Sme na prahu tretej svetovej vojny? Tak to vnímajú niektorí ľudia. My sme oslovili pamätníkov druhej svetovej vojny. Bežných ľudí, ktorých mladosť poznačila krutosť bojov. Zažili si všeličo. Pekné aj zlé. Imrich, Ondrej a Mária prinášajú svoje autentické výpovede tragédií z minulosti.
Otec pomáhal pri úteku židom, hovorí Imrich
Imrich mal desať rokov, keď vypukla vojna. Aj keď nežil priamo v bojovej zóne, tak si ju veľmi dobre pamätá. „Môj otec bol z Poľska a ešte počas prvej vojny ušiel na Slovensko,“ začína rozprávať svoj príbeh. Žil v Hertníku a najbližšie priame boje boli pre neho tie v Duklianskom priesmyku pri Svidníku, vzdialené od neho 64 kilometrov.
„Pamätám, si ako v Hertníku na stanici vykladali muníciu a vojenskú techniku, pretože v obci Bardejovská zábava boli vyhodené koľajnice,“ opisuje útržky spomienok z tohto smutného obdobia. Nebol to však najdesivejší zážitok. Vojaci chodili kontrolovať aj domy a brať muníciu. Imrich rozpráva, že aj u nich doma bola takáto kontrola. „Kontrolovali ľudí aj domy, ale otec zakopal muníciu do hnoja,“ vysvetľuje a dodáva: „nemeckým vojakom sa v ňom však nechcelo hrabať, a preto ju nenašli.“
Imrichova rodina síce nezažívala priamy kontakt z vojnou, no aj tak sa rozhodla pomôcť tým, ktorí to potrebovali.
Keďže bol jeho otec pôvodom z Poľska, tak pomohol Židom, ktorí z neho utekali na Slovensko. Spomína na to, ako odprevadil jednu rodinu s dvoma deťmi do Prešova. „Židia nikomu nedôverovali, tak ich môj otec odviedol do Prešova, kde sa potom šikovne vytratili,“ hovorí. Rodina, ktorej pomohli, sa dočkala šťastného konca. Po nejakom čase sa Imrichovmu otcovi ozvali z Rakúska a poďakovali mu za jeho pomoc.
Dobrí vojaci
Mária má 93 rokov. Počas vojny bola akurát v rozkvete. Mladé šestnásťročné dievča čakali iné nástrahy ako len strach z okupovania. V obci Olšavce, kde vyrastala, sa pravidelne striedali vojaci. Mnohých z nich museli u seba aj ubytovať „na kvartíre“. Vysvetľuje: „Ale čo ja môžem na nich nadávať, veď s nami vychádzali ako rodina.“
Prvý nemecký vojak, ktorého spomína sa volal Max. Ten sa u nich ubytoval spoločne s Ukrajincom Vasiľom. Vasiľ patril medzi dobrovoľníkov, ktorí išli spoločne s nemeckými vojskami proti Rusku. „Mal taký pliešok zavesený na šnúrke na krku a na ňom napísané frajviliger,“ rozpráva Mária. Bola zvedavá, že čo to znamená, ale on jej to nechcel prezradiť. „Nechcel povedať, až potom potichu povedal, že dobrovoľec,“ spomína.
Nemci dobrovoľníkom neverili a preto boli v dedine ubytovaní po dvojiciach – jeden Nemec a jeden Ukrajinec.
Avšak podľa slov Márie sa k ním správali pekne. V ľuďoch síce panoval strach, ale našli sa aj vojaci, ktorí im pomohli. „Nemci po dedine chytali mužov, no ten vojak, čo bol u nás, môjho otca ukrýval v stodole, aby ho nenašli,“ vysvetľuje.
Na dobrosrdečnosť niektorých svojich „spolubývajúcich“ spomína aj Máriin brat Ondrej. Počas vojny mal desať rokov, no niektoré zážitky sa mu do pamäti vryli navždy. „Mal som chorú nohu a rodičia so mnou museli ísť do neďalekej Marhani k lekárovi. Doma ostala moja sestra a sesternica, ktorá mala sedemnásť rokov,“ rozpráva. Keďže nemal kto z dievčatami ostať, tak sa o nich postaral nemecký vojak Max. „Otec išli za vojakom a po anglicky mu nejako vysvetlili, čo sa deje. Považoval to za veľkú zodpovednosť a poctu,“ dodáva Ondrej.
Max uistil otca Ondreja a Márie, že sa nemusí báť a o dievčatá sa postaral.
Jedna pre teba, jedna pre mňa
Aj napriek tomu, že veľa vojakov, ktorí sa u nich „na kvartíre“ vystriedali neboli zlí, tak sa našiel aj pravý opak. Ich dedinou sa prehnali ďalší vojaci. Kvôli tomu, že jazdili na koňoch, ich prezývali husári. Každý z nich mal aj takého svojho poskoka, ako vysvetľuje táto stále aktívna seniorka, volali ich puceri. Mária a jej sesternica Anna boli vo veľmi nebezpečnom veku. Mladé dievčatá padli do oka novým návštevníkom.
„Išla som pomôcť susedom s konope. Keď som sa prezliekala v zadnej izbe, tak tam prišiel vojak a začal mi napravovať šatku na hlave,“ opisuje svoju strašidelnú skúsenosť Mária. Už v tomto momente tušila, že niečo nie je v poriadku. Večer už sedeli v izbe aj so svojou sesternicou spoločne s jedným vojakom a dvoma pucerami.
Anna vedela trošku po nemecky a zachytila kúsok rozhovoru mladých Nemcov. „Začala do mňa štuchať a hovoriť, že je zle,“ spomína Mária. Vojaci sa dohadovali na tom, že dievčatá sú dve. Takže už by mal aj jeden na zábavu, aj druhý. Ich tretí kamarát s tým však nesúhlasil, pretože pre neho žiadne dievča neostalo.
„Otec s mamou vtedy boli dojiť kravy a potom, keď sa vrátili, išli vojaci spať,“ rozpráva. Dievčatá zachránilo to, že ráno prišiel rozkaz a vojaci museli odísť. Ako hovorí Mária, ak by neodišli nikto nevie, čo by sa mohlo stať.
Keď nás zabije, zabije nás doma
Ondrej a Mária zažili aj priamy dopad vojny. Ich bratrancov zabili počas bombardovania Prešova. „Starší Ján bol u nás a mal sa vrátiť domov do Šarišských lúk. Ale predtým než odišiel sa asi dvakrát vrátil, že či niečo nezabudol,“ opisuje ten deň Mária. Jeho mladší brat Andrej robil učiteľa v Maľcove a tiež sa chystal vrátiť domov za rodičmi.
Keď sa chlapci vrátili domov, ich mama akurát mútila maslo. Ján sa ešte vybral na návštevu ku kamarátovi. V tom začalo ostreľovanie terénu, kde by sa hodilo vojakom zhodiť bomby. Ján sa chcel rýchlo vrátiť domov, no kamarátova rodina ho nechcela pustiť: „Janku, Janku, len nechoď!“ On ich však neposlúchol a vrátil sa domov, aby zistil, či sú všetci v poriadku. Začalo ďalšie osvetľovanie a následne a rany. Chlapci chceli rýchlo dostať rodinu do bezpečia.
Mária spomína na slová svojej tety: „Deti moje, len nechoďme nikam. Keď nás zabije, tak nás zabije tu.“
Matku však neposlúchli. Celá rodina sa vybrala smerom k mostu a keď začalo bombardovanie, tak sa rýchlo hodili do priekopy. Takto sa vyhli dvom ranám. Rozbehli sa na lúku a opäť začalo osvetľovanie. Rýchlo sa hodili na zem ku kríkom. Potom nastal výbuch.
„Teta držala staršieho Janka za ruku. Utekal s nimi ešte jeden chlapec, čo u nich býval,“ vysvetľuje Mária.
Tesne po výbuchu sa jej ujo uisťoval ako je na tom jeho rodina a pýtal sa, že či žijú. Najstarší Janko podľa toho ako to počula jeho sesternica odpovedal: „Apo, žijem, ale nohu nemám.“ Šrapnel ho trafil v páse, jeho brat Andrej dostal ranu do krku a ich mama prišla o prsty. Ani jeden z chlapcov to neprežil.
Keď potom chceli odniesť telá, aby ich mohli pochovať, tak museli ísť len cez polia. Cesty boli nebezpečné kvôli bombardovaniu. Chlapcov potom doniesli do Olšaviec, kde ich pochovali. „Priviezli ich už v rakvách,“ opisuje túto smutnú chvíľu Mária a pokračuje, „boli celí zaprášení od hliny, tak ako po výbuchu.“ Nemohli ich ani dať do čistého oblečenia, iba im trochu umyli tvár.
Vojna nič dobré neprinesie
Pamätníkov vojny sa aktuálna situácia na Ukrajine dotkla viac než nás ostatných. Opäť im pripomenula smutné chvíle, ktoré zažili pred mnohými dekádami. Imrich si myslí, že Rusi Ukrajincov podceňujú.
Mária zasa dúfa v rýchli koniec. „Vojny by nemali byť. Nič dobré z toho nebude. Ľudia mohli mať pokojný život,“ hovorí. Podľa nej je to zbytočné ničenie všetkého čo vybudovali. Iba blázon chce podľa nej vojnu.
