Andrej Cícer tvrdí, že kľúčové je už len to, ako človek chodí – možno o tom ani nevieš a doteraz si to robil zle. Jeho vedomosti o metóde kvantovej biomechaniky mu pomohli nielen s vlastnými ťažkosťami, dnes na jej základe buduje vzdelávací priestor, kde ľudí učí vnímať telo ako súčasť širšieho systému prepojeného s okolím.
Dôležitou súčasťou tohto prístupu je pochopenie fascií – jemných spojivových tkanív, ktoré obalujú a prepájajú svaly, orgány i kosti a tým umožňujú telu fungovať ako jeden celok. Zároveň upozorňuje na riziká modrého svetla, ktoré považuje za jednu z veľkých hrozieb súčasnosti, a radí ako sa jeho účinkom čo najlepšie brániť.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- kedy sa začal Andrej zaujímať o metódu kvantovej biomechaniky
- prečo vidí veľký problém v tom, keď niekto cvičí napríklad len biceps
- aký postoj tela môže naznačiť, že má človek zhoršenú psychiku
- kde je podľa Andreja zdravé chodiť naboso a kde naopak nie
- prečo nepoužíva bezdrôtové slúchatká a pri volaní si neprikladá mobil k hlave
Ako sa mladý človek ako ty dostane ku kvantovej biomechanike a zároveň k tak hlbokému pochopeniu ľudského tela?
Predtým som sa venoval profesionálnemu triatlonu. Keďže môj pohybový vzor nebol v tom období optimálny, vytvorilo sa v mojom tele veľa dysfunkcií a kompenzácií, ktoré som sa následne snažil riešiť s fyzioterapeutmi. Spolupracoval som s nimi približne rok, no nepomohlo mi to a nikam sa to neposunulo. Preto som začal hľadať riešenia sám.
Objavil som metódu kvantovej biomechaniky, ktorá mi ako prvá skutočne pomohla. Odvtedy som sa do tejto oblasti stále hlbšie ponáral a postupne som pochopil, že ľudské telo je bioelektrický a kvantovo mechanický systém, ktorý reaguje na svetlo, magnetizmus, vodu, tlak a frekvencie. Keď som to pochopil, všetko začalo dávať zmysel.
Keby sa ťa niekto opýtal: „Čo vlastne robíš?“ – čo by si mu povedal?
V podstate pomáham ľuďom znovuobjaviť prirodzený pohyb a prehĺbiť spojenie so svojím telom. Učím ich, ako optimalizovať držanie tela, dýchanie, chôdzu a pohybové vzory. Mojím cieľom je, aby sa dokázali efektívne a správne hýbať v priestore a čase, cítili sa vitálnejšie, mali menej bolesti, viac energie a vedeli svoje telo využiť naplno.
Nie som tréner v klasickom zmysle slova. Skôr ľudí učím vnímať telo dynamicky – ako inteligentný, prepojený systém, nie len ako mechanický stroj určený na výkon.
Ak som to správne navnímala, tvoj prístup k pohybu nie je postavený na estetike, ale na funkčnosti – na tom, aby telo bolo najmä zdravé a bez bolestí. Takže klasické fitko a dvíhanie ťažkých váh u teba asi nehrozí?
V podstate áno, estetika je len dôsledok funkcie. Keď sa telo dokáže správne a efektívne hýbať v priestore a čase, estetika sa prirodzene dostaví ako vedľajší produkt – držanie tela, proporcie aj sila sa potom začnú formovať samy.
Dvíhanie ťažkých váh sám o sebe nie je problém. Problém je skôr v tom, že väčšina ľudí cvičí na nesprávnych pohybových vzoroch, príliš izolovane a často v prostredí, ktoré telu ani nevyhovuje (napríklad fitká s výrazným modrým svetlom). Telo potom nedokáže efektívne prenášať tlak cez fascialne línie a gravitačné osi, a akýkoľvek silový stimul len prehlbuje existujúce dysfunkcie.
Preto u nás najskôr budujeme základy. Začíname na zemi – tam sa učíme základné princípy správneho pohybu. Potom prechádzame k jednoduchým pohybom, ako je prijímanie tlaku a jeho presúvanie. Následne to prepájame s chôdzou, behom či skokmi. A až potom ideme hlbšie do práce so štrukturálnou integritou fasciálnych meridiánov – učíme sa prenášať silu cez celé fascialne línie, pracovať s mechanikou pákovania a využívať prirodzenú špirálovú mechaniku tela.
Mnoho ľudí vníma telo len cez svaly a kĺby. Ty o ňom hovoríš ako o prepojenom systéme, pričom kladieš veľký dôraz na fasciu – kde podľa teba robíme najväčšiu chybu v chápaní pohybu?
Za mňa je určite najväčšou chybou izolácia. Svaly nefungujú ako samostatné jednotky – sú súčasťou fascialnych sietí, ktoré vedú sily a informácie naprieč celým telom. Keď niekto trénuje len konkrétny sval, napríklad biceps, telo postupne stráca integritu a pohyb sa stáva neefektívnym, metabolicky aj energeticky náročným.
Fascia je v podstate internet tela – všetko je prepojené so všetkým. V 21. storočí by sme sa už na telo nemali pozerať ako na skladačku 600 rôznych svalov. Je to jeden veľký fascialny celok, ktorý je rozdelený na 600 častí, ale tieto časti sú neustále prepojené a komunikujú spolu. Preto nedáva zmysel cvičiť ich oddelene.
V podcaste Metanoya si povedal, že človek sa musí v prvom rade naučiť chodiť. Ako teda vyzerá tá správna chôdza pre náš druh?
Správna chôdza funguje na princípe špirálovej mechaniky a zadného fasciálneho reťazca. Je to vzor, ktorý odráža univerzálnu geometriu – najefektívnejší spôsob prenosu energie, informácií a sily v prírode. Ľudské telo je evolučne nastavené pracovať v špirálach a využívať elastické tkanivá, nie silovo tlačiť pohyb dopredu.
Najväčší problém, ktorý dnes pri chôdzi pozorujeme, je to, že v dôsledku nadmerného sedenia – na ktoré náš druh vôbec nie je stavaný – začíname v pohybe dominovať prednou stranou tela. Pohyb potom „ťaháme“ dopredu cez predný reťazec, hoci telo nie je navrhnuté takto fungovať.
Prirodzene máme byť dominantní na zadnom reťazci pri pohybe vpred. Predný reťazec má byť dominantný len pri pohybe vzad, ktorý pre náš druh nie je typický.
Vieš uviesť nejaký príklad pre lepšie pochopenie toho, čo sa deje, keď v pohybe dominujeme prednou stranou tela, na čo nie sme stavaní?
Dá sa to prirovnať k tomu, ako keby sme na aute zaradili spiatočku a rozhodli sa jazdiť tak po meste. Áno, dostaneme sa z bodu A do bodu B, ale bude to náročnejšie, neefektívne a nebezpečné. A čo by sa stalo, keby sme s autom takto išli na diaľnicu a snažili sa podať plný výkon? Po čase sa jednoducho pokazí.
To isté platí pre ľudské telo, ktoré sa snaží fungovať v opačnom pohybovom vzorci – chvíľu to vydrží, ale skôr či neskôr niečo „trhne“, preťaží sa alebo zraní.
Mnohí ľudia dnes správny lokomočný vzor vôbec neovládajú: chodia bez rotácie, s tuhým hrudníkom, s predsunutou hlavou a chodidlami vytočenými von. Celý problém ešte zhoršuje moderná obuv, ktorá je príliš úzka a chodidlo komprimuje.
Spomínaš, že pri chôdzi po schodoch by sme mali cítiť zadnú stranu nôh a nie stehná – prečo to tak je?
V podstate ide o každý pohyb smerom dopredu, nielen o chôdzu po schodoch. Telo je nadizajnované tak, aby bolo dominantné na zadnej strane – na hamstringoch, sedacích svaloch a na myofasciálnych štruktúrach zadnej fascialnej línie. Ak pri tomto pohybe cítime dominantne predné stehná, znamená to, že telo funguje v opačnom režime: tlačí sa dopredu a bojuje s gravitáciou.
Zadná línia naopak pracuje s gravitáciou. Čerpá energiu z pružnosti a keď je správne zapojená, chôdza, výstup po schodoch či akýkoľvek pohyb pôsobí ľahko a efektívne.
Ak však chôdza nie je správna, treba si uvedomiť, že každým krokom vytvárame drobné poškodenia v štruktúrach tela. Samozrejme, jedno je zanedbateľné, ale keď sa to opakuje tisíce krát denne a roky po sebe, tieto malé odchýlky sa kumulujú. Postupne môžu prerásť do výrazných bolestí alebo až do zranenia.
Ako podľa teba súvisí držanie tela s psychickým nastavením človeka? Vieš uviesť príklad z praxe?
Držanie tela je podľa mňa v podstate zrkadlom mysle. Telo a psychika sú dve strany tej istej mince. Keď má človek napríklad stiahnutý hrudník, zadržiavaný dych a prepadnuté, pretočené ramená vpred, nie je to len posturálny problém, ale signál nervového systému, že telo je v obrane. Nie je to vždy pravidlom, ale čo vnímam z mojej praxe, často to tak býva.
Mal som jednu klientku, ktorá trpela úzkosťami. Len tým, že sme ju naučili dýchať nosom, otvorili hrudník a postavili panvu a ramená do neutrálnej pozície, sa jej úzkosti výrazne zmenšili. Telo dalo mozgu nový signál, že je v bezpečí, a začalo sa otvárať.
Za mňa, čo sa týka psychického nastavenia človeka, musí tam byť správny dychový vzor. Zlé dýchanie v dnešnej zrýchlenej dobe môže viesť k chronickému stresu a úzkostiam.
Hovoríš, že kontakt so zemou, napríklad chodenie naboso po tráve, je pre telo veľmi dôležitý. Si aj ty zástancom toho, že by ľudia mali chodiť bosí úplne všade – napríklad aj po meste – alebo si myslíš, že to už nemá ten istý efekt ako v prírode?
Kontakt so zemou má zmysel hlavne tam, kde je živá elektrická vodivosť, teda v prírode. Betón a asfalt túto vlastnosť strácajú, takže efekt uzemnenia tam nenájdeme. Chodenie naboso v meste takýto význam nemá – môže mať možno nejaký mechanický efekt, ale na bioelektrickú regeneráciu potrebujeme zem, trávu, piesok, skalu alebo vodu. Ideálne je byť bosý v rannej rose, kde sa kombinuje chlad, elektróny a prirodzený rytmus svetla.
Ja určite nie som zástancom chodiť bosý úplne všade. Po špinavej zemi či rovnom povrchu, tam už význam pripojenia na zem stráca zmysel a môže to mať viac škody ako úžitku. Takže mňa v Kauflande bosého určite neuvidíte (smiech).
Dnes je bežné, že sa ráno zobudíme a prvé, čo urobíme, je, že siahneme po mobile. K tomu celé dni používame bezdrôtové slúchadlá, pozeráme do obrazoviek... Robíš ty sám niečo, čím sa snažíš minimalizovať vplyv technológií?
Áno, určite mám pár ranných rituálov. Hneď ako sa zobudím, vystavím sa prirodzenému svetlu aspoň na tri minútky, samozrejme bez mobilu a bez okuliarov. Večer zase tlmím modré svetlo pomocou špeciálnych okuliarov, používam červené žiarovky alebo sviečky, a telefón mám väčšinou v režime lietadlo, keď s ním nepracujem. Nepočúvam zvuk cez AirPody ani iné bezdrôtové bluetooth zariadenia, a keď volám, mám to väčšinou na repráku, nie priamo pri hlave.
Sú to veci, kde ten rozdiel môže byť minimálny, no určite stojí za to mať vedomosť, aké škodlivé to môže byť. Dominancia modrého svetla v dnešnej dobe je extrémne nebezpečná a každý by mal vedieť, ako sa jej brániť, ak sa dá.
Ďalšou mojou rannou rutinou je 20 minút dychových cvičení a ľahkých pohybových dekompresií pod červeným svetlom alebo, keď je teplo, tak vonku. Ja milujem technológie, ale verím, že musíme náš biologický rytmus zosúladiť s týmto svetom technológií, a nie sa ním nechať ovládať.
Čo sa stane, keď hneď po zobudení začneme scrollovať na mobile?
Mnoho ľudí si neuvedomuje, že ak je prvá vec po zobudení pohľad do telefónu, mozog dostane nesprávny svetelný signál. Intenzívne modré spektrum z obrazovky neobsahuje plné spektrum ranného slnka, a preto telo začne produkovať hormóny v nesprávnom čase. Telo si myslí, že je čas okolo obeda aj keď je pri tom sedem hodín ráno. Je dôležité, aby telo dostalo čo najpresnejšiu informáciu o prostredí, v ktorom sa nachádza, aby sa naň mohlo správne adaptovať a fungovať. Najlepší „prvý signál dňa“ je vždy skutočné ranné svetlo, nie displej.
V súčasnosti sa väčšina ľudí predsalen hýbe hlavne vo fitku. Aké kroky by podľa teba mali dodržiavať, aby aj tento typ pohybu bol pre telo čo najzdravší a nepriviedol ich časom k bolestiam?
Každý by si mal predtým, než začne cvičiť, spraviť minimálne diagnostiku pohybového aparátu a pohybových vzorov, aby vedel, s akými dysfunkciami začína a na čo si dávať pozor. Základom je podľa mňa pochopiť tlak – ako ho prijímať, presúvať a pracovať s ním. Nezáleží totiž na tom, či dvíhame činku alebo vlastné telo, ide o to, ako prenášame tlak cez túto štruktúru.
Fitko sa dá robiť aj zdravo, ak cieľom nie je len napumpovať svaly, ale trénovať koordináciu, tlakové trajektórie a elasticitu fascie. Určite by som zaradil pohyb aj vonku. Nikdy nepochopím ľudí, ktorí si idú zabehať na bežiaci pás v gyme pod modré svetlo. Oveľa lepšou možnosťou je ísť von, jednak je to zadarmo a prináša to oveľa viac benefitov.
Ďalej odporúčam naučiť sa udržať si neutrál držania tela a snažiť sa ho udržať pri všetkých cvikoch, ktoré robíme. Vyhýbal by som sa cvikom v sede a izolovaným cvikom a odporučil, aby každý jeden pohyb, ktorý vykonávame, mal 100 % techniku – teda zamerať sa na kvalitu, nie kvantitu.
Aj počas 8-hodinovej práce sa skúste každú hodinu postaviť, trochu natiahnuť telo, prebehnúť sa hore-dole po schodoch, čiže hýbať sa všade, nie len vo fitku. A určite dýchajte nosom, nielen počas cvičenia, ale stále.
Ako dlho si musel vedome pracovať na týchto zmenách – napríklad zameraní sa na správne držanie tela, rovnováhu medzi prednou a zadnou časťou – kým si ich na sebe začal naozaj cítiť?
Prvé zmeny prichádzajú zvyčajne približne po mesiaci, ale hlbšie zmeny, pri ktorých začne telo skutočne fungovať inak, trvajú minimálne šesť mesiacov až rok. Je to, samozrejme, veľmi individuálne a závisí to aj od veku – čím je človek mladší, tým jednoduchšie sa dokáže telo opraviť. My totiž nemeníme len nejaké svaly, ale fasciálne a nervové mapy.
Niektorí pocítia zmenu už pri prvom tréningu, pri iných ich treba viac. V istom momente sa však správne nastavenie tela stane prirodzené – už necvičíme správne držanie tela, ale naše telo jednoducho funguje v súlade s gravitáciou. A vtedy sa mení všetko: od dychu až po samotný pohyb.
Tvoj prístup je skutočne komplexný – spája telo i myseľ. Ako vyzerá tvoja rutina mimo cvičenia? Aké aktivity či rituály ti pomáhajú cítiť sa dobre psychicky?
Ako som spomínal, ráno pracujem s prirodzeným svetlom, dychom a pohybom, kým večer blokujem modré svetlo a snažím sa telo čo najviac upokojiť. Medzi moje rituály patrí napríklad otužovanie, uzemňovanie (grounding), vedomé dýchanie počas bežného dňa, sauna, čas v prírode bez obrazovky, socializácia a tiež meditácia.
Tvoje vedomosti a prístup pôsobia naozaj veľmi cenne. Máš s nimi nejaké väčšie plány do budúcnosti? Kam by si chcel smerovať alebo čo by si rád ešte dosiahol?
Chcem vytvoriť vzdelávací priestor, ktorý spája pohyb, fascie a kvantovú biomechaniku – miesto, kde sa ľudia učia chápať svoje telo ako súčasť väčšieho systému, ktorý je prepojený so svojím prostredím a ktorý ho v podstate formuje. Mojím hlavným cieľom nie je robiť z ľudí atlétov, ale naučiť ich rozlišovať, čo je pre zdravie skutočne dôležité a čo naopak nie je. Ak sa mi to podarí aspoň pri malej časti spoločnosti, budem to považovať za úspech.
Chcel by som prispieť k zmene aktuálneho fitness priemyslu, ktorý sa podľa mňa v posledných rokoch neuberá úplne správnym smerom. Rád by som ho prispôsobil dobe, v ktorej žijeme, a vedomostiam, ktoré dnes máme.