„Ich sledovanie nesúvisí so skutočným biologickým životom. Odvádzajú vás do sveta, ktorý je čisto návykový,“ varuje neurológ Martin Jan Stránský. Píše portál Idnes.cz
Ako tieto technológie ovplyvňujú naše mozgové procesy? Prečo sú nebezpečné pre našu psychiku? Ako súvisia s rastúcim počtom ľudí, ktorí sa nechávajú tetovať? To všetko Stránský vysvetľuje nielen v tomto rozhovore, ale podrobnejšie aj vo svojej knihe Vzostup a pád ľudskej mysle.
Kedy podľa vás ľudský mozog dosiahol pomyselný vrchol a kedy naopak začal upadať?
Najprv by sme si asi mali ujasniť, na základe čoho sa meria vrchol. Myslím si, že je to podľa schopností jednotlivcov využívať všetky aspekty mozgu, ktoré súvisia s pamäťou, integráciou skúseností, predstavivosťou – ako jej tvorbou, tak aj realizáciou – na základe produktov a vynálezov, ktoré týmto schopnostiam pomáhajú, a nie ich šetria. Preto sa domnievam, že vrchol nastal v období osvietenstva a končil na konci minulého storočia.Úpadok bezpochyby priamo súvisí s nástupom digitálneho veku a eskaluje za posledných dvadsaťpäť rokov. Počas jedného štvrťstoročia sa nám darí ničiť schopnosti, ktoré sme budovali celé dve a pol storočia.
Ktoré konkrétne schopnosti máte na mysli?
To, čo robí človeka človekom. Tvorbu efektívneho spôsobu uvažovania, riešenie problémov a kvalitu medziľudských vzťahov. Schopnosť mať určitý nadhľad nad sebou, nad vecami a mať určitú slobodu rozhodnúť sa žiť tak, ako nám diktuje náš mozog – nie tak, ako nám diktuje niekto iný.
Myslíte teda, že o slobodu nás pripravujú digitalizácia, smartfóny a sociálne siete?
Ja si to nemyslím – na to existujú štúdie, ktoré to jednoznačne potvrdzujú. Niet najmenších pochýb o tom, že ponorenie do sveta obrazoviek nám berie čas aj všetky sociálne a intelektuálne schopnosti. U drvivej väčšiny ľudí totiž pozeranie do obrazovky neprispieva k ničomu, čo by zlepšovalo ich inteligenciu alebo sociálne zručnosti. A v neposlednom rade ide o stratu času – navyše návykovú. A keď práve nie sme na sociálnych sieťach, sme pod vplyvom nútenej digitalizácie života každého z nás. Dnes už nie je možné žiť normálne bez povinnej digitalizácie. Nedávno som sa vrátil z Londýna, kde som si v reštaurácii musel jedlo objednať naskenovaním QR kódu, nie cez obsluhu. Nie je možné prenajať si auto bez kreditnej karty – to isté platí pre rezerváciu letenky. Náš život sa stal predmetom automatizácie obrovského mraveniska.
V určitých ohľadoch však môže digitalizácia predsa len život zjednodušiť, a tým možno aj spríjemniť, nie?
Byť šťastnejší preto, že niekto robí všetko za mňa alebo pre mňa? Práve to v skutočnosti znamená, že čoraz viac lenošíme. Nemusíme vyjsť von a komunikovať s niekým, pozerať sa ľuďom do očí, riešiť problémy priamo na mieste. Môžeme to robiť v pokoji, sami, doma, bez ľudí. Bez premýšľania. A práve to garantuje pokles našich intelektuálnych schopností, pretože mozog funguje na základe jedného pravidla: používaj ho, alebo oň prídeš. A preto mozog mravca nie je väčší ako mozog mravca. Lenže náš mozog sa, metaforicky povedané, stane mozgom mravca – aj keď vo väčšej hlave – pretože niekto alebo niečo robí čoraz viac vecí za nás a núti nás robiť ich tak, ako si to želá algoritmus.
Vaším najcitovanejším výrokom je, že deti kvôli mobilom a sociálnym sieťam hlúpnu. Máte na to nejaký dôkaz?
Táto otázka ma vždy prekvapí – a je zaujímavé, že mi ju nekladú v žiadnej inej krajine. Tu v Česku sme, s prepáčením, vnímaním tohto problému sto rokov za opicami. A to ma pokojne môžete citovať. Inde vo svete je verejnosť s týmto faktom už dávno oboznámená. Štúdie už dávno dokazujú, že ponorenie do digitálneho sveta prináša minútu čo minútu, hodinu čo hodinu nástup hlúposti, pokles intelektuálnych schopností a nárast úzkostí a depresií u mladých ľudí. Od roku 2000 klesajú výsledky štandardizovaných testov vo všetkých krajinách, a to najmä v oblasti intelektuálnych schopností, riešenia problémov a gramatických zručností. Platí to pre celý svet s výnimkou Fínska a Dánska, kde zostávajú na rovnakej úrovni. Práve na základe toho vydali nadnárodné organizácie, ako je UNESCO, odporúčanie zakázať mobilné telefóny vo všetkých školách; v mnohých krajinách EÚ sa to už dávno stalo, v Austrálii a niektorých štátoch USA zakazujú sociálne siete pre malé deti.
Prečo má sledovanie mobilu taký vplyv na intelekt?
Dôvod je jeden a ten istý: sledovanie digitálnych technológií nesúvisí so skutočným biologickým životom, pretože nás odvádza do sveta, ktorý je čisto návykový. Dieťa sa má učiť ľudským zručnostiam na základe neustálych interakcií s inými deťmi, ľuďmi a životom ako takým – teda cez skutočné situácie. Namiesto toho strávi priemerné české dieťa denne na telefóne 4,5 hodiny sledovaním videohier, na sociálnych sieťach alebo písaním správ. Jeho mozog sa tak nič nové neučí – zostáva v jednej plochej rovine, nedochádza k takzvanému „drátovaniu“ (prepájaniu neurónov).
Čo to znamená?
Mozog malého dieťaťa sa správa ako ústredňa, ktorá má množstvo „drôtov“, teda neurónových spojení, ktoré sa musia navzájom poprepájať. Ak sa tieto spojenia nevytvoria, dieťa si neosvojí určité schopnosti. A nielen to – štúdie, o ktoré sa autor opiera vo svojej knihe, dokonca ukazujú, že ak k tomuto „drôtovaniu“ (prepájaniu) nedôjde do určitého veku, potenciálne neurónové trasy sa vôbec nevytvoria – a tie, čo by mohli vzniknúť, zanikajú. Dochádza tak k javu, ktorý môžeme nazvať devolúcia – teda opak evolúcie, čiže návrat od rozvinutého k primitívnejšiemu stavu. Strácame prirodzené schopnosti, ktoré sa formovali tisíce rokov. Ak tieto schopnosti neaktivujeme včas, je ich neskoršia tvorba oveľa náročnejšia – ak vôbec ešte možná.
Jedna štatistika hovorí za všetko: Kým priemerné české dieťa dosiahne vek 18 rokov, strávi pred digitálnou obrazovkou ekvivalent 30 školských rokov a 16 pracovných rokov. Počas času, keď sedí zhrbené nad displejom, prichádza o normálne formujúce, tvorivé skúsenosti. Ale pozor – deti za to nemôžu. Môžu za to rodičia, ktorí sú – rovnako ako deti – závislí od mobilov, považujú ich za samozrejmosť a zabúdajú, že ich úlohou je deti vychovávať a venovať sa im, nie im dať mobil, aby sa nenudili.
Ako digitálne technológie súvisia s rozvojom depresií?
Podľa Národného ústavu duševného zdravia trpí až 40 % českých detí do 18 rokov vážnou alebo stredne vážnou úzkosťou či depresiou. Táto situácia priamo súvisí s počtom hodín pred obrazovkou, ale aj s tým, v akom veku dieťa so sledovaním začalo. Štúdie potvrdzujú, že ak dáte päťročnému dieťaťu mobil, má 60–80 % pravdepodobnosť, že do 18 rokov bude trpieť depresiou. Ak však mobil dostane až pätnásťročné dieťa, táto pravdepodobnosť je „len“ 35 %.Čo je stále veľmi vysoké – a zároveň desivé.
Nesúvisí to aj s tým, čo také dieťa na mobile sleduje? Mnohí môžu argumentovať, že ak sú to pekné a pozitívne veci, nemusia mať negatívny vplyv.
Pozor – takéto tvrdenie priamo dokazuje, ako veľmi máme deformované vnímanie, keď delíme používanie mobilného telefónu deťmi na „dobré“ a „zlé“. Život predsa nie je o sledovaní, ale o účasti, o prežívaní! A to platí obzvlášť u detí! Pasívne sa na niečo pozerať znamená nič neriešiť – byť len prázdny lievik, cez ktorý niečo preteká. Ak pri takom dieťati nesedí niekto, kto ho neustále zastavuje a pýta sa:„Čo to sleduješ?“ „Prečo sa ti to páči?“ „Prečo nerobíš niečo iné?“– teda ak tam neexistuje takáto „pingpongová“ metóda interakcie, nevytvárajú sa v mozgu spoje, ktoré súvisia s inteligenciou, pamäťou a kritickým myslením. Tieto schopnosti sa rozvíjajú iba v procese porovnávania, aktívnej účasti a nepredvídateľných podnetov. Pri sledovaní mobilu sa však deje len to, že si človek necháva „masírovať mozog“ nízkou dávkou dopamínu (takzvaný hormón šťastia), čo je pasívny, návykový a duševne neobohacujúci proces.
Čím to je, že Fínsko a Dánsko na tom nie sú tak zle ako zvyšok sveta?
Pretože si tam uvedomili tento problém podstatne skôr. Navyše, škandinávske krajiny majú veľmi progresívny vzdelávací systém. Pred niekoľkými týždňami napríklad švédska univerzita Karolinska Institutet (najvýznamnejšia lekárska univerzita v Európe a ôsma najvýznamnejšia na svete) oficiálne odporučila odstránenie počítačov zo všetkých škôl. Deti by sa mali učiť len s ceruzkou a papierom – rovnako ako vo všetkých waldorfských školách, do ktorých svoje deti posielajú aj vynálezcovia technológií. Vedia totiž, že počítače nemajú v škole čo robiť. (Waldorfské školy sú alternatívne vzdelávacie inštitúcie, ktoré sa snažia rozvíjať nielen intelektuálne, ale aj praktické a umelecké schopnosti žiakov.)
Opäť upozorňujem, že nejde o môj subjektívny názor. Citujem Karolinský inštitút:
„Existujú jasné vedecké dôkazy o tom, že digitálne nástroje skôr zhoršujú, než zlepšujú učenie študentov. Domnievame sa, že pozornosť by sa mala vrátiť k získavaniu vedomostí prostredníctvom tlačených učebníc a odborných znalostí učiteľov.“ A to najpodstatnejšie – nepoznám ani jednu štúdiu, ktorá by dokázala jasné zlepšenie akademických alebo psychických funkcií u detí v dôsledku digitalizácie školstva. Úlohou školy je, aby sa dieťa naučilo premýšľať a rozvíjalo sociálne zručnosti. Nie, aby sa učilo takzvanú digitálnu gramotnosť. Tá je totiž niečím, čo možno získať až potom, čo sa dieťa naučí pracovať so svojím vlastným mozgom.
Masový rozmach telefónov prišiel zhruba pred desiatimi rokmi. Myslíte si, že tak krátky čas stačil na pokles detskej inteligencie a vznik závislosti?
Nič iné to nevysvetľuje. Ľudia predsa neboli závislí od heroínu, kým nebol vynájdený. Sociálne siete sú digitálny heroín; mobilné telefóny sú tou striekačkou, cez ktorú tento heroín prúdi.
Povedali ste, že telefóny a digitálne technológie majú na mozog rovnaký efekt ako droga. Ako sa dá z tohto typu závislosti dostať von?
Musí dôjsť k postupnému obmedzeniu, detoxikácii a čiastočnej eliminácii. Podľa odborných odporúčaní by mali byť mobilné telefóny úplne zakázané deťom do 15 rokov.
Zakazujeme im v tomto veku alkohol aj cigarety – prečo nie telefóny?
Prečo by si mali 4,5 až 7,5 hodiny denne ničiť svoj mozgový potenciál? Telefóny im neprinášajú nič pozitívne, okrem výnimiek – detí s postihnutím, ktoré potrebujú neustály dohľad, alebo detí s autizmom, ktorým smart technológie umožňujú prístup k špeciálnym programom. Ostatné deti ich nepotrebujú, a štúdie jednoznačne preukázali, že ich používanie výrazne zvyšuje riziko drobných aj vážnych úrazov. Ak chcete mať hlúpe dieťa, dieťa s depresiou alebo s úrazom, dajte mu smartfón. Také sú doložiteľné fakty.
Kedy vás napadlo začať sa touto problematikou zaoberať a skúmať ju?
Mojou špecializáciou v neurológii na Yaleovej univerzite bola pôvodne výučba. Učil som mladých lekárov na neurológii ako správne a efektívne myslieť, premýšľať a rozhodovať sa v klinickej praxi. To ma prirodzene priviedlo k tomu, aby som sa zaoberal tým, ako vlastne mozog myslí. Vďaka rozvoju magnetickej rezonancie sme mohli zistiť, ktoré časti mozgu sa pri myslení aktivujú, akou trasou prechádzajú myšlienky, čo ich ovplyvňuje pozitívne a čo negatívne. Keď sme tých istých pacientov vyšetrili po čase znova, videli sme na magnetickej rezonancii zmeny. Aby sme zistili, čo ich spôsobilo, začali sme spätne sledovať, čo robili inak. Zistili sme, že niektoré zmeny súvisia práve s mierou používania digitálnych technológií. Spomínam si na jednu štúdiu, ktorá ukázala, že mozgy taxikárov v Londýne majú oveľa lepšiu schopnosť orientácie než mozgy taxikárov používajúcich GPS.
Ako je to možné?
V Londýne musia taxikári zložiť ťažkú skúšku, na ktorú sa pripravujú aj šesť rokov. Zahŕňa to naučiť sa mapu Londýna naspamäť. Inde to robiť nemusia. Tá časť mozgu, ktorá je zodpovedná za pamäť a priestorovú orientáciu, bola u londýnskych taxikárov logicky väčšia a aktívnejšia.
V jednom rozhovore na internete ste povedali, že narastá počet ľudí, ktorí sa nechávajú tetovať. Títo ľudia majú podľa vašich slov o 25 % vyššie riziko psychických problémov. Prečo ich pribúda a ako to súvisí s digitalizáciou a sociálnymi sieťami?
To nie sú moje slová – citoval som štúdie. Nejde o nič iné ako o súčasnú krízu identity. Kvôli ponoreniu sa do umelého sveta, v ktorom nefungujú reálne sociálne vzťahy, dnešný človek prichádza o sociálne zručnosti. Keď spoločnosť homogenizujeme (t. j. smerujeme ju k tomu, aby boli všetci rovnakí, čím ju zbavujeme rozmanitosti) a digitalizujeme, uzatvárame sa do seba a prestávame medzi sebou komunikovať. Ako dokazujú štúdie, narastá pocit osamelosti. Niektorí z nás potom siahajú po rôznych „barličkách“, aby si posilnili alebo potvrdili svoju identitu – napríklad práve formou tetovania. Keď si na telo napíšem nejaké heslo, čínsky znak alebo si nechám vytetovať obrázok, posilňujem tým svoju identitu.
Na tom nie je nič zlé, ale vysvetľuje to ten prudký nárast.
Podľa štatistík má v niektorých vyspelejších krajinách až 40 % mládeže tetovanie. Toľko ich v dejinách ľudstva nikdy nebolo. Áno, tetovanie sa používalo aj v minulosti, najmä ako identifikácia členov rôznych kmeňov, ale to malo úplne iný sociologický dôvod než dnes, keď si niekto zo svojho tela robí permanentný billboard. Netvrdím, že je to zlé alebo nesprávne, ale predsa len ide o vážnejší krok – a prirodzene ho častejšie urobí človek, ktorý má na to psychologický sklon.
Môžete to nejako doložiť?
Doložiteľné je to štatisticky. Keď vezmeme všetkých ľudí, ktorí majú tetovanie, zistíme, že 27 až 30 % z nich má nejakú psychickú alebo psychiatrickú diagnózu. Samozrejme, tieto diagnózy sa vyskytujú aj medzi ľuďmi bez tetovania, ale v podstatne menšej miere. Navyše sa ukazuje, že počet diagnóz a ich závažnosť – či ide o mierne úzkosti alebo vážne psychopatické stavy – priamo súvisí s množstvom potetovanej kože. Tieto štúdie navyše dokazujú, že až 98 % ľudí, ktorí majú potetovaných 50 až 70 % tela, trpí vážnou psychickou poruchou. Nie je to nič proti týmto ľuďom – neodsudzujem ich, ale ako lekár sa na nich pozerám rovnako, ako keď ku mne príde pacient s zažltnutým ukazovákom a prostredníkom – hneď viem, že je fajčiar. Oboje je pre mňa rizikový faktor, ktorý signalizuje určitý životný štýl a možné ďalšie zdravotné problémy. Fajčiar má vyššiu štatistickú pravdepodobnosť, že dostane rakovinu pľúc, potetovaný človek má zasa vyššiu pravdepodobnosť, že môže mať psychiatrické ťažkosti. Tomuto sa hovorí medicína.
Aké sú na takéto tvrdenia reakcie?
Najbúrlivejšie reagovali potetovaní ľudia, ktorí sú na tieto informácie z pochopiteľných dôvodov citliví. Zaujímavejšie však je, že najväčšiu pochvalu som dostal od majiteľov tetovacích salónov. Povedali mi, že konečne niekto vedecky potvrdil to, čo oni už dávno vedia. A dáva to zmysel – keď niekomu tetujú celé telo, trvá to veľa hodín, takže klienta dôverne spoznajú a pochopia jeho psychologický profil.
Názov vašej knihy (Vzostup a pád ľudskej mysle) znie až apokalypticky. Myslíte si, že sa k tomu naozaj blížime?
Pozrime sa na dnešné trendy a fakty. Celý úspech a dôvod našej existencie stojí na tom, že sme geneticky odlišní, teda optimálne diverzifikovaní. Ale keď sa z ľudstva stáva mravenisko, kde sú všetci nútení byť viac-menej rovnakí, nakupovať rovnako a rozhodovať sa rovnako, keď odovzdávame svoju rozmanitosť a intelektuálne schopnosti nebiologickému produktu – teda umelej inteligencii a digitalizácii – potom síce môže byť náš život jednoduchší a možno aj zaujímavejší, ale z pohľadu evolúcie a biológie je to extrémne nebezpečné. Stačí, aby niekto vypol prúd. A to sa určite stane. Aj samotní vynálezcovia sociálnych sietí a moderných technológií – vrátane Elona Muska – už vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom žiadajú, aby sa vývoj umelej inteligencie zastavil, „pretože predstavuje vážnu hrozbu pre vyhynutie ľudstva“. A presne to sa už deje.
Čo si teda myslíte, že sa stane? Nastane podľa vás nejaký veľký spoločenský reset?
Áno. Ale nikdy to nebude z filozofických dôvodov. Nikdy si nepovieme: „Toto nie je dobré, mali by sme to zrušiť, aj keď nám to spríjemňuje život.“ Poučíme sa až tvrdou cestou. Reset nastane cez sériu menších udalostí, ktoré sa rozšíria, spoja a vytvoria jeden veľký ‘požiar‘. A potom ľudia zase začnú riešiť, či zajtra vôbec budú nažive, nie či budú mať signál. Aj preto mali neandertálci o 25 % väčší mozog než my. Museli neustále riešiť všetko – počasie, zver, nepriateľa, jedlo, cestovanie.To, čo riešime my dnes – tie každodenné „priority“, ktorým venujeme pozornosť –to všetko je z hľadiska našej existencie úplne nepodstatné.