Mary Embree začala pracovať pre Ústrednú spravodajskú agentúru (CIA) v osemnástich rokoch. Najprv ako obyčajná asistentka-sekretárka, neskôr bola povýšená na jednu z vedúcich technických služieb. Pod týmto fádnym názvom sa skrývalo vývojové oddelenie, kde vznikali najrôznejšie špiónske hračky, píše Radomír Dohnal z iDnes.
Najprv sa sústredila na techniku skrytých odpočúvaní a miniatúrnych mikrofónov, neskôr bola poverená vývojom nezistiteľného jedu. Inšpiráciu si vzala z prírody a bola úspešná. Na jej podnet dokázali pracovníci laboratórií extrahovať toxický peptid conotoxín z homôlky sieťkovanej. Ide o morského ulitníka, ktorý je napriek nepochybnej kráse svojej ulity vražedný.
A to už pri dávke 5 μg na kilogram hmotnosti cieľa, dospelého muža teda spoľahlivo usmrtí 400 milióntin gramu. Pôsobí neurotoxicky, vyvoláva okamžitú svalovú slabosť, ochrnutie a zástavu dychu. Samotné povrchové škrabnutie je fatálne, jed účinkuje počas sekúnd, protilátka neexistuje.
Zložky jedu obsahujú látky s analgetickým účinkom, takže obeť v mieste rany necíti bolesť. Nevie, že bola zasiahnutá, a napriek tomu umiera. Vyzerá to ako náhle srdcové zlyhanie, okamžitý infarkt. Toxín homôlky navyše v ľudskom organizme veľmi rýchlo degraduje, takže je po pár hodinách neidentifikovateľný.
Čistá a elegantná vražda
Embree si mohla za splnenú úlohu pogratulovať. Už však netušila, že jej výskum bol len praktickým doplnkom prísne tajného projektu MKNAOMI, v ktorého gescii bol vývoj prostriedkov biologického boja a ich použitie v živej akcii. Inžinieri CIA vo Fort Detrick posunuli praktickú aplikáciu nezistiteľného jedu na vyššiu úroveň funkčnosti.
Extrahovaný conotoxín stavili do ľadových peletiek, ktoré boli súčasťou unikátneho projektilu - náboja, ktorý sa dal vystreliť z modifikovanej verzie populárneho Coltu M1911. Po zásahu cieľa sa projektil jednoducho rozpustil, nezanechal po sebe žiadnu stopu, snáď len malý červenkastý pupienok v mieste vstupu do tela. Zbraň nepracovala s prachovou náplňou, jej strelný mechanizmus bol elektrický. Tichý.
S dostrelom sto metrov, bez záblesku alebo hluku výstrelu, bola takto upravená zbraň dokonalým nástrojom pre nenápadné atentáty. Strelcovi stačilo namieriť, vypáliť a nepozorovane zmiznúť, zatiaľ čo sa ním zasiahnutý človek niesol so srdcovou zástavou k zemi.
Funkčný exemplár pištole v máji 1975 ukázal súčasný riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby William Colby prísediacim senátnej komisie Churchovho výboru. Lenže vypočutie, pri ktorom mal prezentovať úplnú legitimitu pripravovaných i realizovaných akcií svojej organizácie, nešlo podľa jeho predstáv.
Zbraň, členovia výboru si ju mohli ohmatať, ktorá by dokázala kohokoľvek nehlučne a nezistiteľne zlikvidovať, naopak pôsobila ako veľmi hmatateľný argument proti doteraz neregulovaným aktivitám CIA.
Bez dohľadu a kontroly
Čo presne je poslaním Ústrednej spravodajskej agentúry, vo svete známejšej pod skratkou CIA? Od prvého dňa jej založenia, 18. septembra 1947, toho o onej organizácii vedela americká verejnosť len pramálo. A nevadilo to. Malo sa za to, že o náplni práce a špiónskych hrách by mali civilisti vedieť čo najmenej.
Agenti tajnej služby, spoločnosťou idealizovaní ako priebojnejšia verzia Jamesa Bonda, skrytými operáciami hájili záujmy Spojených štátov amerických na medzinárodnom poli, a tým chránili vlasť pred hrozbami zo zahraničia. Lenže v 70. rokoch sa patriotický postoj amerických občanov voči CIA začal meniť.
V januári 1970 opísal novinárom Christopher Pyle, armádny spravodajský dôstojník, ako americká vláda cez tajné služby sleduje domácu populáciu. Spomenul, že na žiadnej demonštrácii s počtom účastníkov vyšším ako 20 ľudí nechýba agent v prestrojení.
Špehovanie podľa neho bolo všadeprítomné a malo sa týkať všetkých aspektov verejného života. Dokladal to svedeckými výpoveďami, hoci anonymnými, ďalších 120 spravodajských dôstojníkov. Demokratický senátor Samuel James Ervin potom vypátral množstvo ďalších prípadov narušenia súkromia a občianskych slobôd, za ktorými stáli tajné služby.
Krátko na to sa rozbehla aféra Watergate. Škandál, ktorý naštartoval koniec vlády prezidenta Richarda Nixona. Ukázalo sa totiž, že nitky sprisahania, snahy inštalovať odpočúvanie v sídle Demokratickej strany, viedli až do Bieleho domu. O technické zabezpečenie kompromitujúcich odpočúvaní sa mali starať agenti CIA, ktorých výhradnou doménou pritom mala byť len aktivita v zahraničí.
V roku 1974 denník The New York Times uverejnil rozsiahly investigatívny článok o zahraničných operáciách, ktoré CIA nazývala „Rodinné klenoty“. Spočívali v cielených provokáciách, pokusoch o rozvracanie vlád, v atentátoch na cudzích politických predstaviteľov. Pritom často nešlo o osoby Spojeným štátom vyložene nepriateľské, ale osoby činné v národno-oslobodzovacích hnutiach, ako bol napríklad aktivista Patrice Lumumba alebo čilský disident René Schneider.
Stále častejšie sa hovorilo o tom, ako sa tajné služby snažia ovplyvňovať dianie v Spojených štátoch, monitorovať médiá, zasahovať do práce novinárov, zastrašovať ich. A o tom, že agenti tajných služieb, namiesto toho, aby bojovali proti zlým chlapcom kdesi v zámorí, prenikajú do ľudskoprávnych hnutí, odborov a politických zoskupení na domácej pôde.
Keď sú aj konšpiračné teórie málo šialené
Blažená nevedomosť, absencia povedomia o tom, čo vlastne Ústredná spravodajská agentúra robí, začala americkú spoločnosť ťažiť. Po dvadsiatich ôsmich rokoch úplného nezáujmu chcela vedieť, kam vlastne mieria štedré prostriedky z jej daní. A pod narastajúcim tlakom prezident Gerald Ford tieto silnejúce kritické hlasy vypočul.
V januári 1975 tak americký senát pomerne jednoznačne schválil zostavenie komisie senátneho výboru pre štúdium vládnych operácií v súvislosti so spravodajskou činnosťou, v krátkosti, podľa mena hlavného predsedajúceho, senátora Franka Churcha, Churchovho výboru.
Na pomyselnú lavicu obžalovaných sa pred senátnou komisiou posadili riaditelia a námestníci všetkých veľkých štátnych agentúr, Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA), Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI) a daňového úradu (IRS). Najväčší rozruch a napätie sa spájalo s vypočutím William Colbyho, riaditeľa obávanej CIA.
Jeho Ústredná spravodajská agentúra totiž patrila k tým, ktoré doteraz prakticky nepodliehali akejkoľvek kontrole. A hoci vraj sám nechápal „senzáciechtivú hystériu tých, ktorí chceli ohroziť a rozvrátiť úplne legitímne akcie jeho organizácie”, jeho výpoveď bola desivá.
V priebehu dvojmesačného zasadnutia sa totiž ukázalo, že drvivá väčšina domnelých výhrad, konšpiračných teórií a s paranoiou hraničiacich nepodložených tvrdení o činnosti tajných služieb bola aspoň sčasti založená na pravdivých skutočnostiach.
CIA rutinne porušovala listové tajomstvo, čítala si v telegrafických depešiach, odpočúvala telefónne hovory, vytvárala zoznamy „nepriateľských a potenciálne nebezpečných osôb“, angažovala sa v provokáciách. A to všetko nielen v zahraničí, ale aj na území Spojených štátov amerických.
Zbraň, ktorá potopila CIA
Predsedu výboru Franka Churcha určite znepokojilo, že jedným zo sledovaných na zoznamoch mal byť on sám. A nepotešila ho ani Colbyho odpoveď na otázku, či v CIA existovali alebo existujú plány na odstránenie zahraničných politikov a štátnych predstaviteľov. Áno, boli ich desiatky.
V debate, ako by snáď mali takéto akcie prebehnúť, Colby urobil veľmi netaktické kovbojské gesto, prezentoval zbraň, ktorá by hypoteticky dokázala zabíjať bez dôkazov. Republikánskych a demokratických senátorov tým o svojej profesionalite nepresvedčil, ale vydesil. Uistenie riaditeľa CIA, že zbraň zatiaľ nikdy nebola použitá v ostrej akcii, už nikoho neupokojilo.
Zistenie Churchovho výboru, z ktorého zasadnutia bolo dodnes odtajnených „len” 50-tisíc stránok záznamov, vyvolalo tlak na prezidenta Geralda Forda, ktorý následne vydal vládne nariadenie číslo 11905, ktorým oficiálne zakázal CIA a ďalším štátnym agentúram podieľať sa na organizácii politických vrážd, doma aj v zahraničí. Prispela k tomu zbraň taká dokonalá a nezistiteľná, že nahnala strach aj americkým senátorom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.