Po štyroch knihách z misií s Lekármi bez hraníc sa v tej ďalšej vydal do detstva, aby preskúmal vlastných démonov zrodených v rodine alkoholičky a násilníka. Tomáš Šebek poskytol rozhovor našim kolegom z iDnes.cz.
Cítili ste sa v detstve rodičmi bezpodmienečne milovaný?
Asi nie. Najlepšie mi bolo s bratom, mladším o štyri roky, v kulisách vymysleného indiánskeho sveta s ikonami, ktoré pre nás predstavovali absolútnu slobodu, dobro, férovosť, priateľstvo, chrabrosť, dobrodružstvo… K dospelým autoritám a idolom, ktorých som si vážil, som vzhliadal až servilne.
Čítal som, že ste chceli byť strojárskym inžinierom. Prečo ste sa stali lekárom?
Omylom som na gymnáziu študoval matematicko-fyzikálnu vetvu. Učenie ma vždy bavilo, hlavne biológia a fyzika. Dodnes mi naskakujú princípy toho, ako okolo nás veci fungujú, fascinujú ma veľké technické prevádzky a so svojím sedemročným synom skúmame svet pomocou mikroskopov aj umelej inteligencie. Matematika mi prišla veľmi abstraktná, ale nadaných spolužiakov som doháňal usilovnosťou. Neviem, prečo som nešiel na nejakú techniku. Asi som sa chcel zapáčiť rodičom.
Aké povolanie by ste si vybrali bez ohľadu na rodičov?
Keby som si mohol slobodne vybrať, dnes by som bol pilotom a asi by som robil všetko pre to, aby som sa stal kozmonautom. Lákala by ma napríklad misia na Mars. Určite by som chcel robiť niečo rukami, čo sa mi nakoniec v chirurgii splnilo.
Priemerný chirurg, úzkostlivý, neverný a agresívny manžel a otec, ktorý sa bojí výšok… Prečo je vo vašej poslednej knihe Objektívny nález toľko sebakritiky?
Od samého začiatku, keď som začal s popularizáciou medicíny a potom sa v súvislosti s prvou knihou zo svojej misie s Lekármi bez hraníc dostal do verejného mediálneho priestoru, som opakoval, aby vo mne nikto nehľadal zázraky, že nie som bohvieaký intelektuál. Možno si viem dobre zorganizovať čas, ale inak mám vo všetkých disciplínach viac-menej priemerné schopnosti. Dvadsať rokov mi to nikto neverí.
Mediálne pôsobíte charizmaticky. Pracovito, schopne a úspešne. Nemyslíte si o sebe menej, než je zdravé?
Možné to je, ale každopádne som chcel na svojom mediálnom obraze ilustrovať, že za fasádou akejkoľvek virtuálnej ikony je cesta k úspechu obvykle veľmi tŕnistá a skôr než talent nás k cieľu vedie práca, vytrvalosť a buldočia húževnatosť. Majstrom sa stanete, až keď niečo zopakujete trebárs desaťtisíckrát. Inak to nejde. Keď dnes prednášam študentom o podnikaní v medicínskych technológiách, hovorím im, že v priemere ich čaká devätnásťkrát neúspech, bankrot, kríza, ale keď to vydržia a spoľahnú sa na neúprosnú štatistiku, úspech sa dostaví. Ja možno len rýchlejšie prechádzam neúspechmi, takže sa mi častejšie niečo podarí a každý sa obdivne pýta, ako to robím.
Kniha Objektívny nález je primárne sebareflexiou nedokonalého otca, venovanou vašim dvom dnes už dospelým deťom. Spytovali ste si svedomie?
Mal som devätnásť, keď sa nám narodila dcéra, a hoci sme sa s manželkou snažili, kombinácia mojej nezrelosti, okolností, génov aj programu, v ktorom som vyrastal, to všetko narastalo do pocitu, že nie som dobrý otec. Napríklad som nebol zvyknutý deťom niečo vysvetľovať, čím sa chyby ešte znásobovali. Mal som za to, že fyzické tresty sú normálne riešenie konfliktov… A priznávam, že bez capnutia to ešte ani teraz úplne neviem. Aj mladších synov výnimočne usmerním capnutím, ale už v tom nie je tá agresia, akú som v sebe mal kedysi. Stále nie som dokonalý otec. Možno sa to ešte naučím. Cítil som však voči starším deťom dlh a uvedomil som si, že bude dobré, ak sa k vysvetľovaniu aspoň spätne vrátim. Napadlo mi, že by kniha mohla byť vhodným nástrojom.
Takže ste si všetko s dospelou dcérou a synom vyjasnili knihou?
Najskôr sme o tom dlho hovorili, až potom som začal písať. Než kniha o genealógii Šebkovho hrozného otcovstva v kulisách mojej pôvodnej rodiny vyšla, rukopis ležal ešte tri roky v zásuvke.
Aký by mal byť dokonalý otec?
Dobrý otec je podľa mňa ten, ktorý dokáže svojim deťom odovzdať taký program, aký môžu použiť vo svojom ďalšom živote. Sám mám k dokonalému rodičovi ďalej než väčšina z vás, ale vďaka vedeckým poznatkom už viem, že k dlhovekosti je okrem fyzickej aktivity a práce s telom veľmi podstatná aj práca s dušou. Dá sa to zhrnúť do jednej oblasti – pestovanie vzťahov. Na prednáškach k tejto téme hovorím: „Pestujte vzťahy k sebe, v rodine, s kamarátmi, kolegami, pretože práve to vás privedie k zdraviu, šťastiu a dlhovekosti.“ A dodávam: „Nevzdávajte sa, ani keď sa vám to nikdy nepodarí a nikdy nebudete dokonalí.“
Čo ešte si z výchovy starších detí vyčítate?
Ťažko si pripúšťam, že by som tie staršie zanedbal. Automaticky som prijal spoločenské dogma, že otec zarába peniaze a matka je v domácnosti. Hovoril som si, že nás musím finančne a materiálne zabezpečiť a vybudovať prostredie, v ktorom bude ako rodič dominovať moja žena. Keď staršie deti potrebovali objať či utešiť, automaticky bežali za ňou. Bolo mi to ľúto, ale myslel som si, že je to tak správne. Možno som s nimi trávil menej času, ale o to intenzívnejšie. Viedol som ich k samostatnosti a bezpečnému objavovaniu sveta, takže sme sa potápali, liezli po skalách, viseli na ferratách… Pomáhal som im k odvahe a učil ich, aby nepodliehali panike a vedeli svoj strach racionalizovať do bezpečných krokov.
Chceli to?
Boli momenty, keď ich moje nároky už obťažovali a ja som bol v tej chvíli „tlačič“. Nepochybne mnohé nechceli, ale po rokoch vidím, že zo spoločných zážitkov čerpajú. Dcéra musela nedávno v horách sama prekonať nebezpečný úsek a vybavila sa jej detská skúsenosť z berounských skál. Hoci vtedy na lane nevisela práve nadšene, teraz za mnou prišla a poďakovala: „Oci, vďaka, to bolo dobré.“ (ospravedlňuje sa za slzy dojatia)
Čo vám ešte staršie deti vyčítali?
S nadsádzkou hovorím, že pri prvých deťoch viac beháte a plánujete, než premýšľate, a pri druhých naopak. Je fajn, že dnes si už o všetkom môžeme otvorene pohovoriť. O tom, čo si nakoniec z môjho prístupu vzali, aj o tom, čo ich poškodilo – napríklad výkyvy nálad. Tento pocit poznám z detstva aj ja. Nikdy sme s bratom nevedeli, v akom rozpoložení nájdeme doma rodičov, takže sme vyrastali v úplnej neistote.
Čo ak ste za výkyvy nálad nemohli, pretože ste ich zdedili ako osobnostný rys?
Užívať antidepresíva ma nenapadlo ani v čase najťažšej manželskej krízy, ani v súvislosti s úzkosťami, ktorými trpím od chvíle, keď nás otec nechával s bratom sedieť vo vlaku a odchádzal, aby potom naskakoval doň už za jazdy. Verím, že so svojou hlavou môžeme efektívne pracovať sami a posúvame sa aj vďaka zdieľaniu a rozhovorom s ľuďmi, čo som predtým až tak nerobil. Dnes si vážim každý jeden moment, keď môžem byť radšej s deťmi. Snažím sa podstatné problémy riešiť priamo a dúfam, že ostatné sa rozplynú. Keď mi pretečú e-mailové schránky a kalendáre, jednoducho vymažem, koho sa to týka, nech sa deje, čo sa deje. Výnimočne sa vyplačem manželke na ramene, ale väčšinou si poviem: „Hej, spamätaj sa a snaž sa!“
Staršie deti odišli z domu a vy ste si zaobstarali ďalšie dve. Bola to výzva byť lepším otcom?
Skôr sme tie dve staršie vyprevadili na cestu do života. V porovnaní so svojimi rovesníkmi sa obaja pre samostatný život rozhodli pomerne skoro. V tej chvíli sa ako ešte relatívne mladý rodič pýtate sám seba, čo bude ďalej. Upraceme sa k smrti? To by nám s manželkou išlo. Budeme doma točiť mlynčeky a cestovať bez cieľa? A keďže obaja máme radi deti, manželka vtedy prišla s myšlienkou, že by bolo fajn mať tretie dieťa, a ja som na to povedal, že ak tretie, tak aj štvrté, pretože jedináčika nechcem.
S mladšími deťmi dnes trávite viac času?
Došlo mi, že k rodine patria obaja rodičia. Preto som opustil plný chirurgický úväzok a som čiastočne na otcovskej dovolenke. Je skvelé, keď majú deti oboch rodičov a pritom ďalej so ženou, detskou lekárkou, robíme svoju prácu. Pacienti budú, kariéra počká, ale z predchádzajúcej skúsenosti už viem, že deti nie. Robme chyby, ale už ich neopakujme. Prial by som si, aby moje deti raz nehovorili: „foter je debil“ – a tam už snáď sme –, a aby si raz vybavili to dobré, čo sa mi podarilo im odovzdať.
Sypete si popol na hlavu aj ako manžel, keď priznávate neveru. Napriek tomu ste so ženou stále spolu. Ako ste zvládli reštart?
Vedel som, že so sebou musím niečo začať robiť. Ale ani jeden z nás nie je revolucionár, aby sme začínali od nuly. Spoločne sme skúsili zájsť za odborníkom, prvýkrát niekedy pred 15 rokmi, druhýkrát pred covidom, a počas lockdownov sme si obľúbili výlet cez kopec do Kytína. Bola to tá najlepšia lesná terapia a dodnes tú cestu milujeme, pretože sme si na nej povedali toľko ako nikdy predtým. Zbližujeme sa evolučnými skokmi. „Kde nie je vôľa, nie je ani cesta.“
Pred covidom ste aj vy sám vyhľadali psychológa. Prečo?
Bol som sám so sebou nespokojný. Vadilo mi, že si neviem poradiť so vzťahom k vlastným rodičom, ktorí paralyzovali môj život. Chcel som sa poradiť, ako preťať začarovaný kruh, v ktorom ma frustruje otcova agresivita a každý telefonát s opitou matkou ma emočne dostane na deň až dva na úroveň dieťaťa. Napriek všetkej snahe som sám nedokázal zvládnuť vlastný hnev a prenášal som ho na svoju rodinu. Chcel som byť lepší otec a potreboval som nájsť nejaký spôsob, ako sa od emócií odstrihnúť v momente, keď zložím telefón. Terapia odhalila množstvo ďalších kostlivcov a ja som čoraz jasnejšie videl, že napriek všetkému tomu potľapkávaniu po pleci nie som vôbec dobrý človek. A potom prišiel nápad na knihu, v ktorej svojmu virtuálnemu obrazu superhrdinu prestrelím obe nohy.
Práve u vás, chirurga, ktorý je zocelený stresom z misií Lekárov bez hraníc, by som si myslela, že emócie musíte zvládať perfektne…
Viem spracovať obrovské množstvo problémov naraz, viem veľmi efektívne preskakovať z jedného na druhý a netrápim sa, keď mi niečo na sále nevyjde úplne podľa predstáv. Ale stres od rodičov mi ako jediný vždy bežal na pozadí a obmedzoval moju schopnosť riešiť ďalšie problémy.
V knihe píšete, že ste rodičov úplne odstrihli.
S otcom sa teraz nedokážem dohodnúť vôbec a s mamou len pár slov týždenne. Teraz sa obaja v súvislosti s knihou ozývajú častejšie, čo som, pravdupovediac, čakal. Našťastie to už znášam o niečo lepšie. Ten malý chlapec, ktorým rodičia manipulovali, je už len dajme tomu z dvoch percent, a zvyšok je rácio. Položím telefón a hnev je preč.
Často skôr počúvam na adresu rodičov zmierenia v duchu: „nehnevám sa na nich, ďakujem im za lásku, robili chyby, ale bolo to najlepšie, čo vedeli.“
Listy, ktoré mi teraz chodia od čitateľov, sú iné. Povedal by som, že to, o čom hovoríte vy, je skôr spoločenský tlak, ktorý nám hovorí: „Postaraj sa o svojich rodičov, malo by ti ich byť ľúto, robili, čo mohli.“ Ten tlak je potvora, ktorá nám ubližuje. Nikto nie je nikomu nič dlžný, ani svojim rodičom. Ja som presvedčený – a je to môj návod, ktorý nikomu nevnucujem –, že mojím hlavným poslaním je vytvoriť pre svoje deti čo najlepšie prostredie. A niekedy je jednoducho nutné rodičov bez výčitiek odstrihnúť.
Váš brat, žena a obe staršie deti rukopis vopred čítali. Tvrdíte, že keby len jediný nesúhlasil, kniha by nevyšla. Rodičov v nej nešetríte, ale vopred ju nevideli. Už sa k nim dostala?
Privezla im ju teta, maminá sestra. Je to môj prvý projekt, pri ktorom som hodil za hlavu cieľ, ale vykročil som k čitateľom aj k rodičom po ceste, o ktorej neviem, kam povedie. Otvorili sa ďalšie príbehy – a aj to som si od knihy sľuboval. Som presvedčený, že sa na všetkých frontoch posunieme k lepšiemu.
A posúvate sa?
S čitateľmi určite, a s opatrnosťou si myslím, že nádej svitla aj u mamy. Všetkým som na konci poďakoval, ale otcovi a mame nie, pretože za to, ako ma pripravili do života, to neurobím. Ale napísal som im tam, že by som si veľmi prial, aby sa dokázali zmieriť aspoň sami so sebou. Možno sa to aspoň u jedného z nich podarí. Aj keby len čiastočne, považoval by som to za úspech. Keď nie, aj to je v poriadku. Ja som urobil maximum pre to, aby sa dokázali pozrieť sami na seba do zrkadla. Objektívny nález je posledný pokus. Bodka. Viac už neviem.
Nie je vám mamy a otca ľúto?
Hľadal som a tisíckrát za tie dlhé roky zopakoval snáď všetky možnosti, ako zachovať ich autonómiu aj dôstojnosť, ale všetka snaha bola márna… O mamu som sa začal starať, akoby bola moje dieťa, a ešte mi nebolo ani desať rokov. To nejde donekonečna. Mimochodom, psychológ mi pripomenul okrídlenú pravdu: „Kde nie je vôľa, nie je cesta. Páliš svoju energiu zbytočne. Kto nechce, pomôcť si nenechá. Zachráň seba.“
Nechýbajú starí rodičia vašim deťom?
Staršie deti s nimi zažili asi tak promile toho, čo my s bratom, a to im úplne stačilo na to, aby s nimi už kontakt nevyhľadávali. Dodnes na tých pár dní u nich spomínajú tak, že mi to zakaždým zdvihne tlak. Občas sa s babkou výnimočne stretnú. Rovnako to majú aj bratove deti. A moji drobci? Tí poriadne ani nevedia, že niekde existuje ešte iná babka a dedko, ako sú svokra a svokor.
V knihe opisujete výlety a zážitky s otcom, ktorý si cenil silu, odvahu vedúcu až k riskantnému dobrodružstvu. Bol to on, kto vás najviac formoval? A nemyslím len facky.
Aj keď facky padali aj na výletoch, s bratom sme tam chodili radi. Svojím spôsobom nás neskôr formovali k samostatnosti. Mama pri spoločných akciách väčšinou nebola, ale možno ju otec vylúčil s tým, že sú to chlapčenské aktivity a ona tam nepatrí. Obaja nám pomáhali s kulisami a kostýmami pri hrách na indiánov. Boli to záblesky šťastia, keď sa s nami otec bláznil, ale tiež rád bezhlavo riskoval. Frajeril a bolo mu jedno, že my s bratom pri tom umierame od strachu. Možno ma jeho prístup priviedol k tomu, že sa chcem učiť ovládať svoje strachy. Alebo som sa vtedy cítil neschopný a neskôr som si prekonávaním obáv hojil komplex menejcennosti? Ja totiž adrenalín vôbec nemusím. Som veľmi opatrný. Je však pravda, že strach vedome rád prekonávam, hoci – na rozdiel od otca – výhradne bezpečným spôsobom, teda s inštruktorom a po malých krokoch. Napríklad lietaním a akrobatickou licenciou som skrotil odpor k výškam a obavy ponoriť sa hlbšie ako meter pod hladinu zmizli s riadeným potápaním.
Viete niečo o detstve svojho otca?
S otcom sme chodili k hrobu jeho rodičov, spomínal na nich vždy v dobrom. Od mamy som počul len pár príbehov o dedovej násilníckej povahe.
Zdá sa, že otec na vás „tlačil“, aby z vás bol silný, statočný, múdry, úspešný, zodpovedný a bezchybný syn. Je to tak?
Otec tlačil celý život. A ja ako otec som neskôr nebol dlhé roky iný. Až v posledných rokoch si viac dovolím nechávať udalosti plynúť, a uľavilo sa mi. Zistil som, že svet sa točí aj tak a že väčšinu mojich úspechov aj tak zariadili náhody, ktorým som možno trochu pomohol. Hovorí sa, že keď príliš tlačíte, vždy z toho vznikne len prúser. Ale aj keď už svoje mladšie deti oveľa viac rešpektujem a dávam im priestor, priznávam, že som stále trochu „tlačič“.
Chirurg asi z podstaty musí byť. Nemôže čakať, ako sa vyvinie bolesť žlčníka alebo slepého čreva.
To je pravda, ale skúsenejší operatér môže občas spomaliť v rámci taktiky. Predstavte si, že máte pred sebou krvácanie. Keď ste neskúsený, neustále utierate, odsávate, čakáte, zašívate, sledujete miesto. Niekedy je však oveľa lepšie položiť naň savú gázu, na chvíľu si ho nevšímať a pracovať v operačnom poli vedľa. Stane sa, že keď sa k rane vrátite, už tam krv netečie. Ako hovorím s nadsádzkou: Každé krvácanie raz prestane. A s rovnakou ľahkosťou sa dá brať aj život.
Niekedy sa však ľahkosť vytráca. Aj vy v knihe spomínate vlastné samovražedné myšlienky. Čo ich spustilo?
Posledná nevera. Vtedy som si povedal: Tak, a dosť! Nie je iné východisko. Pre mňa je samovražda do posledného detailu premyslený projekt o tom, že keď so sebou nevieš pracovať a ešte šíriš toxický program, tak to ukonči! A nemôžete to urobiť inak ako fyzicky. Takže som mal samovraždu premyslenú do najmenších detailov. Našťastie som v sebe kvôli deťom a žene našiel silu si prikázať: A budeš to skúšať znova, kým sa nezmeníš a nebudeš lepší!
A tak ste „zavraždili“ svoj mediálny obraz v knihe Objektívny nález s podtitulom Moja najťažšia misia. Pomohlo to?
Z časti som tým pôvodný projekt samovraždy uzavrel. Chcel som ľuďom povedať, že mi bola vždy šumafuk image a že ikonografia je len prehliadka usmiatych fasád na sociálnych sieťach a titulných stránkach časopisov. Chcel som na vlastnom príbehu ukázať, že hľadanie pochybných elít, ktoré za nás všetko zariadia, je nezmysel. Všetci sme rovnakí problémisti. Je čas netajiť vlastné chyby, ale brať ich ako súčasť cesty k spokojnosti. Keď nebudeme deti od mala trestať za ich chyby a v dospelosti skúsiť prúsery aspoň neopakovať, vyvedieme sami seba z temnoty.
Knihu ste písali len mesiac. Zdá sa, že písanie vám ide ľahko.
Mám už taký zvyk: večer väčšinou zapisujem spamäti, nepremýšľam nad formou ani štylistikou, sypem myšlienky, ale keďže som disciplinovaný projektový typ, musím mať predtým kompletný plán. Takže najprv vznikol obsah, štruktúra knihy, o ktorej som vedel, že bude o hodnotách. Vybral som si ich šesťdesiat a výber skombinoval podľa vlastného hodnotového rebríčka, ktorý som porovnal s tým všeobecne uznávaným a ešte s hodnotami, aké mi navrhla umelá inteligencia. Mal som na písanie mesiac, takže bolo jasné, že do každej kapitoly musím dostať dve hodnoty a každú kapitolu rozdeliť na tri časti – jedna bude detstvo, ďalšia moja práca a tretia, tá najdôležitejšia, moja úloha otca. V excelovskej tabuľke som si vytvoril maticu a každý večer si vybral a spísal tú tému, na ktorú som práve mal náladu.
Žiadny bohémsky prístup, ale šli ste na to veľmi metodicky!
Schémy a štruktúry mi zjednodušujú život. Bez prípravy by som to nedal. Podobne disciplinovane a s ohľadom na ohlasy čitateľov som každý večer písal aj predchádzajúce knihy z misií. Tentokrát som čerpal hlavne zo svojich spomienok a pocitov. Text vznikal na dovolenke s rodinou, každý večer som sa mu venoval dve až tri hodiny, keď ostatní zaspali, a zakaždým si vybral tú časť z tabuľky, na ktorú som mal náladu. Vedel som napríklad, že keď budem písať kapitolu smrť a samovražda, bude to lepšie vtedy, keď sa mi ten deň nevydarí. Plný entuziazmu by som to nedokázal. A naopak. Aj keď sa ukazuje, že kniha čitateľov skôr rozplače, chcel som, aby ma spoznali aj ako mierne pikantného vtipkára z minulých kníh a na niektorých miestach sa aj zasmiali. Ráno som skoro vstával, tak som si ešte asi pol hodinu text škrtal a upravoval štylistiku. Ďalšia práca už bola na editorovi vo vydavateľstve.
Na konci knihy vyzývate čitateľov, aby vám opísali svoje skúsenosti. Píšu vám?
Sú ich stovky. A ja som rád. Týkajú sa detstva, problémov so závislosťou, partnerských vzťahov a predovšetkým rodičovstva. Často prichádzajú aj s poďakovaním, že som túto tému otvoril. Napríklad sa mi zverila 55-ročná pani, že musela prerušiť vzťah s rodičmi, pretože bol toxický, a štvrť storočia si to vyčíta. „Konečne niekto nahlas povedal, že niekedy to jednoducho inak nejde,“ píše.
Máte s týmito odkazmi nejaký plán?
Hlavne si ich v pokoji prečítať, nechať si všetko prejsť hlavou a možno ma ich podnety zase niekam privedú. Uvidíme.
V oblasti zdravotníctva stojíte za množstvom občianskych iniciatív. Neláka vás politická angažovanosť?
Byť sám na ministerstve zdravotníctva je cesta, pri ktorej sa za štyri roky nestane v lepšom prípade nič. V tom horšom niečo pokazíte. Baví ma byť priekopníkom: prísť s návrhom podloženým kvalifikovanými údajmi, zrealizovať ho, vybudovať ten najlepší tím a odovzdať velenie iným. Dnes sa spoliehame na to, že nám lekár v bielom plášti vráti plné zdravie. To je hlúposť, čo dokazujú tvrdé dáta. Poďme si pripustiť, že nežijeme zdravo, a nájdime spôsob, ako sa o seba lepšie starať. Chcel by som, aby v Česku začala fungovať tripartita medzi štátom, občianskou a neziskovou spoločnosťou a biznisom. Chcem zostať občiansky angažovaný, burcovať a zjednocovať ľudí okolo nejakej myšlienky a tlačiť na zákonodarcov, aby ju uviedli do života. Ale nechcem uviaznuť v osídlach rôznych politických tlakov. Rád zostanem angažovaný tak, aby som nestratil slobodu. To je vo mne ten indián.
Spolu s ďalšími odborníkmi šírite osvetu na webe Minister zdravía. Prednášate, venujete sa mnohým ďalším projektom – uLekare.cz, dataozdravi.cz, start-upom v medicínskych technológiách, do toho vyšetrujete aj operujete, jazdíte na misie s Lekármi bez hraníc, venujete sa leteckej akrobacii, potápaniu, vydávate knihy a chcete byť dobrým otcom. Nie je takýto život skôr urputný trysk?
Nie som dobrý manažér, mnohých projektov sa zúčastňujem skôr len ako poradca. Som ten, kto v montérkach maximálne odstraňuje ten najväčší neporiadok, pretože som dobrý v riešení kríz. Čas si zorganizovať viem, ale aj tak mám nedosiahnuteľné vzory. Fascinujú a inšpirujú ma tí, ktorí všetko zvládajú v kulisách vojny. Obdivujem ľahkosť, s akou dokážu pod šialeným tlakom žiť normálny život a ešte do neho zamiešať humor. V Afganistane mi napríklad miestny lekár povedal, že každé ráno, keď vyprevádza svoje deti do školy, premýšľa, či sa mu večer všetkých päť vráti domov… Zatiaľ čo my, lekári, sme vycvičení, že nám „nikto neumiera“ a ja v takej situácii trpím tisíckami výčitiek, im pomáha prekonávať smrť ich viera. Povedia len: „Robil si, čo si mohol, načo si z toho robiť ťažkú hlavu? Boh to tak chcel, poď sa najesť!“
Čo ak práve ateizmus prináša pocit fatálnej zodpovednosti a tá je potom príčinou úzkostí?
Mám priateľov rôznych vierovyznaní, ale sám nie som veriaci. Smrť je podľa mňa definitívna a ďalej už nič nie je. Keby nejaké kolektívne vedomie existovalo, predsa by ľudstvo stále neopakovalo tie isté chyby ako v stredoveku. Dokázali by sme sa z nich poučiť a niekam sa posúvať. Ale som ochotný pripustiť, že svet okolo nás je tak geniálny, že to všetko nemôže byť len čistá logika a fyzika. Osobne by som bol rád, keby po mne na planéte zostali dobré veci. Ak má nejaká viera takýto koncept, tak zaplať pánboh. (úsmev)
Máte s pribúdajúcim vekom a počtom detí stále chuť pomáhať v nebezpečných vojnových oblastiach?
Naopak, chuť je čoraz väčšia, pretože mám viac skúseností. Mladí na misiách hlavne behajú a ja som zatiaľ viac behal a obdivoval múdrosť starších kolegov. Teraz som päť rokov nikam nešiel najmä kvôli malým synom, ale príde čas a ak ma Lekári bez hraníc budú potrebovať, znova vyrazím. Stále sa môžem niečo nové naučiť, to ma baví. Raz budem možno môcť niečo odovzdať aj ja.
