A ja? Sedím a len sledujem ten hypnotizujúci rituál z diaľky. Žiadny mobil v ruke. Ten je hlboko v kabelke. Žiadne scrollovanie. Len ticho a vlastné myšlienky. Po troch mesiacoch bez sociálnych sietí vlastne už ani nechápem, čo ma na nich tak držalo, píše Tereza Šimurdová z portálu iDnes.
Predtým by som bola ako oni. Možno by som si odfotila svoje nohy v teniskách, hodila k tomu nenútený popisok „casual mood“ a dúfala, že dostanem srdiečko na instagramový príbeh. Alebo by som si pozrela pár stories a s ľahkou (a samozrejme nepriznanou) závisťou sledovala, kto si práve užíva pláž, večeru alebo drink niekde, kde by som chcela byť aj ja.
A ako som na tom dnes? Len sa opriem, zdvihnem hlavu hore, pozerám sa na svet bez filtra a prvýkrát mám pocit, že mi nič neuniká. Ale práve FOMO (v preklade fear of missing out, teda strach z toho, že vám niečo ujde – pozn. redakcie) bolo to, čo ma prvý mesiac digitálneho detoxu zožieralo viac, než som si kedy dokázala predstaviť. Opýtala som sa na to terapeutky Evelíny Hettnerovej.
„Technológie sa stali súčasťou našej identity a každodenného života. Komunikujeme cez ne s priateľmi, pracujeme online, hľadáme informácie a zabíjame voľný čas. Odpojiť sa znamená vzdať sa všetkých týchto vecí naraz, čo môže vyvolať pocit odtrhnutia alebo úzkosti. Svet sa hýbe rýchlo, a tak máme strach, že keď sa odpojíme, niečo dôležité nám ujde. A na to konto sa v nás objaví FOMO,“ hovorí Hettnerová.
Prvé týždne bez sietí
Rozhodnúť sa pre digitálny detox, ako som s odstupom času zistila, je dosť možno podobný oriešok ako prestať fajčiť alebo sa vzdať iných zlých zlozvykov. Prvý deň som bola plná odhodlania, takže som sa rozhodla zmazať to, na čo som bola najviac upnutá – Instagram.
Po pár hodinách mi ale došlo, že odhodlanie je jedna vec, ale realita druhá. Automaticky som siahala po telefóne, odomkla ho, prstom zamierila na miesto, kde predtým bola tá slávna ikonka, a potom len zmätene civela na prázdnu obrazovku.
Podľa psychologičky Aleny Gregorovej niet divu, že je ťažké sa siete vzdať. „Cielia na pocit uspokojenia, ktorý v mozgu vyvoláva známy hormón dopamín. Vďaka nemu je používanie sociálnych sietí rovnako príjemné ako príjemná prechádzka či počúvanie obľúbenej piesne,“ vysvetľuje Gregorová a dodáva, že keď mobil práve odložíme, nastáva ďalšia reakcia mozgu.
„Je veľmi nepríjemné nevedieť, čo sa na sieti deje, hlodá v nás pocit, že budeme vylúčení z kolektívu, keď prešvihneme nejakú dôležitú udalosť. Nehovoriac o tom, že obsah je stále lepšie a lepšie prispôsobovaný našim záujmom. Neustále, rýchle striedanie obsahu a jeho doslova nekonečné množstvo nám môže prinášať pocity radosti či informovanosti, no má aj dôsledky na našu pozornosť. Neustále totiž trénujeme mozog na rýchle prepínanie pozornosti, čo nás potom rozptyľuje vo chvíľach, keď sa potrebujeme zamerať na komplexnejšiu úlohu,“ avizuje psychologička Gregorová.
Rýchly spád a abstinenčné príznaky
Zrazu som mala až priveľa voľného času. Minúty, ktoré by som normálne utopila v bezcieľnom scrollovaní, sa zdali nekonečné. Čakanie na električku? Nuda. Pauza na kávu? Čo teraz s rukami? Namiesto rýchlej dopamínovej dávky mi mozog len zúfalo hlásil: „Tu máš priestor na premýšľanie.“
A tak nastal prvý šok. Pretože keď ste zrazu nútení tráviť čas len so svojimi vlastnými myšlienkami, zistíte, že to nie je vždy úplne príjemné. Nie je preto náhoda, že sa mi počas prvých týždňov zhoršila psychika – a nebolo to len kvôli tomu, že som nemala prehľad, čo sa deje na sieťach, ale aj kvôli tomu, čo po nich zostalo – ticho.
Oslovila som preto adiktológa Tomáša Jandáča, aby sa k problematike vyjadril. „Roztržitosť a nepokoj vznikajú preto, že mozog je zvyknutý na pravidelné dávky dopamínu, ktoré získava z notifikácií a nového obsahu na sociálnych sieťach. Keď tieto podnety náhle chýbajú, môžu sa objaviť abstinenčné príznaky podobné tým, ktoré zažívajú ľudia pri odvykaní u iných foriem závislosti – napríklad nepokoj, podráždenosť a pocit prázdnoty. Keď mozgu chýba dopamín, klesá naša motivácia, radosť a energia. Dopamín je spojený s pocitom odmeny a potešenia. Jeho nedostatok môže viesť k apatii, zníženej schopnosti sústredenia a celkovému pocitu prázdnoty. Ak bol mozog dlhodobo zvyknutý na vysoké dávky dopamínu z digitálnych podnetov, môže to vyvolať aj úzkosť alebo depresívne nálady,“ potvrdil Jandáč z Kliniky adiktológie 1. LF UK a VFN v Prahe.
Bez neustáleho prísunu podnetov som sa ocitla sama so sebou. Všetko, čo som predtým prekrývala rýchlymi dávkami dopamínu z notifikácií a videí, sa teraz hlásilo o slovo. Úzkosti, pochybnosti, veci, ktorých riešenie som odkladala, boli zrazu vonku. Ako keby celú dobu predtým boli v pomyselnom digitálnom väzení a nemohli sa dostať von. Tak konečne mali priestor. Zrazu mi došlo, že keď mi sociálne siete odpadli, nemala som po čom siahnuť, keď som potrebovala ventil. Musela som nájsť iné spôsoby, ako zaplniť priestor.
A tak som prvýkrát po veľmi dlhej dobe, napríklad po štyroch rokoch, siahla po knihe. Aby som bola úprimná, na začiatku ma čítanie nebavilo – mozog bol zvyknutý na rýchle prepínanie medzi obsahom, takže zrazu udržať pozornosť pri jednom texte bolo doslova peklo. Ale spätne to hodnotím ako začiatok premeny.
Podľa Jandáča siete neustále prerušujú našu pozornosť krátkymi a lákavými podnetmi, ako sú notifikácie a nové príspevky. „To vedie k roztrieštenosti našej pozornosti a oslabuje schopnosť dlhodobo sa sústrediť. Mozog si môže zvyknúť na rýchle odmeny a stráca schopnosť vydržať pri zložitejších úlohách, ktoré vyžadujú hlbšie premýšľanie,“ vysvetlil Jandáč.
Vtedy mi došlo, ako veľmi bol môj mozog rozsekaný na drobné informačné čriepky. Na sieťach som roky konzumovala obsah v takmer dvojsekundových dávkach, pretože dlhšie môj mozog pozornosť neudržal, a keď áno, tak to muselo byť fakt niečo. Zrazu po mne niekto chcel, aby som vydržala sústredená na knihu dlhšie ako päť minút. Na smiech. Alebo skôr k plaču.
A presne to som zažívala. Každú chvíľu som prestávala čítať a mala potrebu niekam siahnuť - nie po telefóne, ten už v mojom svete nehral hlavnú úlohu, ale po čomkoľvek, čo by poskytlo rýchly únik. Vodu. Kávu. Pohľad z okna. Jednoducho čokoľvek, len aby som nemusela byť ponorená v jednej veci príliš dlho. Mozog si zúfalo hovoril o dávku niečoho nového. Chcel viac a viac, pretože na to bol strašne dlho zvyknutý.
Moc prítomného okamihu
Bolo to niekedy po mesiaci detoxu, keď som si uvedomila, ako veľmi som predtým bola pohltená. Išla som parkom a videla niečo nádherné – slnko presvitajúce cez jesenné lístie, vietor, ktorý ním víril, a deti smejúce sa na ihrisku. Normálne by som vytiahla telefón a snažila sa to zachytiť. Ale teraz? Len som tam stála.
Potom to prišlo znova. Jedno popoludnie som hovorila s mamou. Sedeli sme v kuchyni, ona mi niečo rozprávala a ja som ju jednoducho len počúvala. Bez multitaskingu, bez pozerania do telefónu, bez premýšľania o tom, čo sa deje niekde inde. A až v tej chvíli mi došlo, ako dlho som to vlastne neurobila. Ako dlho som každú konverzáciu prerušovala pohľadom na obrazovku. Ako som vždy mala v hlave len napoly prítomnosť, pretože tá druhá polovica bola on-line. Teraz som tam bola celá. A zrazu mala tá chvíľa úplne inú váhu.
Toto nie som ja
Spýtala som sa psychologičky on-line poradne Mojra.cz Venduly Bechné, čo si o mojich pocitoch myslí. Podľa nej na sieťach vidíme nerealistické, často upravené fotky života ostatných, čo môže viesť k pocitu, že nie sme zaujímaví a možno menej úspešní.
„V mladých ľuďoch to potom vyvoláva pocity, že nie sú dosť dobrí a ich život je zlý. To spôsobuje depresie, úzkosti, pocity nedostatočnosti a napodobňovanie ideálov. Porovnávanie sa s ostatnými na sieťach môže viesť k nízkemu sebavedomiu a mnoho štúdií ukázalo, že ich prílišná konzumácia môže zhoršiť duševné zdravie, pretože vy vždy v súlade s ich skutočným ja,“ vysvetlila mi psychologička.
A tak začala moja cesta k mindfulness, ktoré pomáha uvedomiť si naše myšlienky a pocity bez posudzovania a reagovania na ne. Spýtala som sa na to kouča osobného rozvoja Ľubomíra Novohradského zo spoločnosti Autentické médiá. „Vďaka mindfulness môžeme lepšie pochopiť, prečo a ako často siahame po telefóne a sociálnych sieťach. Ak sa budeme mindfulness venovať, podarí sa nám zlepšiť sústredenie, znížiť stres a úzkosť, ktoré nás často vedú na sociálne siete, celkovo spomalíme a zlepšíme vzťah k sebe samým,” vysvetlil mi kouč.
A čo teraz?
Môj mozog sa začal pomaly upokojovať. Prepínanie medzi nekonečným množstvom podnetov už nebolo jeho hlavnou náplňou dňa. A čo bolo úplne najzvláštnejšie? Začala som si pamätať veci. Predtým som si nemohla spomenúť, čo som včera čítala, pretože som zároveň sledovala Reels, odpovedala na správy a riešila, čo si dám na večeru.
Teraz si pamätám úryvky z kníh, viem, čo mi kto povedal, dokonca si vybavujem vône a zvuky situácií, ktorými som prešla. Neznamená to, že som sa premenila na zenového mnícha, ktorý žije v horskej chate a číta klasickú literatúru pri sviečke. Fakt nie...
Stále mi to občas prejde. Stále ma občas napadne, že by som niečo mohla zdieľať alebo že sa mi chce len tak bezmyšlienkovito otvoriť internet. Ale teraz už je to iné. Už to nie je reflex. Už je to moja vedomá voľba. A o to ide.
A tak tu teraz sedím, bez filtra, bez nutkania niečo zdieľať, a mám pocit, že konečne vidím svet taký, aký je. A vlastne je to oveľa krajšie, aj keď nenavoňané, bez lajkov a komentárov. A čo teraz? Úprimne, neviem. Ale po prvýkrát po dlhej dobe mi to vôbec nevadí.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.