Zásadné dva momenty z jej života nemôžu byť protikladnejšie, vzdialenejšie, napriek tomu ich však niečo spája. Prvý sa odohral na Champs-Élysées, pred očami parížskej verejnosti, ktorú ohromil opulentnosťou, rozmarnosťou, výstrednosťou. Po bulvári na pozadí neoklasicistických budov pred zrakmi hostí v drahých reštauráciách a návštevníkov luxusných obchodov sa čierna kráska prechádzala s gepardom na vôdzke.
Dve exotické šelmy v modernej metropole. Dve zosobnenia energie, zmyselnej vitality, hrdosti, sily, nespútanosti. A krásy. Druhý výjav sa odohrával nespočetnekrát na zámku Les Milandes a v jeho parkoch. Tentoraz však bola Josephine Bakerová v celkom inej úlohe. Vystupovala ako matka početnej rodiny, píše David Lorenc z iDnes.
Svojich dvanásť detí adoptovala zámerne zo všetkých kútov sveta, aby demonštrovala a propagovala rovnosť rás a náboženstiev, ich harmonické spolužitie v pestrosti. Aj tieto chvíle však boli teatrálne a okázalé. Chlapci a dievčatá sa hrali, spievali, jedli pred zrakmi más návštevníkov.
Život Dúhového kmeňa, ako rodinu nazvala, bol tak trochu divadlom, ktorý Bakerová inscenovala verejnosti na propagáciu svojho ideálu sveta bratstva a mieru. Jej život však bol výnimočný aj v mnohých iných ohľadoch.
Smutné detstvo v chudobe, rasizme, segregácii
„Černošské detstvo je vždy trochu smutné,“ povedala svojmu životopiscovi v dvadsiatych rokoch, už ako slávna speváčka, herečka a tanečnica. Jej detské roky boli skormútené. Narodila sa v St. Louis v roku 1906 tanečnici, ktorej reputácia nepresahovala tamojšie hudobné sály. Kto bol jej otec, nevieme s určitosťou. Jeho osoba sa totiž menila podľa fabulácií Bakerovej.
Raz tvrdila, že ním bol slávny černošský právnik, inokedy si za otca prisúdila židovského krajčíra, tiež však španielskeho tanečníka, nemeckého prisťahovalca, tiež bubeníka z varieté. Podľa nálady a momentálnej potreby štylizácie. „Josephine bola fabulátorka,“ hovoril jej nevlastný syn. Ona sama však svoje prepestré verzie a úpravy vlastného života odmietala označovať za klamstvá. „Vylepšujem si život,“ hovorila.
Na vylepšovanie toho bolo veľa. Chudobná štvrť St. Louis, kde žila, bola trudná zmes nevestincov, hotelov a mizerných bytov. Jej nevlastný otec bol stále bez práce, ona sama sa musela nechať vychovávať ulicou, v ôsmich rokoch začala pracovať ako služobná v bohatších belošských domácnostiach.
A na každom kroku cítila rasizmus, najhrozivejšie sa zhmotnil pri protičernošských násilnostiach, ktoré plienili East St. Louis v roku 1917. „Stále sa vidím, ako stojím na západnom brehu Mississippi a pozerám sa na žiaru z horiacich černošských domov, ktorý osvetľoval oblohu,“ spomínala neskôr.
Nezastierala, že keď počula krik a zúfanie afroamerických rodín utekajúcich po moste, bola vydesená na smrť. V dvanástich odišla zo školy, rok nato začala pracovať ako čašníčka, žila na ulici, spala na kartónoch a živila sa odpadkami z koša. V trinástich sa prvýkrát vydala, v pätnástich druhýkrát.
Medzitým sa však proti vôli svojej matky pustila do tancovania. Pozrela sa do Harlemu počas obdobia jeho renesancie, epochy obnovy a rozkvetu afro-americkej kultúry a intelektuálneho života. Vystupovala na Broadwayi, síce ako posledné krovie, lenže kreatívnym vylepšením svojej role dokázala zatieniť ostatných. Stále to však boli začiatky. Kľúčový bod jej vzostupu čakal na jej angažmán v Paríži a jej odtancovanie do sveta erotiky.
Fenomenálna, erotická, teatrálna, bohatá
„Ako by jazz, lapený na krídlach vibrácií onoho tela, odriekaval slovo za slovom svoj fantastický monológ... divoká nádhera, nespútaný lesk a úchvatná živočíšnosť.“ S takými hyperbolami popisoval jej prvú úlohu v Revue Nègre v Théâtre des Champs-Élys kritikov onej doby André Levinson. Je to „čierna Venuša, ktorá navštívila Baudelaira“, bol si istý.
Ďalšie oslavné hyperboly nasledovali, ďalší muži jej padali k nohám. „Najúžasnejšia, najviac vzrušujúca žena, ktorú ktokoľvek videl,“ skladal hold Ernest Hemingway. Stojí „mimo času, tak ako sú emócie mimo aritmetiku“, vyjadroval svoj obdiv básnik Edward Estlin Cummings.
Skláňal sa pred ňou Le Corbusier, zvečnil ju sochár Alexander Calder, očarila Jeana Cocteaua, maľoval ju Pablo Picasso. „Nefertiti dneška,“ vyhlásil o nej a skúsil ju popísať: „Vysoká, kávová koža, ebenové oči, s nohami z raja, úsmevom, ktorý ukončuje všetky úsmevy.“ Možno tým myslel, že mužov, ktorí ju oslavovali, s nadpozemským nezáujmom prehliadala.
Vystupovala prakticky nahá, v hudobnej sieni Folies Bergère sa preslávila úspornou sukienkou v podobe venca z umelých banánov. Áno, zneužívala kultúrne stereotypy, zmocňovala sa ich, prerývala ich, obracala ich s burlesknou trúfalosťou proti publiku.
Chopila sa stereotypov na vybojovanie si nezávislosti. Jej divošský tanec „brilantne manipuloval s predstavivosťou belošských mužov“ a „radikálne redefinoval poňatie rasy a rodu skrze štýl a prevedenie tak, že to má echo v móde a hudbe dodnes, od Prady po Beyoncé“, písal v roku 2016 magazín Vogue.
Doba jej pomáhala, obdobie Art Deco prinieslo záujem o nezápadné umenie, Paríž prepadol černošskej kultúre. A tiež jazzu, charlestonu, a to všetko dokázala Josephine Bakerová prepliesť dohromady. Stala sa ikonou horúcich dvadsiatych rokov. Bola všade, na plagátoch, pohľadniciach, obrazoch, fotkách, mala podobu panien vo vitrínach, jej účes pomáhali imitovať pomády Bakerfix, ktoré produkovala jej značka, spolu s ďalším tovarom.
Parížu vládla s teatrálnosťou. „Na ulici na ňu čakal obrovský bielo-strieborný Rolls-Royce. Vodič otvoril dvere, vôdzkou dala pokyn a jej gepard zareval a jedným skokom sa usadil vzadu do Rollsu, Josephine si sadla po jeho pravej strane, dvere sa zavreli... a boli preč,“ popísala novinárka Diana Vreelandová jednu zo scén, ktoré Paríž zažíval často.
Zmena imidžu
Svojho miláčika Chicquitu brala na svoje vystúpenia na pódium, odkiaľ však šelma často utekala, aby terorizovala orchester. A ponúkala tak publiku pobavenie navyše. Vedela pritom, kadiaľ a ako ísť ďalej. Po roku 1929 siahla po zmene, jej imidž prišiel o exotické prvky, africké perá z jej mini-garderóby zmizli. Kritici ospevovali, aj keď urážlivou rečou, že za sebou nechala primitívne „negerské“ obdobie a vykvitla vo veľkú umelkyňu.
V Casino de Paris vystupovala v šou Paris Qui Remue, natočila preslávny song J‘ai deux amours, hrala v nemých filmoch. V roku 1934 je jej prerod dovŕšený Offenbachovou operou La Créole. „Z malej divošskej tanečnice so slušným hlasom sa stala veľkolepou primadonou,“ písala kritička Shirley Bassei. „Prisahám, nikdy som nevidela, a asi nikdy neuvidím, takú ohromnú, senzačnú speváčku a umelkyňu.“
Všade však vítaná nebola. V rodnej Amerike ten istý úspech nezopakovala. V Juhoslávii sa jej dostalo mohutného prijatia, avšak niektoré vystúpenia boli kvôli cirkvi a polícii zrušené, vnímali ju ako kazateľku hriechov. V Rakúsku ju niektoré články odsudzovali ako „Čierneho diabla“. Do Talianska ju Benito Mussolini vôbec nevpustil.
V Berlíne ju vyštvali od plánovaného šesťmesačného divadelného angažmánu. A minister propagandy Joseph Goebbels jej tvár vytlačil na letáku ako zástupkyňu degenerovaného umenia. Napriek tomu sa Josephine Bakerová medzi nacistami dokázala votrieť. Musela, pretože s druhou svetovou vojnou nastúpila inú svoju profesijnú dráhu. Kariéru špiónky tajnej služby. Veľmi výkonnej špiónky.
Sláva ako vstupenka a opona špiónstva
Dlho o tom neboli detaily. Umelkyňa o dlhých siedmich rokoch, ktoré strávila bojom proti nacistom, zachovávala mlčanie. „Veľa z oných tajomstiev si v roku 1975 vzala do hrobu,“ hovorí spisovateľ Damien Lewis, ktorý v novej knihe Agentka Josephine podstatnú časť onoho príbehu poskladal dohromady. Pracne, rozhovormi s veteránmi tajných služieb, čítaním memoárov agentov a záznamov tajných služieb, z ktorých niektoré boli sprístupnené až v roku 2020, zdôrazňuje The New Yorker.
V knihe vysvetľuje paradox, ako sa mohla stať protinacistickou špiónkou žena, ktorá bola terčom nacistov. Prečo by sa s ňou niekto, kto poznal nacistické tajomstvá, vôbec bavil? Odpoveď je jednoduchá: pretože bola slávna. Baviť sa s ňou, byť jej nablízku, stretávať sa s ňou, privoňať k jej aure chcel hocikto. Nikto nedokázal odolať, nacistickej propagande napriek.
Lenže francúzska tajná služba Deuxième Bureau sa musela rozhodnúť, či na ňu staví. Špionáž bola podfinancovaná, preťažená agendou, prehliadaná politikmi, ignorovaná. Bakerovú, ktorú jej prišiel ponúknuť manažér z jej divadla, dostal na starosti tridsaťročný kapitán Jacques Abtey.
„Na Francúzsko,“ pripila si s ním šampanským na prvom stretnutí. Rozhodol sa v jej oddanosť Francúzsku a schopnosti veriť. Cez následnú riskantnú spoluprácu sa nakoniec vzájomne preplietli aj ich city, ich vzťah bol vojnovou romancou, zaprenou, pretože on bol ženatý. Bakerová sa v novej úlohe osvedčovala.
Obchádzala ambasády, stretávala sa v nočných kluboch s informovanými, vplyvnými ľuďmi znepriatelených mocností, ťahala z nich informácie, ukladala si ich do hlavy. Bola šikovná. Z talianskeho atašé vytiahla správy tým, že ho provokovala, rozporovala jeho tvrdenia. Aby jej vysvetlil, že on vie lepšie, že veci sú inak, šepkal jej prísne tajnú informáciu za informáciou.
Kapsula s kyanidom
V júni 1940 však musela zmeniť štýl, utiekla pred nacistami z Paríža, v aute mala naskladané Molotovove koktaily z fliaš od šampanského a viezla v ňom dvoch židovských utečencov. Zamierila do svojho zámku z pätnásteho storočia Château des Milandes, kde sa konali schôdzky agentov zrušenej tajnej služby, Bakerová sa učila strieľať, dostala aj kapsulu s kyanidom.
A v novembri 1940 prišla opäť nová úloha. S Abteyom v úlohe svojho agenta sa vydala na turné po Španielsku a Portugalsku. V notovom zošite mala neviditeľným atramentom zanesené informácie o nemeckých leteckých základniach vo Francúzsku, nemeckých agentoch v Anglicku a Škótsku, nacistických plánoch v Gibraltári. Bolo treba ich odovzdať Angličanom. Drahocenné informácie doručili.
„Jej sláva bola jej plášťom,“ opisuje Lewis. A vysvetľuje: „Slniť sa v lúčoch jej slávneho úsmevu chcel každý, nemeckí činitelia, španielski, všetci. A hovorili.“ Zapisované informácie prevážala v spodnom prádle. Kto by takú hviezdu prehľadával? Špiónsky angažmán bol zviazaný s milostnou romancou. Marakéšskeho pašu navštívila nielen preto, že bol stúpencom Francúzska, ale tiež preto, že jej pomohol s potratom.
Keď musela v lete nasledujúceho roku ľahnúť v nemocnici v marockej Casablance, premenila sa jej izba na regulárnu spravodajskú kanceláriu. Bola globálnou celebritou, takže sa nikto nedivil, že za ňou na audiencie dochádzali ľudia všetkých štátnych príslušností. Izba Bakerovej v Comte Clinic bola ideálnym krytím pre výmenu spravodajských informácií medzi Francúzskom, Anglickom a USA.
Keď sa z ťažkých problémov vyliečila, chodila spievať a tancovať anglickým, americkým a francúzskym vojakom. Pretože Francúzsko svojim jednotkám zábavu neorganizovalo, organizovala cesty po severnej Afrike za svoje, vystupovala zadarmo. A keď spievala americkým, nezabúdala na hrozné výjavy z St. Louis zo svojho detstva.
Afroamerickým vojakom sľubovala, že po vojne proti fašizmu musí nasledovať vojna proti segregácii v ich vlastnej krajine. Keď poskočíme v čase, uvidíme, že za rovnosť do Spojených štátov po vojne naozaj prišla bojovať. Vynieslo jej to obvinenie zo sympatií ku komunizmu, čo v čase mccarthizmu znamenalo veľké problémy.
FBI na ňu založila zložku, preto sa musela vrátiť do Francúzska. V roku 1957 tam dostala za svoju vojenskú službu Rád čestnej légie. V roku 1963 sa však do rodnej krajiny vrátila, bola jednou z dvoch žien, ktoré mali príhovor pri mohutnom afroamerickom pochode za prácu a slobodu. Na sebe mala uniformu francúzskych vzdušných síl so všetkými svojimi medailami.
Rodina ako Spojené národy
Spletitý ako jej špiónska kariéra bol aj jej osobný život. Okrem svojich dvoch manželov z ešte detských rokov mala ďalších dvoch – podnikateľa Jeana Liona a hudobníka Jo Bouillona. Okrem toho mala mať vzťah so spisovateľom Georgom Simenonom, s Le Corbusierom, tiež s americkou bluesovou speváčkou Clarou Smithovou, francúzskou spisovateľkou Colette, snáď s mexickou ľavicovou maliarkou Fridou Kahlo, asi tiež s jazzovou speváčkou Adou Bicktrop Smithovou, ktorá ju prevažuje.
Po druhej svetovej vojne bol však jej rodinný život predovšetkým veľkým experimentom. Na jeho štarte bol vlastne zrejme manžel Jo Bouillon. Keď skraja päťdesiatych rokov potratila a vyjavilo sa, že šance na materstvo asi skončili, objavilo sa vo vzduchu slovo adopcia.
Josephina však vec rozvinula do veľkolepého sociálneho pokusu: adoptovala deti mnohých rás, vyznania, aby doložila, že harmonické spolužitie je na planéte možné. Chcela deťom ponúknuť spoločné spolužitie, zatiaľ čo by si udržiavali vlastné zvyky, jazyk, vieru. A svetu dať dôkaz, že to ide.
Ako prvá sa v rodine, ktorej začala hovoriť Dúhový kmeň, objavili dvaja chlapci z Ázie, jeden budhistického pôvodu z Kórey, druhý šintoistického z Japonska. Potom chlapček z Fínska. Nato chlapec z Kolumbie, ďalší z Francúzska, potom ešte jeden, tomu však Josephine Bakerová dala židovské meno a identitu, pretože židovské dieťa nezohnala.
Dievča z Alžírska, podľa nej to bola dcéra niekoho z koloniálnej správy, tú vychovávala ako kresťanku. Chlapca z Alžírska považovala za Berbera a dala mu moslimskú vieru. Ďalší prírastok pribudol z Pobrežia Slonoviny, z Venezuely, iné dieťa sa našlo na francúzskej skládke, posledná bola dcéra marockej emigrantky do Francúzska.
Celkom mal Dúhový kmeň dvanásť detí. Žil na zámku v Les Miladnes a mal žiť verejne. Mal byť na očiach, vo výkladnej skrini, na dôkaz, že spolužitie v diverzite je možné. Bolo to ako tematický park, realizovaná vízia, organizovaná podľa ideálu svojej zakladateľky. „Spojím vás, pretože vo svete sa neustále bojuje medzi krajinami, rasami, farbami kože, bieli proti čiernym,“ spomínal na slová svojej adoptívnej matky Jarry, chlapec z Fínska.
Lenže nezastieral, že to bolo náročné. Deti boli deťmi, chovali sa ako deti, chceli sa chovať ako deti – ale boli vlastne stále v úlohe hercov vo vitríne. Keď sa prechádzali, pozerali sa na nich ľudia spoza múru, fotili si ich, prezerali. Keď jedli, sledovali ich skrze presklené dvere. „Bolo to únavné,“ spomínal Jarry pre The Telegraph. Bola to rodina, lenže to bola iba jedna časť ich života. Navyše bolo treba ukazovať, že sú rodinou.
Oslava kariéry a rýchla smrť
Život na zámku im však Josephine Bakerová nevymerala navždy, chcela ich vypustiť späť do sveta. Tam, odkiaľ chlapci a dievčatá pochádzali. Nie vždy to bolo bez rozporov, vracali sa do inej kultúry, zisťovali, že medzi ich pôvodnou rodinou a nimi samotnými je priepasť.
Jarry bol dokonca vykázaný za trest, keď Josephine zistila, že je gay: napriek jej rebelstvu to pre ňu bol zločin, usporiadala rodinný súd a verdiktom bol jeho nútený odchod. Adoptované deti sa stali súčasťou, ozdobou jej vízie, experimentu. Keď sa však tento pokus stretol s oveľa radikálnejším, slobodnejším, spontánnejším pokusom s oslobodzovaním sa od útlaku všetkého druhu, ktorý priniesol koniec šesťdesiatych rokov, neobstál.
Novú generáciu bojovníkov za slobodu neoslovil. Vyjavil sa jej ako vyfintený a umelý, príliš exkluzívny a málo antagonistický. V roku 1968 Bakerová vystúpila v slávnej parížskej sieni Olympia, o päť rokov neskôr v Carnagie Hall, rok nato v London Palladium.
V apríli 1975 oslávila päťdesiat rokov kariéry v slávnej parížskej hale Bobino, show financoval monacký princ a princezná a Jacqueline Kennedyová Onassisová. V hľadisku nechýbala Liza Minelli, Diana Rossová, Sophia Lorenová alebo Mick Jagger. Vystúpenie zožalo nadšené recenzie. Niekoľko dní nato Josephine Bakerová zomrela, pri pohrebe sa jej dostalo všetkých vojenských pôct.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
