Kamila Chomaničová je športový multitalent. Ako dorastenka vyhrala Majstrovstvá Slovenska v horskej cyklistike. Na Majstrovstvách Slovenska junioriek v šerme kordom i v behu na 3 km cez prekážky sa umiestnila na treťom mieste. A vyhrala dokonca aj Majstrovstvá Slovenska žien v tlaku na lavičke. Najviac sa jej však darí v takzvanom towerrunningu, čiže behu do schodov. Okrem toho, že je šesťnásobnou majsterkou Slovenska, je aj držiteľka krásneho piateho miesta z behu na Empire State Building, kde za necelých 15 minút zvládla 86 poschodí.
Ty si celý život aktívna športovkyňa, bežkyňa, ale najviac si sa preslávila asi v towerrunningu. Čo to vlastne je a v čom sa líši od klasického behu?
Towerrunning je beh do schodov. Preteky sa konajú zväčša vo výškových budovách, no existujú samozrejme aj outdoorové preteky. Oproti klasickému behu, či už po rovine alebo do kopca, sa schody líšia vo viacerých aspektoch. Podobne ako pri behu do kopca aj na schodoch bežci prekonávajú určité prevýšenie. Na schodoch však chodidlo dopadá vždy na rovný povrch a veľkú úlohu zohráva aj zábradlie, vďaka ktorému sa pretekári rukami dokážu potiahnuť a bežať tak o niečo rýchlejšie.
Pred tvojím prvým behom do schodov si súťažne behávala a mala si určité skúsenosti. Odporučila by si tento beh do schodov aj rekreačným bežcom? Alebo je potrebný nejaký špeciálny tréning?
Začať s behom do schodov, respektíve vyskúšať si ho, môže naozaj každý. Schody môžu dodať silu, rýchlosť, obratnosť i vytrvalosť. Na začiatok odporúčam ľahký beh po jednom schode v nízkej intenzite. Následne možno zvýšiť objem (počet poschodí) i rýchlosť behu a skúsiť si beh aj po dvoch schodoch.
Sú nejaké kritéria, ktoré musí schodisko spĺňať alebo si doteraz bežala vždy v iných podmienkach?
Každé preteky v behu do schodov sú iné, a to sa mi na tom páči. Najdôležitejší je samozrejme počet poschodí, no potom tu máme parametre samotného schodiska. Či už ide o výšku schodov, počet schodov na poschodie, smer otáčania, zábradlie (jeho výška a typ úchopu), obrátky, alebo veľkosť platformy na poschodiach.
Tvoj obľúbený pretek a schodisko, ktoré ťa najviac zničilo.
Môj najobľúbenejší pretek je ikonický beh na Empire State Building. Svoje čaro má samozrejme aj beh na Eiffelovu vežu, no okrem týchto dvoch skvostov je mojim obľúbeným pretekom aj Subida Vertical Gran Hotel Bali v Španielsku. Tam sa beží 52 poschodí až na strechu hotela, odkiaľ je nádherný výhľad na more.
Čo sa týka schodiska ktoré ma najviac zničilo, myslím že to bolo schodisko v Ostankino tower – televízna veža v Moskve. Išlo o železné veľmi strmé schody v úzkom priestore, miestami som mala pocit, že leziem po rebríkoch.
Si niekoľko násobnou majsterkou Slovenska, obsadila si úžasné piate miesto v behu na Empire State Building v New Yorku či na Eiffelovku. Aký máš najbližší cieľ, ktorý by si chcela prekonať?
Cieľov mám viacero. Okrem vylepšenia času a umiestnenia na Empire State Building by som sa budúci rok rada nominovala na towerrunningové majstrovstvá sveta, ktoré by sa mali konať na Taiwane v mrakodrape Taipei 101.
Ďalším cieľom, neviem či splniteľným, je vytvoriť Guinnessov rekord v behu na jednu minútu do schodov. Potrebujem však prekonať 50 výškových metrov, čo je pre lepšiu predstavu približne dvanásť až štrnásť poschodí. Na jednom z tréningových schodísk dokážem vybehnúť danú výšku za minútu a tri sekundy. Snažím sa však nájsť parametrovo vhodnejšie schodisko, ideálne pravotočivé, s dobrým zábradlím a výškou schodov okolo 16-17 centimetrov.
86 poschodí Empire State Building a 1 576 schodov, pri takom počte môže jeden zlý krok viesť k škaredému úrazu, na čo je dôležité sa sústrediť pri pretekoch do schodov?
Podstatné je skoordinovať pohyb nôh a rúk, sústrediť sa a dívať sa pod nohy, hlavne ak ide o nepravidelné schodisko. Netreba samozrejme zabúdať správne dýchať, často sú preteky v uzavretých priestoroch na nevetraných schodiskách. Musím priznať, že som na pretekoch už viackrát pocítila točenie hlavy.
Popri práci ti tréningy a šport zaberajú zrejme väčšinu voľného času. Nájde sa ešte nejaký koníček ktorému sa venuješ?
Akýkoľvek pohyb či šport je pre mňa hobby číslo jeden, asi to mám v krvi. Okrem toho rada varím, čítam motivačnú literatúru či knihy so športovou tematikou. A samozrejme rada cestujem, aj to bola pre mňa motivácia trénovať a dostať sa na vrchol najznámejších svetových veží.
Za towerrunningom si precestovala hneď niekoľko krajín - Spojené arabské emiráty, Kolumbiu či Mexiko. Mala si popri pretekoch čas aj trochu spoznať krajinu?
Keď vycestujem niekam na preteky, ide zväčša o dvoj až štvordňový trip. Pred pretekmi sa obzeraním si turistických atrakcií a pamiatok nechcem unavovať, sústredím sa na preteky. Po pretekoch si však s partiou ďalších pretekárov a pretekárok vždy rada pozriem mesto či blízke okolie.
Funguješ najmä vďaka podpore od sponzorov. Cítiš nejakú podporu aj od štátu?
Žiaľ nie. Towerrunning nie je olympijský šport a na Slovensku máme len towerrunningovú asociáciu.
Mala si nejaké zranenie? Ktoré bolo najvážnejšie?
Športové zranenia sa mi vďaka Bohu vyhýbajú. Pred pár rokmi ma však mimo tréningu seklo v krížoch. Odpísalo ma to na takmer dva mesiace. Bolesti aj napriek infúznej liečbe a analgetikami pretrvávali, čo mi znemožnilo vrátiť sa do tréningového procesu. Po následnej magnetickej rezonancii mi zistili posunutie troch platničiek. Vďaka intenzívnym rehabilitáciám sa mi neskôr stav zlepšil a mohla som ďalej behávať. Dávam si však počas tréningov pozor na určité cvičenia a snažím sa spodný chrbát až tak nezaťažovať.
Momentálne pracuješ v antidopingovej agentúre, aká je náplň tvojej práce?
V antidopingovej agentúre som začala pracovať už počas vysokej školy ako dopingová komisárka. Nakoľko som študovala farmáciu, požiadali ma aj o tvorbu vzdelávacích antidopingových materiálov. Na plný pracovný úväzok som však na agentúru nastúpila až po dokončení doktorandského štúdia. Momentálne mám na starosti antidopingové vzdelávanie športovcov, ich podporného personálu, ďalej konzultácie ohľadom zakázaných látok v liekoch a doplnkoch výživy a ak je to potrebné, chodievam aj na dopingové kontroly. S odbornými pracovníkmi agentúry navyše riešim aj medzinárodné projekty zamerané na prevenciu dopingu v športe.
Sú nejaké nepovolené látky aj v bežných doplnkoch stravy ktoré športovci alebo aj bežní ľudia berú o ktorých nevedia, že sa tam nachádzajú?
V posledných rokoch stúpol počet doplnkov stravy, ktoré sú kontaminované zakázanými látkami. Nie je preto vylúčené, že aj bežný človek, ktorý si kúpi kreatín či proteín nebude užívať zakázané latky. Aj na Slovensku sme už mali pozitívny dopingový test v dôsledku kontaminácie doplnku stravy. Išlo o kreatín obsahujúci stopy anabolického steroidu. Športovci, ktorí musia dodržiavať antidopingové pravidlá by preto mali pre minimalizáciu rizika pozitívneho testu užívať výlučne doplnky, ktoré boli testované na zakázané latky.
Pochádzaš z východu, povedal by som z ďalekého východu. Myslíš, že východniari sú práve kvôli tomu priebojnejší, lebo si musia to miesto v Bratislave „vybojovať“ a majú sťažené začiatky?
Nemám pocit, že by sme si museli v Bratislave niečo „vybojovať“, no takú tú zdravú dravosť a húževnatosť máme zrejme v našej východniarskej náture.
Považuješ sa za ambiciózneho človeka?
Ťažko povedať. V určitých oblastiach áno, no v mnohých veciach si až tak neverím. Avšak som tvrdohlavá, čo si zaumienim, to sa snažím dosiahnuť.
Čo je tvoj sen v pracovnej oblasti a ak nás trochu pustíš aj do súkromia, čo v tej osobnej?
Svoje pracovné sny by som zatiaľ nerada prezrádzala, avšak ak budú podmienky v antidopingovej agentúre priaznivé, rada by som sa venovala šíreniu antidopingovej osvety aj naďalej. Nebránim sa však ani výskumu v tento oblasti. Ktovie, možno sa raz vrátim späť do chemických či antidopingových laboratórií. Čo sa týka súkromia, v najbližších rokoch by som si rada založila rodinu.