kalibru 250 libier, vážil zväzok zápalných bômb M-69 celkom 192 kilogramov, zatiaľ čo netopieria bomba len 45 kilogramov.
Netopierie bomby nebolo nutné zameriavať, takže mohli byť uskladnené kdekoľvek v trupe bombardéra a zvrhnuté cez pumovnicu. Jeden nálet bombardéra s bombami M-69 dokázal spôsobiť 167–400 ohnísk požiaru, zatiaľ čo s netopierími bombami 3 625–4 748, podľa typu cieľa.
Výhodou netopierov bolo, že väčšina požiarov nevznikala na povrchu objektu, ale na skrytých miestach, takže sa mohli riadne rozhorieť, kým ich hasiči dokázali nájsť a mohli zasiahnuť.
Prototyp bomby, ktorú navrhol Adams, bol vyrobený z lakovaného kartónu, aby bol výrobne čo najlacnejší. Ale valcové puzdro, s dĺžkou jeden a pol metra, po opustení pumovnice nevydržalo nápor vzduchu a rozpadlo sa.
Vnútri kontajnera bolo 26 kruhových kartónových tanierov s priemerom 76 centimetrov s komôrkami pre netopiere. Celková kapacita bomby bola 702 jedincov, ale plánovali sa aj väčšie pre 1 030 zvierat.
Premyslený systém zastavila jadrová bomba
Po zhode z veľkej výšky padala bomba najprv voľným pádom. Vo výške okolo 2 000 až 1 200 metrov, podľa okolitej teploty, otvoril barometrický spínač brzdiaci padák a z vonkajšieho obalu, ktorý sa rozpadol na dve časti, vytiahol taniere naviazané na štyroch lankách. Polovice obalu dopadli voľným pádom na zem.
Taniere sa na lankách roztiahli, aby medzi nimi vznikli dostatočné medzery a mohli slúžiť ako plošiny na vzlet netopierov. Rozovretím došlo k hromadnému odisteniu zápalných náloží. Netopiere sa na pomaly klesajúcich plošinách prehriali, prebrali k životu a rozleteli do okolia.
Na rok 1944 boli naplánované ďalšie testy. Ale keď sa admirál Enest Joseph King vo februári 1944 dozvedel, že bomba nebude pripravená skôr ako v polovici roku 1945, všetky ďalšie pokusy s okamžitou platnosťou zastavil. V tom čase už sľubne bežal projekt Manhattan, ktorého cieľom bol vývoj jadrových zbraní s neporovnateľne väčším účinkom.
Adams síce argumentoval, že invázia netopierov by spôsobila porovnateľné materiálne škody, ale len minimálne straty na životoch, ale nebolo mu to nič platné. Projekt zhruba za dva milióny dolárov skončil. Asi šesť tisíc tadarid guánových obetovalo svoje životy na oltár vlasti zbytočne.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
