Klaudia Brnčíková našla vášeň v trávení dní – a najmä nocí – v prírode. Takéto chvíle jej často prinášajú nekomfortné situácie, no zároveň aj sebauvedomenie a hlboké spojenie so sebou samou. Najdôležitejšie je podľa nej sledovať počasie. Všetko ostatné necháva na spontánnosť – jednoducho zbalí batoh a ide do lesa.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- kedy si Klaudia prvý raz vyskúšala takýto „režim prežitia“
- prečo väčšinou spáva v spacáku pod holým nebom
- ako vyzeralo jej stretnutie s medveďom
- čo zažívala po zakempovaní v epicentre trombikúl
- prečo chodí do lesa rada úplne osamote
Pamätáš si na svoj úplne prvý nocľah v prírode, kedy si si povedala, že toto je ono?
Pamätám si ten deň úplne jasne, akoby to bolo včera…24. august 2018 – dátum, ktorý sa mi navždy vryl do pamäti. Celé to bolo neplánované, rozhodnutie padlo zo dňa na deň. Pridala som sa k dvom chalanom, ktorí boli už zvyknutí prespávať v lese. Vybrali sme si celkom náročnú trasu, najmä na prvýkrát. Výstup s ťažkým batohom nie je to isté ako prechádzka naľahko – a vtedy som nemala práve najlepšiu výbavu. Mala som so sebou otcov batoh, ktorý mi vôbec nesedel a celú cestu ma tlačil. Nemala som žiadne skúsenosti, no niečo ma tam ťahalo – a to bolo silnejšie ako všetko ostatné.
Keď sme sa konečne vyšplhali hore a našli miesto na prespanie, prišlo prekvapenie – mala som spať v hammocku, takej hojdacej sieti. Ak to poznáte, viete, že spánok v nej nie je najpohodlnejší. Bola som unavená a celú noc ma chytali kŕče z vyvýšenej polohy nôh.
A to najlepšie ešte len prišlo. Okolo tretej ráno nás zobudili zvláštne zvuky – niečo veľké chodilo okolo nás. Ani brechot psov ho najprv neodohnal. Pamätám si ten adrenalín a búšenie srdca až v krku. Hlava mi hovorila, že toto bude môj koniec (smiech). Predstavte si ma zabalenú v spacáku, zavesenú v hammocku – kým by som sa odtiaľ vymotala, už by som bola zjedená. Napokon to odišlo tak rýchlo, ako to prišlo. Do rána som už nespala, ale ten východ slnka stál za všetko. Bol nádherný. Tam hore, kde nebol nikto okrem nás, v tichu pri prvých lúčoch slnka som si povedala: toto je ono.
Väčšina ľudí sa v lese po zotmení bojí…čo ťa láka práve na tom byť tam sama?
To, čo ma na tom najviac fascinuje, je ticho a pokoj. Bežný človek, ktorý žije v neustálom zhone, si také ticho možno ani nevie predstaviť. Je to zvláštny pocit, keď všetko stíchne, žiadne autá, žiadne hlasy, žiadne svetlá. Len tma, obloha a ty. Žiadny svetelný smog, všetko sa zrazu zmení. Zmysly sa vyostria, sluch zachytáva každý šuchot, oči si postupne zvykajú na tmu a ty začneš vnímať veci, ktoré by ti inokedy unikli. Vtedy si naplno uvedomíš, aké hlučné býva naše „bežné ticho” a aké liečivé je to skutočné, prírodné.
Kedy si si naposledy povedala: „Toto je presne dôvod, prečo to robím.“?
Hovorím si to zakaždým na danom mieste. Väčšinou je to večer pri ohníku, keď sledujem hviezdy nado mnou a vnímam ticho prírody. Vtedy sa konečne zastavím, užívam si prítomný okamih a uvedomujem si, že viac mi k šťastiu nechýba.
Ako sa pripravuješ na noc vonku – máš nejaké rituály alebo zásady, ktoré dodržuješ, aby si sa cítila bezpečne?
Tí, čo ma poznajú, tak vedia, že som spontánny človek a málokedy plánujem. Väčšina mojich plánov nevyjde a potom som sklamaná, čiže sa jednoducho zo dňa na deň rozhodujem a idem. Niet času rozmýšľať. Za mňa najdôležitejšie je sledovať počasie, pretože nikto sa nechce ocitnúť v lese uprostred búrky. Dážď mi nevadí, ale pred búrkou a bleskami mám veľký rešpekt.
Hovoríš, že sa medveďov nebojíš – robíš niečo konkrétne, aby si sa im predsa len vyhla? A stalo sa ti už niekedy, že si sa s nejakým stretla zoči-voči?
Medveďov sa nebojím, no mám pred nimi rešpekt. Predsa len – je to veľké, majestátne zviera. Najdôležitejšie je, aby o vás vedel a neprišlo k momentu prekvapenia. Nosím so sebou zvonček a keď prechádzam húštinou, zvyknem si nahlas spievať, to by odplašilo všetko živé v okruhu desiatich metrov (smiech). Občas počas noci používam aj akustické pasce – jednoduché zariadenia vyrobené z bezpečnostného zvončeka na okná či dvere, ktoré pri narušení vydajú zvuk okolo 110 dB. Takýto hluk zaskočí a odplaší zver, napríklad diviaky či jelene, bez toho, aby im ublížil. Pasca sa spustí, keď zviera pretne lano napojené na magnet zvončeka. Zvyčajne mám dve zóny – prvá zver vyplaší, druhá ju spoľahlivo odvedie od tábora.
Áno, už som mala tú česť. Stalo sa to pri Liptovskom Jáne, kde nám na turistickom chodníku skrížil cestu. Zastali sme – on tiež. Pozerali sme sa na seba. Bola to silná skúsenosť, lebo som si ju vlastne nevedomky priala. Celú cestu som omieľala, že by som ho chcela konečne stretnúť, a keď sa to stalo, prišli zmiešané pocity. Najprv som nechcela uveriť, že naozaj stojí predo mnou – bola som nadšená, uchvátená, akoby sa čas na chvíľu zastavil. Potom jednoducho odkráčal a až následne nám došlo, že by sme sa mali pohnúť, aby sa neobjavila jeho matka. Kamarát mi vtedy povedal, že to bol dospelý jedinec, hoci mne sa nezdal taký veľký ako na fotkách. V budúcnosti by som ho však chcela vidieť znovu – jedno stretnutie mi nestačilo.
Veľa ľudí sa na medvede pozerá ako na hrozbu, ty ich však vnímaš skôr ako súčasť prírody. Prečo si myslíš, že sa ich tak bojíme? A je podľa teba človek alebo medveď väčší „problém“ v lese?
Ľudia sa často boja vecí, ktoré nepoznajú – je to úplne prirodzené. Poznám ľudí, ktorí sa zľaknú už len pri obyčajnom zašuchotaní a hneď si myslia, že je nablízku medveď. Treba si však uvedomiť, že zvieratá v lese nám nejdú po krku. Nelovia nás, len si žijú svoj bežný deň.
Neviem, či by som to nazvala problémom. Les je ich domov a my sme tam len na návšteve. Preto je dôležité správať sa v ňom vždy s úctou. Je pravda, že medvede sú dnes premnožené, no to mi nezabráni tráviť čas tam, kde to milujem.
Veríš, že keď ide človek do prírody s úctou a dobrým úmyslom, nič zlé sa mu nestane – ako si to vysvetľuješ?
V prírode je všetko prepojené – a rovnako aj my, ľudia, z nej pochádzame. Keď k nej človek pristupuje s rešpektom, stáva sa vnímavejším, opatrnejším a viac prítomným. Začne si všímať detaily, predvídať riziká a reagovať citlivejšie – a práve to často rozhoduje o tom, že sa mu nič zlé nestane.
Rešpekt voči prírode sa prirodzene mení na jej ochranu. Z prírody si človek dokáže odniesť veľa múdrosti – učí nás pokore.
Za tie roky, čo tráviš noci v prírode sa určite našli aj chvíle, ktoré neboli úplne pohodové. Spomenieš si na situáciu, keď si sa cítila naozaj ohrozená alebo si mala strach?
Nepohodlných situácií v lese bolo mnoho, no ak by som si mala vybrať jednu, určite by to bolo bivakovanie na jednej planine. Bol to zhluk nepríjemných udalostí počas dvoch dní – a zároveň moje začiatky. Vybrali sme sa trojčlenná skupinka so sibírskymi husky prespať na mieste s ikonickým výhľadom.
Problémy začali už cestou hore. Trochu sme zablúdili a polovicu cesty sme sa museli predierať húštinou a strmým kopcom. Mňa poštípala osa, jeden zo psov začal protestovať a odmietal pokračovať. Kým sme sa vyštverali hore, boli sme úplne vysilení. A keď sme konečne dorazili na miesto, začala sa na nás valiť búrka. Hoci predpoveď s ňou vôbec nepočítala, v diaľke sme už videli blesky. Nebol to príjemný pocit – bola tma, nevedeli sme poriadne, kadiaľ sme vyšli hore a so psami by bolo veľmi náročné schádzať dole.
Nemali sme pršiplášte ani celtu, pretože sme s búrkou vôbec nerátali, a tak sme sa stiahli do lesa, aby sme aspoň trochu unikli dažďu. Našťastie to bola len slabšia prehánka, a tak sme sa nakoniec uložili na spánok. To sme však ešte netušili, že sme si vybrali miesto priamo v epicentre trombikúl.
Čo sú trombikuly? A ako tento survivor nakoniec dopadol?
Trombikuly sú mikroskopické roztoče, ktorých larvy parazitujú na teplokrvných živočíchoch – teda aj na ľuďoch. Zvyknú sa vyskytovať v tráve či na skalách a spôsobujú svrbiace, červené pupienky, najmä na členkoch, páse či v ohyboch kolien. Nie sú nebezpečné, ale svrbia ako blázon – aj dva týždne bez prestávky. Bola to moja prvá skúsenosť a úprimne – dúfam, že aj posledná!
Ráno sme sa najedli a vybrali sa naspäť dole. Schádzanie bolo náročné – strmé úseky, skaly, niekde sme si museli psov doslova podávať, aby to zvládli. Do toho horúčava, došla nám voda a únava dosiahla vrchol. Entuziazmus nás opustil už v polovici cesty a priznávam, že mi aj vyšla slzička. Keď sme sa konečne dostali dolu, bola som úprimne rada, že ešte žijem (smiech).
Na čo všetko myslíš, keď sa balíš na takýto pobyt v divočine?
Väčšinou myslím na to, či mám všetko (smiech). Hlavné je jedlo a dostatok vody pre mňa a môjho psíka. Vopred si pozerám trasu, ktorou pôjdem, aby som vedela prispôsobiť množstvo vody, poprípade si ju dopustiť cestou. Potom riešim dostatok oblečenia, vybavenie na prespatie, vybavenie potrebné pre strávenie v prírode, checknem počasie a utekám.
Ak som si správne všimla, ty ani nespávaš v stane, ale len v spacáku pod prístreškom. Ako sa vlastne chrániš pred hmyzom alebo inými živočíchmi, ktorých je v lese dosť?
Áno, pokiaľ nehlásia dážď, tak väčšinou spávam len pod holým nebom v spacáku. Celtu si dávam v prípade silného vetra alebo dažďa, pretože sa nechcem obrať o krásny výhľad na hviezdy. Proti hmyzu sa chránim repelentom alebo moskytiérou.
Ako si vyberáš miesto na nocľah – podľa čoho vieš, že je to ono?
Väčšinou kladiem dôraz na východ a západ slnka. Chcem zaspávať a zobúdzať sa so slnečnými lúčmi a pekným výhľadom. Samozrejme dbám na suchý a rovný terén, najlepšie v blízkosti vody a v závetrí. Zároveň sa snažím o to, aby miesto pôsobilo pokojne, z niektorých miest pokoj nevyžaruje a to človek vníma v prírode silnejšie ako v bežnom živote.
Bez akej veci by si spať do lesa nikdy nešla?
Jednoznačne čelovka, spacák a nôž.
Nemáš niekedy chuť zdieľať tie momenty s niekým – alebo je práve pointa v tom, že si sama?
Aj napriek tomu, že je oveľa jednoduchšie ísť sama – nemať potrebu sa nikomu prispôsobovať a fungovať v tempe, aké si určím – má to stále svoje čaro, keď sa do hôr či do lesa vyberieme viacerí, avšak pokiaľ človek chodí sám, tak si dokáže všímať viac do hĺbky detaily a vnímať seba, takže za mňa je samota jedinečná.
Kde by si raz chcela prespať, keby si mohla vybrať akékoľvek miesto na svete?
Nemám jedno konkrétne miesto, kam by som chcela ísť prespať, pretože krásnych kútov na Zemi je nekonečne veľa. Každé miesto má svoj vlastný príbeh a práve to ma fascinuje. V poslednej dobe ma však veľmi zaujalo prespávanie v portaledgi. Je to taká závesná plošina, ktorú horolezci používajú na prespávanie priamo na skalných stenách počas viacdňových výstupov. Vyzerá to ako kombinácia malej postele a stanu, zavesená na lanách vysoko nad zemou. To mám v pláne najbližšie leto skúsiť.
Si veľmi odvážna, keď dokážeš tráviť noci sama v prírode. Zaujíma ma, či si takáto odvážna aj mimo lesa – v bežnom živote. Vystupuješ často aj tam zo svojej komfortnej zóny, alebo máš pocit, že medzi ľuďmi si to človek až tak nemôže dovoliť?
Práve noci v prírode ma naučili samostatnosti. Neraz ma hodili do situácií, ktoré boli všetko možné, len nie pohodlné a práve vďaka nim sa dnes nebojím vystavovať nekomfortu ani v bežnom živote. Som človek, ktorý neobsedí, stále niečo vymýšľa, skúša a hľadá nové výzvy. A ak je niečo, čoho sa držím a čo som sa naučila, tak to, že práve tie nepohodlné a surové chvíle nás najviac formujú. To, čo sa naučíš v prírode – trpezlivosti, pokore, schopnosti reagovať, keď veci nejdú podľa plánu, tak to všetko sa dá preniesť aj do života mimo lesa. A v tom je tá najväčšia múdrosť a sila.
A myslíš si, že by si každý človek mal aspoň raz za život vyskúšať niečo podobné – vyraziť sám do prírody, byť chvíľu len so sebou a pocítiť ten nekomfort?
Prespávanie v lese určite nie je pre každého – alebo lepšie povedané, nie každý je na to pripravený hneď. Často sa k tomu treba postupne prepracovať. Najskôr je dôležité získať istotu a pokoj v prírode počas dňa, zvyknúť si na jej zvuky, rytmus a ticho. Ďalším krokom je zostať v nej aj pri západe slnka – keď sa stmieva, ísť napríklad z výhľadu dolu s čelovkou a vnímať tú jemnú hranicu medzi svetlom a tmou.
Keď človek raz pochopí, že tma nie je nepriateľom, ale len ďalšou tvárou prírody, začne sa v nej cítiť prirodzene. Vtedy už prespávanie v lese nie je skúškou odvahy, ale návratom k sebe samému. Myslím si, že každý by si mal raz za čas dopriať chvíľu len pre seba – a najlepšia cesta, ako to urobiť, vedie cez prírodu.