O tejto problematike sa s nami podelil v exkluzívnom rozhovore Jakub Jaroš, riaditeľ najstaršej nemeckej organizácie Sterbehilfe Deutschland, ktorá sa zaoberá asistovanou samovraždou. Jakub Jaroš sa narodil v roku 1989 na Slovensku, kde vyštudoval politické vedy a medzinárodné vzťahy na Aalborgskej univerzite v Dánsku. V organizácii Sterbehilfe Deutschland, so sídlom v Hamburgu, pracuje od roku 2012. Táto organizácia, ktorá bola založená v roku 2009, má tiež svoju pobočku v Švajčiarsku, konkrétne v Curychu, ktorá vznikla zároveň s jeho nástupom. Píše portál iDnes.cz.
Poďme na úvod vysvetliť, čo sa rozumie pod pojmom eutanázia. Vy, ako som pochopil, nevykonávate plnú eutanáziu, ale skôr asistovanú samovraždu?
Z nemeckej ústavy vyplýva, že legálna je asistencia, nie priame vykonanie eutanázie. Vždy je to teda ten konkrétny človek, kto musí vypiť smrteľný liek alebo otočiť to koliesko na infúzii. To je rozdiel napríklad od Belgicka, Holandska a Luxemburska, kde majú povolené vykonávať aktívnu eutanáziu. Tam môžete usmrtiť napríklad niekoho, kto má Alzheimerovu chorobu, takže si nie je úplne vedomý svojich úkonov. U nás to nerobíme. Považujem náš systém za právne čistejší, pretože je veľmi ťažké niekoho usmrtiť proti jeho vôli. Kto vie, čo sa odohráva v mysli pacienta v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby? Možno ten človek nechce zomrieť. Toto je niečo, čomu som rád, že sa nemusíme venovať, pretože by som mal s tým osobný problém.
Koľkým ľuďom ste už pomohli sa zabiť?
Od roku 2009, keď naša organizácia Sterbehilfe vznikla, je to tisíc ľudí. Len minulý rok ich bolo 198. Eutanázia bola v období od roku 2015 do 2020 nelegálna, preto sme naše aktivity presunuli do Švajčiarska.
Aké požiadavky musia ľudia splniť, aby mali nárok na eutanáziu?
Ich prianie zomrieť nesmie vzniknť z nejakého skratu, musí mať určitú stabilitu a trvácnosť. Všetky naše prípady sú lekársky posudzované. U 75 percent ľudí žiadame psychiatrické posudky. Neexistuje legislatíva, ktorá by nám prikazovala pracovať s psychiatrami, ale aj tak to v drvivej väčšine prípadov robíme. Ak je prípad komplikovanejší, prajeme si aj druhý posudok nezávislý od toho prvého.
Z akých metód eutanázie si môže človek vybrať?
Pacient buď látku vypije, alebo ju dostane v infúzii. Zaspí, je v nevedomom stave. Skutočne nič necíti, je to bezbolestné. Je to najhumánnejší spôsob umierania. Predtým sme preferovali orálnu metódu, ale dnes už je 80 percent prípadov vo forme infúzie do žily. Má to svoje výhody. Smrť nastáva rýchlejšie a nie je tam riziko, že človek tú látku vyzvracia a eutanázia zlyhá, hoci podávame lieky proti zvracaniu.
Stala sa taká situácia, že tá samovražda nevyšla?
Áno, pacient jednoducho zaspal, ale nezomrel. A potom sa zobudil. Neúčinkovalo to naňho. Každý človek je metabolicky odlišný, môže sa výnimočne stať, že látka sa rozleje do tkaniva, ale nedostane sa do obehového systému. Je to medicínsky úkon a ako u každého iného, nie je 100 % istota, že to vyjde. 100 % istotu nemáte ani pri žiadnej operácii.
Čo s takým človekom ďalej? Zabije sa druhýkrát?
Nemáme možnosť mu manuálne dodať viac tej smrteľnej látky. To by bola aktívna eutanázia. Môžeme maximálne previezť pacienta na jednotku intenzívnej starostlivosti. Vďaka Bohu sme za posledných 12 rokov nemali taký prípad, kedy by nastala táto fatalita, kedy by bolo potrebné procedúru zopakovať, že by mal pacient po našej procedúre nejaké komplikácie. Myslím si, že išlo za celú dobu o jednotky prípadov, kedy nastali nejaké ťažkosti. Ale som fér a hovorím, že vylúčiť na 100 % takýto scenár jednoducho nejde.
Akými chorobami trpia vaši typickí klienti?
Najčastejšie ide o rakovinu, rôzne formy rakoviny. Potom neurologické ochorenia, ako je svalová dystrofia alebo amyotrofická laterálna skleróza. Ďalšou častou chorobou je chronická obštrukčná pľúcna choroba, často spojená s nejakou formou rakoviny. A poslednou skupinou našich klientov sú tí, ktorí podstúpia takzvané bilančné sebazabitie.
Akože ich už život nebaví, tak sa usmrtia?
Ide o ľudí vo veľmi vysokom veku, ktorí majú mnoho ochorení, ktoré ich síce priamo nezabíjajú, ale v súčte spôsobujú, že ich život už nie je dôstojný. Môžu byť napríklad nepohybliví, senilní, trpia inkontinenciou. V týchto prípadoch vždy požadujeme psychiatrický posudok.
Aké sú záruky, aby tento proces nebol zneužitý? Hovorili ste o starých ľuďoch, ktorí majú rôzne pridružené choroby, ktoré sú v pokročilom veku normálne. Mnohí starší ľudia jednoducho nemajú chuť žiť, ale to neznamená, že by mali zomrieť.
Musíme sa riadiť § 222 trestného zákona Spolkovej republiky Nemecka, ktorý hovorí, že kto z nedbanlivosti spôsobí smrť človeka, bude potrestaný odňatím slobody až na päť rokov. To v praxi znamená, že musíme starostlivo zistiť stav pacienta a zároveň mu ponúknuť všetky alternatívy. Veľmi sa to kontroluje. Každé úmrtie u nás prechádza vyšetrením štátnym zastupiteľstvom, ktoré si overuje, či naša analýza bola úplná a nič sme neprehliadli. Ak by sa našli nejaké nezrovnalosti zo strany polície a štátneho zastupiteľstva, boli by sme odsúdení za nedbanlivostný trestný čin.
Koľko stojí, ak pomôžete niekomu zomrieť?
Sme nezisková organizácia, takže nevytvárame zisk, ale musíme byť financovaní, aby sme prežili. Máme zamestnancov, služobné autá, kancelárie. Získavame financie od členských príspevkov. Každý náš člen platí ročný poplatok 50 eur. Tento poplatok nepostačuje na pokrytie nákladov. Ak niekto aktívne požiada o vyšetrenie svojho stavu za účelom asistovanej samovraždy, platí medzi 2 000 a 7 000 eur. Tento poplatok závisí od toho, ako dlho je človek členom. Ak je niekto členom napríklad 5 rokov, zaplatí nižší poplatok 2 000 eur. Ak niekto príde z ulice a potrebuje okamžitú pomoc, platí najvyšší poplatok 7 000 eur. Týmto spôsobom chceme motivovať ľudí, aby sa stali dlhodobými členmi Sterbehilfe.
Aké percento ľudí, ktorí sa pre eutanáziu rozhodnú, si to na poslednú chvíľu rozmyslí?
Polovica. My už nevieme, či si to rozmysleli, alebo si ich medzitým našla prirodzená smrť. Pre množstvo ľudí je už samotný fakt, že na eutanáziu majú nárok, veľmi oslobodzujúci. Majú od nás ten konečný prísľub, že im pomôžeme, keby napríklad bolesť nezvládali. Dokážu potom lepšie prežiť ten posledný čas, ktorý im zostáva. Niektorí ľudia naozaj potrebujú našu pomoc len z psychologického hľadiska.
Viete o nejakých prípadoch Čechov, ktorí by vo Švajčiarsku alebo u vás v Nemecku podstúpili asistovanú samovraždu?
My to nevykonávame, sme proti turistike smrti. Zažil som tu niekoľkých Čechov a Čechoslovákov, išlo ale o emigrantov u nás žijúcich. Jediné, čo človek môže urobiť, je zriadiť si trvalé bydlisko v Nemecku, potom by mal nárok na naše služby. Nie je potrebné mať nemecké občianstvo. Typicky niekto z Liberca si urobí bydlisko v Žitave. Ale my nemôžeme niekoho nakladať v Liberci do auta a voziť ho k nám. To by malo politické dopady na celý systém.
Eutanázia v Nemecku
Eutanázia nebola v Nemecku trestná, ale neexistoval žiadny zákon, ktorý by ju upravoval, a od roku 2009, keď sa začala poskytovať, sa pohybovala v šedej zóne. V roku 2015 Bundestag schválil zákon, ktorý organizovanú pomoc pri samovražde označil za nelegálnu. Až do roku 2020 sa teda neuskutočňovala. Ústavný súd v roku 2020 označil tento zákon za protiústavný a definitívne legitimizoval eutanáziu. V Nemecku poskytujú eutanáziu organizácie Sterbehilfe v Hamburgu, Dignitas so sídlom v Hannoveri a organizácia DGHS so sídlom v Berlíne.
Eutanázia v Česku
Eutanázia je trestná. Aktívnu eutanáziu by zákon považoval za vraždu, asistovanú samovraždu ako trestný čin účasti na samovražde. Niekoľko poslaneckých návrhov zákona, ktoré by umožnili eutanáziu, vláda už zamietla.