Sušené hovädzie, vynikajúce talianske salámy, švajčiarske syry a francúzske vína. Luxus hotelového obchodíku Ambasador na Floride sa stal na istý čas profesiou dvadsaťjeden ročného Jeffreyho Dahmera. Muž, ktorý bol práve prepustený z armády, tu však nevydržal dlho.
Sťažoval sa na neprirodzený zápach exotických pochutín, zatiaľ čo majiteľovi obchodu vadil viditeľný alkoholizmus jeho nového zamestnanca. Kladný vzťah k dobrému jedlu si ale Dahmer udržal aj v ťažkých chvíľach. V čase, keď nemá na nájom a prespáva na pláži, vypomáha cez deň v rýchlom občerstvení s výrobou zdravých a chutných sendvičov. Inokedy zase roznáša pizzu.
A keď sa vráti k rodičom do rodného Milwaukee? Nájde si prácu v miestnej čokoládovni Ambrosia, kde šesťkrát do týždňa točí nočné smeny. Nedele si necháva voľné, aby si mohol trochu vyraziť z kopýtka. Obvykle to obnášalo návštevu gay baru, litre tvrdého alkoholu a náhodný alebo platený sex.
Ak je mimo svojej garsónky, vyzerá ako zanedbaný mladistvý výtržník a tuctový alkoholik. Za dverami izby číslo 213 sa však mení. Dahmer bol totiž americký sériový vrah, kanibal a nekrofil, ktorý v rokoch 1978 až 1991 zavraždil sedemnásť mladých mužov. Možno viac. Prečítaj si o živote muža, ktorého príbeh momentálne opantal divákov streamovacej platformy Netflix.
Znásilnenie a mŕtve zvieratá
Jeffrey Dahmer sa narodil 21. mája 1960 v Milwaukee v americkom štáte Wisconsin. Podľa webu Cosmopolitan sa už ako malý chlapec zaujímal o chémiu a mŕtve zvieratá. Aby toho nebolo málo, začal zbierať kostry malých zvierat. Keď mal osem rokov, mal ho údajne znásilniť starší chlapec.
Na strednej škole sa z neho stal typický outsider. Už v tomto období bol niekoľkokrát zatknutý pri rôznych príležitostiach, medzi nimi napríklad aj za týranie malého chlapca. Len tri týždne po skončení štúdia sa však odhodlal k prvej mrazivej vražde.
V roku 1978 zomrel 19-ročný Steven Hicks, s ktorým mal mať Dahmer sex. Najprv ho omámil, následne omráčil činkou a nakoniec uškrtil. Hicksove telo skončilo rozrezané, kosti rozbité kladivom a rozhádzané po pozemku. Mäso vrah rozdelil do vriec a starostlivo zahrabal pod domov. Polícii trvalo dlhých 13 rokov, kým vôbec pozostatky našla.
Alkoholizmus a armáda
Nasledujúci rok sa Dahmer pridal k americkým pozemným silám a bol odvelený na základňu v Nemecku. Aj keď nikdy nebola preukázaná žiadna spojitosť, v jej blízkosti sa v tom čase stali tri nevyriešené vraždy. Mladík s krvavým tajomstvom sa však v armáde príliš dlho neohrial - v roku 1981 ho prepustili kvôli násilníckemu správaniu a alkoholizmu.
Potom sa Dahmerove vraždenie, minimálne podľa oficiálneho vyšetrovania, zastavilo sa šesť rokov. 21. novembra 1987 v hoteli Ambassador zabil mladého homosexuála menom Steve Tuomi. Omámil ho, rozsekol mu hruď sa pokúsil sa mu zaživa vytrhnúť srdce. Následne na to spanikáril, telo napchal do veľkého kufra a neskôr ho rozrezal a vyhodil. Ostatky sa nikdy nenašli.
Experimenty a kanibalizmus
Sériové vraždenie sa spustilo až po jeho návrate späť do Milwaukee, kde si neskôr prenajal neslávne známu garsónku číslo 213. Cez deň pracoval v čokoládovni. V noci obchádzal černošské gay bary a náhodne si vyberal svoje obete. Išlo o dobre vyzerajúceho a navyše nadpriemerne inteligentného muža.
Jeho obeťami boli mladí černošskí a ázijskí homosexuálni chlapci. Obvykle ich opil, omámil a potom uškrtil. Na niektorých mŕtvolách sa nekrofilne ukojil, s inými zvrhlo experimentoval. Nechával si aj trofeje v podobe odrezaných penisov a lebiek. Aby toho nebolo málo, odrezával si z nich kusy mäsa, ktoré potom konzumoval surové či tepelne upravené.
Z tohto obdobia mu dokázali vraždu pätnástich mužov a chlapcov. Obetí však môže byť aj viac a zrejme by pribudli aj ďalšie, keby 22. júla 1991 nezastavil policajnú hliadku nahý Tracy Edwards. Mužom zákona povedal, že bol v neďalekej garsónke číslo 213 napadnutý nožom.
Ten najhorší pohľad
Policajti mali po vstupe do bytu čo robiť, aby vydržali stáť na nohách. V strede izby bol veľký sud so štyrmi ľudskými trupmi. Z chladničky sa na nich pozerali dve hlavy a ďalších sedem bolo uvarených. Po byte boli rozvešané mužné genitálie, kosti a lebky. Najbizarnejšie na tom je, že susedia sa už niekoľkokrát sťažovali na neznesiteľný zápach.
Dahmer ich však ubezpečoval, že ide o pokazenú chladničku. Okrem toho pár mesiacov predtým polícia pred dverami bytu našla štrnásťročného Koneraka Sinthasomphoneho, ktorý krvácal z análneho otvoru. Polícia to však uzavrela s tým, že išlo o mileneckú hádku a odišla. Aj jeho pozostatky sa našli medzi rokladajúcimi sa telami.
Po zatknutí však Dahmer nezostal ticho. Vyšetrovateľom podrobne opísali, čo všetko s mŕtvolami robil. „Je pre mňa ťažké uveriť, že ľudská bytosť môže urobiť to, čo som urobil ja,“ meditoval nad svojím počínaním pri výsluchu. Súdený bol ako duševne spôsobilý, ale v štáte Wisconsin je trest smrti zrušený. Preto ho odsúdili pätnásťkrát na doživotie alebo na 936 rokov.
Dráždenie spoluväzňov
Ani vo väzení tento sériový vrah neprestal provokovať. Spoluväzňov dráždil napríklad tým, že sa hral s jedlom a zo špagiet alebo zemiakov šikovne vyrábal napodobeniny zohavených ľudských končatín vylepšené kečupom. Niekoľkokrát bol preto napadnutý, no osudovým sa mu stal až útok z 28. novembra 1994.
Christopher Scarver ho začal pri umývaní toaliet biť oceľovou násadou od metly. Pri prevoze do nemocnice s mnohopočetnými zraneniami tento sériový vrah vydýchol naposledy. Scarver nakoniec odôvodnil Dahmerovu vraždu s tým, že chcel pomstiť všetky Dahmerove obete.
