Zachraňovali sme psa z rúry, bolo to niečo úplne nové. Hovorí dobrovoľná hasička

Dobrovoľné hasičky nie sú podľa Tiny Brtkovej na Slovensku ničím nezvyčajným. Zasahujú bez nároku na honorár, no venujú sa činnosti, ktorá ich baví. Či už muži, alebo ženy však z viacerých strán počúvajú, že dobrovoľných hasičov netreba, pri zásahoch len zavadzajú alebo nevedia, čo robia. Mnohí ale často obetujú všetok svoj voľný čas na to, aby dokázali pomôcť pri zachraňovaní životov a majetku. Stretávajú sa pritom s rôznymi kuriozitami.

„Napríklad počas tréningu, keď je ohlásený požiar, sa členovia začnú zbiehať na bicykloch, autách či šprintujú cez polovicu dediny. Oblečú sa a okamžite naskáču do áut len preto, aby sa o chvíľu vrátili so slovami, že niekto opäť porušil zákaz vypaľovania trávnatého porastu. Podobne to býva so spadnutými stromami na cestách – letíme so zapnutými majákmi na miesto zásahu, kde nájdeme kus konára na krajnici,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk dobrovoľná hasička Tina Brtková.

Ako profesionáli vnímajú dobrovoľných hasičov? Máš niekedy pocit, že na vás pozerajú ako na amatérov?

Samozrejme, pretože donedávna sme amatérmi aj boli. V posledných rokoch sa však úroveň materiálno-technickej vybavenosti, odbornej spôsobilosti, akcieschopnosti a celkovej pripravenosti na zásahy výrazne zlepšila. Systém celoplošného rozmiestnenia síl a prostriedkov, taktiež aj kategorizácia dobrovoľných hasičských zborov obcí zásadne zmenili to, ako dobrovoľných hasičov vnímajú nielen profesionáli, ale aj široká verejnosť.

Aj dnes však z viacerých strán neustále počúvame, že dobrovoľníkov netreba, pri zásahoch len zavadzajú, nevedia, čo robia alebo nie sú dostatočne pripravení. Určite sa takéto prípady vyskytujú aj v súčasnosti, ale dovolím si tvrdiť, že mnohí často obetujú všetok svoj voľný čas na to, aby dokázali účinne pomôcť pri zachraňovaní životov a majetku.

V akých situáciách najčastejšie zasahujete spolu s profesionálmi?

V podstate vo všetkých. Dobrovoľný hasičský zbor obce Likavka, v ktorom pôsobím, je v rámci celoplošného rozmiestnenia síl a prostriedkov už sedem rokov zaradený do kategórie A, čo v stručnosti znamená, že sme pripravení pomôcť vo väčšine zásahov, s ktorými sa stretávajú profesionáli. Požiare obytných priestorov, výrobných stavieb, lesné požiare, povodne, dopravné nehody, výčiny počasia – to sú najčastejšie zásahy, s ktorými sa stretávame.

​Dostala si sa už do situácií, keď si mala strach o svoj život?

Zatiaľ ešte nie, aj keď veľakrát mi nebolo všetko jedno. Kolegovia, ktorí majú za sebou oveľa viac zásahov ako ja, by ale vedeli rozprávať.

Zachraňovali ste už napríklad mačky zo stromu?

Mačky zo stromu ešte nie, ale určite by sme si takýto zásah akoby vystrihnutý z amerického filmu radi vyskúšali. Zachraňovali sme však psa z rúry, bolo to niečo úplne nové.

Zažili ste aj nejaké ďalšie kuriozity?

Bizarné situácie nás obchádzajú, skôr ide o prípady, keď ideme hasiť požiar strechy ku susedom, vyťahovať auto z potoka kamarátovi či odčerpávať naplavenú vodu z vlastnej pivnice. Samozrejme, vždy sa dobre zasmejeme, keď sme náhodou práve v zbrojnici.

Napríklad počas tréningu, keď je ohlásený požiar, sa členovia začnú zbiehať na bicykloch, autách či šprintujú cez polovicu dediny. Oblečú sa a okamžite naskáču do áut len preto, aby o chvíľu prišli nazad so slovami, že niekto opäť porušil zákaz vypaľovania trávnatého porastu. Podobne to býva so spadnutými stromami na cestách – letíme so zapnutými majákmi na miesto zásahu, kde nájdeme kus konára na krajnici.

archív Tiny Brtkovej

​V čom podľa teba spočíva výhoda dobrovoľných hasičov?

Dobrovoľní hasiči sú prínosom v mnohých oblastiach. Či už ako podporná sila, alebo ako samostatná jednotka v prípade náhlej vyťaženosti hasičských jednotiek, po vyslaní operačným strediskom vedia byť na mieste zásahu často rýchlejšie ako príslušníci HaZZ.

To, samozrejme, nie je pravidlom, ale mať po ruke ľudí, ktorí poznajú obec, v ktorej pôsobia, určite nie je na škodu. Veľkou pomocou sú tiež zbory obcí, ktoré sa nachádzajú v ťažko dostupných alebo vzdialených lokalitách od najbližších hasičských staníc. Pri rozsiahlych, fyzicky a časovo náročných zásahoch, akými sú napríklad lesné požiare a prírodné katastrofy, sa zídu všetky dostupné sily a prostriedky, čo je ďalšia výhoda dobrovoľných hasičských zborov obcí.

Povedzme, že sa niekto chce stať dobrovoľnou hasičkou. Aké podmienky musí splniť?

Dobrovoľnou hasičkou sa môžeš stať po dovŕšení veku pätnásť rokov, na fyzickej kondícii nezáleží. Členkou dobrovoľného hasičského zboru obce sa môžeš stať od 18 rokov, po absolvovaní základnej a lekárskej prípravy.

Ako je to v tomto prípade s fyzickou kondíciou?

Fyzická kondícia nie je u členov DHZO preverovaná skúškami, ale keď si oblečieš kompletnú osobnú výstroj a výzbroj, a budeš sa musieť na výcviku prepchať cez prekážky, tunely a úzke otvory, veľmi rýchlo zistíš, že fyzická kondícia je podstatnou podmienkou, na ktorej sa oplatí zapracovať.

Predsa len, nie je to tvoje primárne povolanie. Aká je zvyčajne motivácia žien stať dobrovoľnou hasičkou?

Motivácia môže byť rôznorodá. Či už na základe rodinnej tradície, miere popularity takzvanej „hasičiny“ v rodnej obci, dobrej partie, záujmu o nezvyčajný druh športovej aktivity, alebo ochoty venovať svoj voľný čas pomoci širokej komunite, v ktorej žijú, bez nároku na honorár. Dobrovoľné hasičky u nás nie sú ničím nezvyčajným, práve naopak. Sú to šikovné a schopné dievčatá či ženy, ktoré to jednoducho baví.

Sú vôbec nejaké úkony, ktoré hasičky nerobia?

Určite sa nájde veľa vecí, ku ktorým majú hasičky oveľa menší vzťah ako muži. Od chlapov v našom zbore závisí chod a údržba techniky a všetkých hasičských automobilov, veď práve partia šikovných Likavčanov prerobila Pragu V3S na hasičský špeciál. Rovnako, ako v bežnom živote, aj v zbore máme rozdelené úlohy tak, aby bol jeho chod zabezpečený vo všetkých oblastiach.

Keďže si jedinou členkou DHZO Likavka, ako ťa vnímajú muži?

Nemám pocit, že by ma vnímali nejako inak, pretože sama zastávam názor, že podmienky, ktoré sú raz stanovené, by sa nemali extrémne prispôsobovať ženám. Ak niečo musí zvládnuť muž a je to potrebné na dôkladnú prípravu a správne vykonanie činnosti, každá žena, ktorá sa v tomto ohľade vyrovná mužovi, nemá dôvod takúto činnosť nevykonávať.

​Nikdy ťa nelákalo stať sa profesionálnou hasičkou?

Lákalo ma to od detstva a doteraz som sa tohto „sna“ nevzdala. Na Slovensku, na rozdiel od iných krajín, sú ženy v zásahu naďalej vzácnou raritou. Prednedávnom som zachytila správu o prvej závodnej hasičke. Dotyčnej osobe gratulujem a beriem si od nej príklad a inšpiráciu, že nič nie je nemožné. Moje profesijné ciele sa vždy uberali týmto smerom, a teda dúfam, že sa mi to raz podarí.

Si hasičkou aj v súkromí, teda nerada zakladáš oheň?

Som hasičkou na plný úväzok. Pracujem ako technik požiarnej ochrany a bezpečnostný technik. Externe študujem odbor protipožiarna ochrana a bezpečnosť na Technickej univerzite vo Zvolene. Trénujem mladých hasičov, donedávna som aj sama trénovala a súťažila v hasičskom športe. A ak mi zostane nejaký voľný čas, v lete som začala s historickým šermom a reenactmentom, čiže oheň zakladám veľmi rada, pri ohni hrám, spievam a trávim dlhé večery.

Ako trénerka, ako vnímaš dnešných mladých hasičov? Sú pohybovo zdatní?

Ešte som netrénovala mladého hasiča, ktorý by nebol fyzicky zdatný. To ale, samozrejme, závisí od každého dieťaťa. Deti a mládež od 5 do 16 rokov, ktorí polovicu tejto sezóny kvôli protipandemickým opatreniam nemohli naplno trénovať, dokazujú svoju snahu zlepšovať sa a vydať zo seba to najlepšie od opätovného spustenia tréningov.

Určite sú dni, keď by radšej sedeli doma a neopakovali ôsmykrát ten istý štafetový úsek alebo neviazali dvadsiaty raz rovnaký uzol, ale „dnešní“ mladí hasiči v ničom nezaostávajú od mojich vrstovníkov za čias, keď som sa ja učila všetky disciplíny prvý raz.

Deti a mládež trénuješ približne desať rokov. Zvyšuje sa záujem o hasičský šport?

S veľkou ľútosťou musím povedať, že záujem o hasičský šport minimálne v Žilinskom kraji výrazne klesol. Viaceré družstvá v okrese Ružomberok majú veľké problémy s náborom nových mladých hasičov.

Určite sa pod to podpísala pandémia, ale tento trend nastal už pred ňou. Nechcem hovoriť za celé Slovensko, pretože v mnohých zboroch stále fungujú veľké a silné družstvá, ale už to nie je to, čo bývalo pred pár rokmi, keď sme celé leto strávili v starej Ávii hrkotajúc zo súťaže na súťaž.