Ráno 14. februára 1994 vyviedla väzenská stráž Andreja Čikatila z jeho cely a posadila ho do pristaveného UAZu. Na rukách mal putá a jeho vysoká postava sa pri vstupe do malej dodávky zdala ešte väčšia. „Jeden z dozorcov do neho zozadu strčil a napchali sme ho do vozidla,“ popisoval pred rokmi pod sľubom anonymity jeden z očitých svedkov celej udalosti.
„Trochu zastonal, a potom si sadol na podlahu vozidla. Zhruba za hodinu sme prišli na temný dvor, kde okrem stráží čakali len doktor a zástupcovia prokuratúry. Zišli sme do pivničnej miestnosti, kde si Čikatilo kľakol na kolená. Bol hladko oholený a stále pokojný, zrejme si myslel, že ho odvezieme na nejaký výsluch do Moskvy,“ pokračoval svedok.
Takže teraz ma zastrelia?
Ako píše portál iDnes, potom vstúpil prokurátor a chvíľu s Čikatilom hovoril. Ukázal mu dokument podpísaný ruským prezidentom Borisom Jeľcinom, ktorý muža dosť prekvapil. „Čože, on to zamietol?“ vyhlásil vraj, načo mu prokurátor prečítal rozsudok smrti. Čikatilo sa stále tváril prekvapene a nechcel tomu veriť. „Takže teraz ma zastrelia?,“ vyhlásil nakoniec do hrobového ticha a očami hľadal záchranu. Márne.
„Nevystreľte mi mozog z hlavy. Japonci si ho budú chcieť kúpiť!“
Posledné slová Andreja Čikatila pred vykonaním popravy strelou za pravé ucho.
„Vykonajte rozsudok,“ vyhlásil prokurátor. V rovnakej chvíli sa vľavo od Čikatila otvorili dvere a strážcovia odsúdeného odviedli do ďalšej miestnosti. „O chvíľu sa ozvala dutá rana. Hodiny ukazovali presne osem večer,“ prezradil pred rokmi novinárom svedok popravy jedného z najhorších sériových vrahov histórie.
Šialené besnenie
Andrej Čikatilo sa narodil 16. októbra 1936 v dedine Jabločnoja na severovýchode Ukrajiny. Jeho otec bol vojakom Červenej armády, neskôr bol zajatý Nemcami a po konci vojny väznený ako zradca. Andrej prežil traumatizujúce detstvo. Jeho otec ho často bil za nočné pomočovanie sa.
Aby toho nebolo málo, jeho 10-ročný brat sa mal údajne stať obeťou hladomoru na Ukrajine. Čikatilo zažil aj nemeckú okupáciu Ukrajiny a pred jeho očami sa striedali nálety, vypaľovanie dedín a strieľanie obyvateľstva. So svojou matkou sa musel skrývať, nehovoriac o tom, že ich dom bol vypálený. Aby toho nebolo málo, po vojne bol svedkom umierania blízkych kvôli hladomoru.
Napriek tomu sa mu podarilo vyštudovať a potom pracoval ako učiteľ. Už vtedy však čelil obvineniam, že sa svojich študentov snažil pohlavne zneužiť. Preto musel v roku 1978 zo školstva odísť a pracoval ako úradník v továrni neďaleko Rostova na Done.
Práve tam sa dopustil prvej vraždy, keď uškrtil a ubodal deväťročnú Jelenu Zakotnovovú. Hoci bol už vtedy medzi podozrivými, ako otca dvoch detí a navyše člena strany s vysokoškolským diplomom ho policajti prepustili. Navyše čoskoro odsúdili miestneho násilníka.
A Čikatilo mohol pokračovať vo svojom šialenom besnení. Najprv sa zameriaval na prostitútky a tuláčky, neskôr už si na autobusových a vlakových zastávkach vyberal aj deti. Zľutovanie nemal s nikým, obete ubodal a niektorým odrezal aj časti tiel, vypichoval oči, odrezával bradavky či odrezával nosy.
Odhalila ho náhoda
V roku 1983 bolo po náleze šiestich mŕtvych tiel zahájené intenzívne vyšetrovanie, na ktorom sa zúčastnilo až 200 ľudí. Najviac nálezov však pochádzalo z roku 1984, kedy mohli vďaka konzervačným schopnostiam snehu a zamrznutej pôdy vyšetrovatelia preskúmať niekoľko tiel, ktoré ešte neboli v rozklade.
Na nich mohli vidieť mnohopočetné bodné rany nožom, odhryznuté bradavky u žien a amputovaný penis u chlapcov. Niektoré telá mali odstránené niektoré časti tiel, ako napríklad prst, očné viečka či pery. Kvôli rozdielnosti obetí a pohlaví sa vyšetrovanie pojaté ako pátranie po gangu viacerých páchateľov, pričom vrah bol profilovaný ako homosexuál.
Fakt, že tu vyčíňa sériový vrah, bolo niečo, čo sa do morálky občana Sovietskeho zväzu, ktorý sa rozpadol v roku 1991, naozaj nehodilo a úrady túto skutočnosť dlho tajili. Čikatilo sa medzitým presťahoval do Novočerkasska a vraždil ďalej.
Jeho poslednou obeťou bola 22-ročná Svetlana Korostiková v novembri 1990, ktorú zabil, ako bolo jeho zvykom, v odľahlej časti lesa. Keď z neho vychádzal, narazil na policajta, ktorému sa nezdal jeho znečistený odev a legitimoval ho. Síce ho vtedy pustil, ale po náleze tela už polícia vedela, za kým ísť.
Zatkli ho len o pár dní neskôr. Ani nebolo treba veľa dôkazov. Po rozhovore s psychológom sa potvrdila diagnóza, že je to krutý sadista. Sám potom podrobne rozprával o tom, ako svoje obete zabíjal. Dokázali mu 53 vrážd, odhaduje sa ale že ich mohlo byť 65.
Ukazoval genitálie a tvrdil, že je tehotný
Súd začal 14. apríla 1992 a Čikatilo v ňom predvádzal divadlo. Kričal a obviňoval sudcov aj všetkých prítomných v sále, odhaľoval svoje genitálie a tvrdil, že je tehotný a dojčí. Na jednej strane sa snažil vyvolať dojem, že je šialenec, a potom pokojne vykladal a vyžíval sa v popisovaní toho, ako svoje obete mučil, rozrezával ich telá, alebo im vytrhával jazyk.
„Každý deň súdneho pojednávania, kedy toho staršieho holohlavého muža privádzali, sa zo siene ozýval srdcervúci plač matiek detí, ktoré Čikatilo zabil. A niekoľkokrát sa stávalo, že ich museli privolaní lekári kriesiť potom, čo omdleli,“ písal vtedy miestny denník. Čikatilo bol celý čas pred súdom zatvorený v oceľovej klietke, ako je doteraz v Rusku zvykom.
Štrnásteho októbra 1992 súd vyniesol ortieľ - smrť zastrelením. V odôvodnení bolo, že iný variant trestu vzhľadom na dané skutočnosti ani neprichádzal do úvahy. Vrah medzitým spisoval sťažnosti na súd a do novín, a tiež dal dohromady žiadosť o milosť prezidentovi Jeľcinovi.
„Ja, ktorý ako jediný vždy veril vo víťazstvo komunizmu po celom svete, som bezhranične komunizmu veril a podporoval ho. A to bola moja tragédia. Som obeť nového systému,“ sťažoval sa. Naposledy prosil o milosť 4. januára 1994. „Prosím, nechajte ma nažive“, napísal Jeľcinovi. O mesiac neskôr bol strelou za pravé ucho popravený.
